Marián Dudinský (* 13. marec 1949, Košice – † 26. máj 2008, Bratislava)[1] bol slovenský disident.
Životopis
Marián Dudinský po ukončení SVŠ bol v rokoch 1973 – 1976 absolventom žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Pracoval ako redaktor Česko-slovenského rozhlasu v Košiciach, Bratislave a Prahe. Po podpise Charty 77 bol nútený pracovať ako robotník, čašník, či vodič električky.[2]
V rokoch 1985 – 1990 bol väznený pre údajný trestný čin vyzvedačstva podľa § 105 Tr. zákona, vykonštruovaný ŠtB za návštevu Veľvyslanectva USA v Prahe, kde mal odovzdať k zverejneniu pre Rádio Slobodná Európa a Hlas Ameriky ním písané kritické články. Krajský súd v Bratislave ho odsúdil na 7 rokov vo väzení v Leopoldove. Jeho odvolanie bolo zamietnuté a sudca najvyššieho súdu SSR JUDr. Štefan Minárik mu zvýšil trest na 10 rokov.[3] Za oznámenie trestnej činnosti rozkrádania majetku v socialistom vlastníctve dozorcami leopoldovskej väznice mu bol pridaný rok trestu navyše. Následne bol perzekvovaný tak, že ho umiestňovali na cely k najhorším vrahom a recidivistom. Na oddelení Hlava I. pre protištátne trestné činy strávil i november 1989, ktorý však preňho neznamenal prepustenie. Až po väzenskej vzbure v Leopoldove ho na jar 1990 náhodne v súvislosti s ňou objavili pracovníci Slovenskej televízie. V tom čase sa oficiálne uvádzalo, že politickí väzni už na Slovensku vo väzniciach nie sú.[2]
O niekoľko týždňov bol dňa 8. marca 1990 podmienečne prepustený na slobodu. Paradoxne ho údajne pri prvej tlačovej besede ľudia z Verejnosti proti násiliu vopred upozornili, aby nehovoril a nespomínal mená ľudí z justície a ŠtB, ktorí sa podieľali na jeho odsúdení. Jeho prepustenie urýchlilo postupné prepustenie aj ostatných politických väzňov z oddelenia Hlava I.
Po prepustení pracoval ako redaktor v periodikách Slovenský denník, Nový Slovák, Republika, ako šéfredaktor časopisu Svedectvo a krátky čas na Ministerstve obrany SR.[2]
V roku 1992 získal ocenenie „najlepší žurnalista roka“ a v roku 1993 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za knihu Kmotrou mi bola ŠtB. Za túto knihu získal aj cenu v súťaži Poviedka Eurotel 2000. V roku 1996 získal prémiu novinárskej ceny Ľ. Štúra. V rokoch 1998 – 2002 bol poslancom Mestského zastupiteľstva v Bratislave-Dúbravke.[4]
Jeho rebelská povaha a trauma z nežnej revolúcie mu nedovolila prispôsobiť sa novej dobe ani na poste redaktora. Prišiel o prácu, čo značne poznačilo aj jeho rodinný život, psychiku a zdravotný stav poškodený následkom väzenia. Pomocnú ruku mu v rámci svojich možností podalo Svetové združenie bývalých československých politických väzňov. Stal sa jeho podpredsedom a neskôr aj predsedom sekcie násilne odvlečených. Aktívne presadzoval nároky obetí totality a publikoval na internetových portáloch.
26. mája zomrel na infarkt vo veku nedožitých 60. rokov.[1]
Ocenenia a publikačná činnosť
- Ocenenie "najlepší žurnalista roka" a v roku 1993.
- 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za knihu Kmotrou mi bola ŠtB.[5]
- Kniha Kmotrou mi bola ŠtB získala aj cenu v súťaži Poviedka Eurotel 2000.[6]
- V roku 1996 získal prémiu novinárskej ceny Ľudovíta Štúra.[1]
Referencie
Externé odkazy
