Strabón sa narodil vo vplyvnej rodine z Amaseie v Ponte (dnes mesto Amasya v Turecku[1]) v meste o ktorom povedal, že je vzdialené približne 75 km od Čierneho mora. Pontos v tom období padol do vlády Rímskej ríše a aj keď bol Strabón politickým zástancom rímskeho imperializmu, patril, z matkinej strany, k prominentnej rodine, ktorej členovia zastávali významné pozície v režime ktorému vládol pontský kráľ Mithridates VI.
Jeho život charakterizovali rozsiahle cesty. Cestoval do Egypta, západne k pobrežiu Toskánska, južne do Etiópie, do Malej Ázie a časť života prežil v Ríme. Jeho cesty po Stredozemí a Blízkym Východom mali najmä vedecký účel. V tomto období boli populárne a uľahčoval to aj relatívny mier počas vlády cisára Augusta (27 pred Kr. – 14). V roku 44 pred Kr. sa presťahoval do Ríma, kde žil, študoval a písal minimálne do roku 31 pred Kr. V 29 pred Kr., na svojej ceste do Korintu (kde sa vtedy nachádzal Augustus), navštívil na niekoľko rokov ostrov Gyaros v Egejskom mori. Približne v 25 pred Kr. sa plavil po Níle až k ostrovu Philae[2]. Po tomto období je o ňom iba málo zmienok a to až do roku 17, keď sa vrátil do Ríma aby dokončil svoje dielo Geographica.
Nie je presne známe, kedy svoje dielo dokončil, aj keď poznámky v diele naznačujú, že to bolo počas vlády cisára Tiberia. Niektorí označujú prvé návrhy približne v roku 7, ostatní približne v roku 18. Posledná datovaná poznámka je venovaná smrti kráľa Mauretánie Jubovi II. v roku 23 a hovorí, že zomrel „nedávno“[3]. Za predpokladu, že „nedávno“ znamená v roku 23, prestal Strabón písať v tom roku alebo v roku 24, kedy zomrel.
Prvé veľké Strabónove dielo, historické nákresy Historica hypomnemata, napísal počas pobytu v Ríme (cca 20 pred Kr.) a sú v súčasnosti skoro celé stratené. Opisovali dejiny známeho sveta od dobytia Grécka Rimanmi, Strabón v diele citoval seba a ostatných autorov. Jediným dochovaným dokumentom je časť papyrusu, ktorá sa nachádza v Milánskej univerzite. Presný dátum Strabónovej smrti nie je známy ale viaceré dátumy sa zhodujú, že zomrel krátko po roku 23.
Geographica
Stránka vydania Isaaca Casaubonsa z roku 1620
Strabón je autorom najrozsiahlejšieho dochovaného diela o antickom svete Geographica. Zdroje k nemu zbieral po celej rímskej ríši; sebavedome tvrdil, že medzi geografmi nie je nikto, kto by precestoval viac krajín v týchto končinách než on.
Geographica mala 17 zväzkov a je jediným antickýmgeografickým dielom, ktorého úplný text je v súčasnosti k dispozícii. Jeho význam tkvie v spoľahlivosti údajov čerpaných z vlastného poznania aj z početných svedectiev prevzatých zo starších, nedochovaných diel. Okrem iného prináša aj najstaršie zmienky o obyvateľstve.
Podľa autorovho zámeru malo dielo slúžiť ako praktická príručka, zdroj informácií pre rímskych štátnikov, vojenských veliteľov, provinciálnych úradníkov a obchodníkov.
Iba prvé dva zväzky majú viac menej teoretický charakter. Strabón miestami ignoruje zásady stoickej školy a zmieňuje sa aj o príčinách javov. Krátko sa zaoberá dejinami geografie. Uvádza mená prvých geografov – najväčšou autoritou je pre neho Homér. Hérodotovi zrejme príliš nedôveruje; do prehľadu významných geografov minulosti ho nezaradil. Nasleduje výklad o vývoji zemského povrchu o rozmeroch Zeme a ekumény, o zónach, o Erastothenovom delení ekumény na sfragidy.
Jadrom druhej knihy je upresňovanie vzdialeností medzi významnými bodmi; Strabón sa snaží korigovať údaje jeho predchodcov. Vo svojich všeobecných geografických predstavách nie je originálny. Základne myšlienky preberá od Erastothena, Polybia z Megalopole (200 – 120 pred Kr.) a Poseidóna z Apameie (135 – 51 pred Kr.) – ktorého označuje za nejučenejšieho filozofa tej doby.
Ostatných 15 kníh obsahuje opisy jednotlivých krajín a oblastí:
Kvalita opisov a úroveň hodnovernosti faktov je premenlivá. K najlepším patria pasáže venované Malej Ázii, Egyptu a Líbye (Afrike) napísané na základe vlastných poznatkov autora.
Výklad má značne chaotický charakter; dlhým vsuvkám chýba vzťah k ústrednej téme. Dominuje názvoslovie, informácie o obyvateľstve (pričom barbarské kmene Strabóna príliš nezaujímajú), o štátnom zriadení a o histórii. Údaje o prírode sú vcelku strohé.
Aj keď sa Strabón usiloval o presnosť, konfrontoval informácie z rôznych prameňov a polemizoval s autormi, nevyhol sa mnohým omylom:
Geografika nie je príliš originálna; zato je široká a podrobná. Strabón zdôrazňuje jej praktický význam: „Aj murár, ktorý sa chystá postaviť dom, alebo architekt, ktorý buduje mesto musí brať do úvahy vzdialenosti, klimatické rozdiely a iné prírodné zvlnenosti; tým skôr to musí rešpektovať človek, ktorý svojim rozumom postihuje celú obývanú krajinu.“
Strabón – geograf
Mapa sveta podľa Strabóna
Strabón chápe geografiu ako aplikovanú vedu; v podstate ju redukuje na utilitárny opis ekumény. „Geograf sa nemusí zaoberať regiónmi mimo rámec obývaného sveta. Pre potreby vlády neprináša zoznamovanie sa s takými krajinami a ich obyvateľmi žiadny úžitok, zvlášť ak títo ľudia žijú na odľahlých ostrovoch, a nemôžu pre nás byť nebezpeční.Ani severné ani južné hranice ekumény nás nemusia zajímať.“
Otázka obyvateľnosti ekvatoriálnej zóny „vychádza za rámec geografie“. Strabón však uznáva, že by bolo smiešne, keby niekto v snahe presne popísať obývaný svet nevenoval pozornosť aj Zemi ako celku, jej veľkosti, charakteru, polohe vo vesmíre, tomu, či je svet obývaný iba v jedinej časti, v ktorej žijeme, alebo vo viacerých častiach, a koľko takých regiónov vlastne existuje; aký rozsah má neosídlená časť sveta, aký má charakter a prečo je neobyvateľná.
Strabón akceptuje dĺžku poludníka, vypočítanú Eratosthenom. Ekumúnu si predstavuje ako rozsiahly ostrov pripomínajúci „chlamidu“ (krátky mužský jazdecký plášť) – v jednom zo štyroch sférických štvoruholníkov. Oceán obmývajúci ekuménu má celkovo štyri zálivy:
Strabón nezdieľa názor Pythea, že najsevernejšia časť osídleného sveta – Thule – leží iba šesť dní plavby na sever od Británie (na rovnobežkeÍrska).
Pripúšťa možnosť existencie dvoch alebo i viacerých osídlených svetov v miernom páse. Tento pomerne značne rozšírený názor mu nebráni veriť, že do Indie sa dá doplávať západným smerom.
Strabón píše o premenách súše i mora, o vzniku a zániku hôr, riek i jazier, o pôsobení morských vĺn, ktoré bránia riekam transportovať nánosy ďaleko od pevniny.
O Sicílii sa Strabón domnieval, že ide o úlomok Itálie, alebo bola vyvrhnutá silou ohňa z hlbín Etny.
