Chaos v starovekom Grécku bola pôvodne bezodná priepasť podsvetia, neskôr prapôvodný zmätok (zosobnený v božstvo), beztvará prahmota, z ktorej vzniklo všetko na svete. Chaos – prapôvodný zmätok zosobnený do božstva, počiatok a prameň všetkého na svete – bol zvyčajne predstavovaný ako nekonečný vesmírny priestor alebo ako zmätok prvkov beztvárnej prahmoty v bezhraničnej tme a zosobnili ho v božskú bytosť. Z Chaosu povstala najprv večná temnota Erebos a tmavú noc Nyx.
U Hésioda je chaos zívajúca priepasť, ktorá vznikla vôbec ako prvá a v ktorej sa nedalo nič určité rozoznať. Hésiodos a predsokratici používajú grécky termín v súvislosti s kozmogóniou. Hésiodov Chaos bol interpretovaný buď ako „prázdnota nad Zemou, ktorá vznikla, keď sa Zem a nebo oddelili od svojej prvotnej jednoty", alebo ako „zúriaci priestor pod Zemou, na ktorom spočíva Zem."[1] Pasáže v Hésiodovej Teogónii naznačujú, že Chaos sa nachádzal pod Zemou, ale nad Tartarom.[2] Prvotný Chaos bol niekedy označovaný za skutočný základ reality, najmä filozofmi ako Hérakleitos. U Aristotela je chaos prázdny priestor.
V gréckej kozmogónii je chaos prastav alebo pralátka, z ktorej sa utvoril svet či už sám od seba alebo činnosťou tvorcu.
Archaické obdobie
V HésiodovejTeogónii bol Chaos tým prvým, čo existovalo. Jednoznačne „zrodené" z Chaosu boli Erebos a Nyx.[3] Pre Hésióda bol Chaos, podobne ako Tartaros, hoci dostatočne personifikovaný na to, aby mohol rodiť deti, zároveň miestom vzdialeným, podzemným a „pochmúrnym", za ktorým žili Titani a podobne ako zem, oceán a horný vzduch ho mohli zasiahnuť Diove blesky.[4]
Pojem časovej nekonečnosti poznali Gréci už od ďalekej antiky v náboženskej predstave nesmrteľnosti.[5] Hlavným predmetom prvých snáh o vysvetlenie sveta zostával opis jeho rastu, od počiatku. Verili, že svet vznikol z prvotnej jednoty a že táto látka je trvalým základom všetkého jeho bytia. Anaximandros tvrdí, že počiatkom je apeirón (neobmedzené), božská a večná substancia, ktorá je menej určitá ako bežné prvky (voda, vzduch, oheň a zem), ako ich chápali prví grécki filozofi. Všetko vzniká z apeirónu a musí sa tam podľa nutnosti vrátiť.[6] Podľa predstavy o povahe sveta sa zem pod jeho povrchom rozprestiera do nekonečna a korene má na Tartare, spodnej časti podsvetia, alebo nad ním.[7]Xenofanova veta znie: „Horná hranica zeme hraničí so vzduchom, blízko našich nôh. Spodná hranica siaha až po apeirón (t. j. neobmedzené)." Zdroje a hranice zeme, mora, oblohy, Tartaru a všetkých vecí sa nachádzajú vo veľkej veternej medzere, ktorá sa zdá byť nekonečná a je neskoršou špecifikáciou „chaosu".
Klasické grécke obdobie
V Aristofanovej komédii Vtáci bol najprv Chaos, Noc, Erebus a Tartar, z Noci vzišiel Eros a z Erosa a Chaosu vznikol vtáčí rod.[8]
V PlatónovomTimaiovi, hlavnom diele platónskej kozmológie, nachádza pojem chaos svoj ekvivalent v gréckom výraze chôra, ktorý sa interpretuje napríklad ako beztvarý priestor, v ktorom sú hmotné stopy (ichnê) živlov v neusporiadanom pohybe (Timaeus 53a-b). Platónska chôra však nie je variantom atomistickej interpretácie vzniku sveta, ako to jasne vyplýva z Platónovho výroku, že najvhodnejšou definíciou chôry je „nádoba všetkého stávajúceho sa – akoby tá, čo poskytuje vlahu" (Timaeus 49a), notabene nádoba pre tvorivý akt demiurga, tvorcu sveta.[9]
Aristoteles v súvislosti so svojím skúmaním pojmu priestoru vo fyzike „problematizuje výklad Hésiodovho chaosu ako 'prázdnoty' alebo 'miesta, v ktorom nič nie je'."[10] Aristoteles chápe chaos ako niečo, čo existuje nezávisle od telies a bez čoho nemôžu existovať žiadne vnímateľné telesá. 'Chaos' sa tak dostáva do rámca explicitne fyzikálneho skúmania. V súčasnosti už do značnej miery prerástol mytologické chápanie a v Aristotelovom diele slúži predovšetkým na spochybnenie atomistov, ktorí tvrdia, že existuje prázdny priestor.
Vplyv na chápanie v modernej dobe
Termín chaos sa v modernej porovnávacej mytológii a religionistike ujal ako označenie prvotného stavu pred stvorením, pričom striktne spája dva samostatné pojmy prvotných vôd alebo prvotnej temnoty, z ktorej vzniká nový poriadok, a prvotného stavu ako spojenia protikladov, napríklad neba a zeme, ktoré musí božstvo stvoriteľ v akte kozmogónie oddeliť.[11] V oboch prípadoch chaos odkazujúci na predstavu prvotného stavu obsahuje kozmos in potentia, ale musí byť sformovaný demiurgom, aby svet mohol začať svoju existenciu.
↑Lobenhofer, Stefan (2020). Chaos. Kirchhoff, Thomas (ed.). Online Lexikon Naturphilosophie [Online Encyclopedia Philosophy of Nature]. University of Heidelberg. doi:10.11588/oepn.2019.0.68092.
