Zvrchovaný vojenský špitálny rád svätého Jána z Jeruzalema, Rodosu a Malty
Výsostný znak Maltézskeho rádu
Mapa
Mapa rádových sídiel v Európe okolo roku 1300
Základné informácie
Latinský názov	Supremus Militaris Ordo Hospitalarius Sancti Ioannis Hierosolymitani Rhodiensis et Melitensis
Krátky názov	SMOM
Motto	Tuitio Fidei et Obsequium Pauperum (Obrana viery a služba núdznym)
Patrón	Svätý Ján Krstiteľ Blahoslavený Gérard Panna Mária z Philermos
Vznik	1099
Typ	rytiersko-vojenský rád
Úloha	pôvodne: ochrana pútnikov, služba chorým a obrana kresťanskej viery; dnes: charitatívna a humanitárna pomoc, diplomatické vzťahy
Zakladateľ	Blahoslavený Gérard
Sídlo	Jeruzalem Margat Akko Rodos Valleta Rím (Palazzo di Malta a Villa del Priorato di Malta)
Veľmajster	Fra’ John Timothy Dunlap
Pôsobenie	celosvetová organizácia
Jazyk	taliančina, latinčina alebo miestne jazyky
Celkový počet členov	približne 13 500
Odznak	Rád používa dva druhy krížov: latinským kríž striebornej farby na červenom a čiernom poli alebo potom maltézsky kríž striebornej farby na čiernom poli a červenom poli (vlajka a znak rádu).
Odev	Pôvodne čierny plášť doplnený o typický maltézsky kríž, neskôr sa začala používať červená farba pre vojenské účely. Uniforma je v červenej farbe s latinským krížom, prípadne doplnená o čierne plášť s maltézskym krížom.
Rádová stuha
Ďalšie informácie
Wikimedia Commons	Maltézsky rád
Webová stránka	http://www.orderofmalta.sk/

Maltézsky rád (oficiálny názov Zvrchovaný vojenský špitálny rád svätého Jána z Jeruzalema, Rodosu a Malty alebo Zvrchovaný vojenský maltézsky rád) je jeden z rehoľných rytierskych rádov, ktoré vznikli v 11. storočí na území Jeruzalemského kráľovstva. Sídlom rádu je od roku 1834 Rím.

Na Slovensku vykonáva Maltézsky rád svoje aktivity od roku 2024 prostredníctvom Slovenskej asociácie Maltézskeho rádu, pod ktorú patrí Maltézska pomoc Slovensko ako jej výkonná charitatívna organizácia.^[1]

Oficiálny názov rádu je Zvrchovaný vojenský špitálny rád svätého Jána z Jeruzalema, Rodosu a Malty

• latinsky: Supremus Militaris Ordo Hospitalarius Sancti Ioannis Hierosolymitani Rhodiensis et Melitensis
• taliansky: Sovrano militare ordine ospedaliero di San Giovanni di Gerusalemme di Rodi e di Malta

Na právne, diplomatické a komunikačné účely sa používajú skrátené názvy:

• Zvrchovaný vojenský maltézsky rád
• Zvrchovaný maltézsky rád
• Maltézsky rád

Historické názvy rádu sú tiež:

• od vzniku rádu sa volali Rytieri špitálnici (angl. Knights Hospitallers),
• používali aj názov Rád rytierov Nemocnice svätého Jána z Jeruzalema či Rytieri svätého Jána, a to kvôli patrónovi svätému Jánovi  Krstiteľovi, z toho je odvodený názov Rád johanitov alebo johaniti,
• kvôli ich prítomnosti vo Svätej zemi sa volali aj Rytieri z Jeruzalema,
• po príchode na ostrov Roodos v roku 1310 boli Rytieri z Rodosu,
• v roku 1530 im cisár Karol V. postúpil ostrov Malta, odvtedy sa členovia rádu všeobecne označujú menom Maltézski rytieri.

Na ochranu tohto dedičstva si Maltézsky rád nechal zaregistrovať 16 verzií svojho názvu a znakov, a to vo viac ako 100 krajinách sveta.^[1]

Rád je suverénny subjekt medzinárodného práva, je neutrálny, nestranný a apolitický. Diplomatické vzťahy udržiava so 113 krajinami a Európskou úniou, má štatút stáleho pozorovateľa v Organizácii Spojených národov a s viac ako 50 štátmi má uzatvorené medzinárodné dohody o spolupráci. Rád vydáva vlastné mince a poštové známky a má vlastnú značku áut. Štátnym zriadením je to volená monarchia. Štátnym sviatkom je 24. jún - narodenie svätého Jána Krstiteľa, ktorý je patrónom rádu.^[1]

Rád má dve inštitucionálne sídla - Magistrálny palác na Via dei Condotti v Ríme, kde sídlia veľmajster a vláda, a Magistrálna vila (Villa del Priorato di Malta) na vrchole pahorka Aventino, kde sídli Rímske veľkopriorstvo a je súčasne sídlom veľvyslanectva Maltézskeho rádu pri Talianskej republike. Okrem toho rád vlastní časť pevnosti St. Angelo vo Vallette na Malte, ktorú získal v rámci reštitúcie v roku 1998.

Znakom rádu je biely osemramenný kríž na červenom poli. Známy je tiež ako maltézsky kríž. Osem ramien symbolizuje osem blahoslavenstiev podľa svätého Matúša a osem cností, ktoré musí mať člen rádu: vernosť, zbožnosť, čestnosť, odvaha, česť a sláva, pohŕdanie smrťou, solidarita s chudobnými a chorými, úcta k cirkvi. Osem ramien kríža tiež predstavuje osem jazykov (národných zoskupení) členov rádu, a to: Auvergne, Provensálsko, Francúzsko, Aragónsko, Kastília a Portugalsko, Taliansko, Nemecko a Anglicko

Hlava štátu má titul: Jeho najeminentnejšia výsosť knieža a veľmajster (tal. Sua Altezza Eminentissima il Principe e Gran Maestro).

Úplný titul veľmajstra znie: Z božej milosti pokorný majster posvätného domu špitála svätého Jána v Jeruzaleme a vojenského Rádu svätého hrobu Pána a ochrancu chudobných Ježiša Krista brat.

Vznik rytierskeho rádu sa datuje okolo roku 1048. Obchodníci zo starovekej morskej republiky Amalfi získali od egyptského kalifa oprávnenie postaviť kostol, kláštor a nemocnicu v Jeruzaleme, aby sa mohli starať o pútnikov akejkoľvek náboženskej viery alebo rasy. Rád svätého Jána Jeruzalemského – mníšska komunita, ktorá spravovala nemocnicu pre pútnikov vo Svätej zemi – sa pod vedením svojho zakladateľa rehoľného brata Gérarda a ochranou Godefroy z Bouillonu v roku 1099 osamostatnila a tak vznikol nový rehoľný rád.

Pápežskou bulou Pie postulatio voluntatis z 15. februára 1113 pápež Paschal II. schválil založenie nemocnice a dal ju pod záštitu Svätej stolici, pričom jej udelil právo slobodne voliť svojich predstavených bez zásahov iných svetských alebo náboženských autorít. Na základe pápežskej buly sa nemocnica stala poriadkom oslobodeným od kontroly miestnej cirkvi. Všetci rytieri boli nábožní, viazaní tromi kláštornými sľubmi - chudoby, čistoty a poslušnosti. Toto sa považujem za formálny vznik Maltézskeho rádu.

Ústava kresťanského Jeruzalemského kráľovstva počas križiackych výprav zaväzovala rozkaz prevziať vojenskú obranu chorých, pútnikov a zajatých území. Rád tak pridal k svojmu špitálnemu poslaniu aj úlohu brániť vieru. Postupom času rád prijal biely osemhrotý kríž, ktorý je dodnes jeho symbolom. Osem hrotov predstavuje osem blahoslavenstiev, ktoré Ježiš vyslovil vo svojej kázni na vrchu.

Členovia rádu sa delili na triedy rytierov, kňazov a ošetrovateľov. Na čele rádu stál a stojí veľmajster rádu. Po rozpustení Rádu templárov v roku 1312 bola veľká časť majetku a pozemkov tohto rádu venovaná Rádu johanitov (neskôr Maltézskemu rádu).

V dôsledku tohto sa rád začal deliť do tzv. jazykov (jazyk pritom zodpovedal skôr územiu, kde sa nehnuteľnosť nachádzala): auvergenský, provensálsky, francúzsky, taliansky, aragónsky, nemecký a anglický, od roku 1492 aj kastílsky (oddelil sa od aragónskeho).

Keď po obliehaní mesta Akko v roku 1291 padla posledná kresťanská pevnosť vo Svätej zemi, rád sa najprv usadil na Cypre. Tam bol prítomný už od roku 1210 a to aj vďaka držbe v dôležitých nehnuteľností, privilégií a obchodných práv. Maltézsky rád, verný vo svojej špitálnickej tradícii, postupne budoval nové nemocnice a profitoval zo strategickej polohy ostrova, kde začal budovať námornú flotilu na ochranu pútnikov putujúcich do Svätej zeme po mori. Počet členov prichádzajúcich z celej Európy postupne rástol a prispel k posilneniu štruktúry Rádu, získavajúc nové dŕžavy v Stredomorí. Medzi týmito boli aj dôležitý prístav Famagusta, mesto Nikózia a početné veliteľstvá.

Následkom rastúcej nestability na Cypre, ktorá vyústila do obmedzení ich ďalšej expanzie na ostrove, zvažovali rytieri vhodnejšiu základňu pre sídlo Maltézskeho rádu na ostrove Rodos. Napriek tomu, časť vedenia ostala na Cypre prítomná, aby spravovala priorstvá a veliteľstvá (hovorí sa, že ich bolo okolo roku 1374 cez 60) ešte ďalšie storočie až do polovice 15.storočia, kedy boli všetci rytieri povolaní do kláštorného sídla na Rodose.

V roku 1310 sa rytieri pod vedením veľmajstra Fra' Foulques de Villaret preskupili na ostrove Rodos. Odtiaľ si obrana kresťanského sveta vyžadovala organizáciu námorných síl, takže Rád vybudoval silnú flotilu a plavil sa po východnom Stredomorí, pričom bojoval v bitkách pre kresťanstvo, vrátane križiackych výprav v Sýrii a Egypte.

Začiatkom 14. storočia boli inštitúcie rádu a rytierov, ktorí prišli na Rodos zo všetkých kútov Európy, zoskupené podľa jazykov, ktorými hovorili. Prvých sedem takýchto skupín alebo Langues (jazykov) – z Provensálska, Auvergne, Francúzska, Talianska, Aragónska (Navarra), Anglicka (so Škótskom a Írskom) a Nemecka – sa stalo ôsmimi v roku 1492, keď sa Kastília a Portugalsko oddelili od aragónskeho jazyka. Každý Langue zahŕňal priorstvá alebo veľkopriorstvá, bailiwicky a komendy.

Rád bol riadený veľmajstrom, princom z Rodosu a jeho radou. Nezávislosť od iných národov udelená pápežskou chartou a všeobecne uznávané právo udržiavať a rozmiestňovať ozbrojené sily od svojho začiatku predstavovali základ pre medzinárodnú suverenitu rádu, ktorý razil vlastné mince a udržiaval diplomatické styky s inými štátmi. Vyššie funkcie rádu boli zverené predstaviteľom rôznych jazykov.

V roku 1523, po šiestich mesiacoch obliehania a krutého boja proti flotile a armáde sultána Suleimana Nádherného, ​​sa hradby zrútili kvôli podkopávaniu výbušnín a rytieri na základe dohodnutej kapitulácie opustili so zbraňami Rodos.

Rád zostal bez vlastného územia až do roku 1530, kedy veľmajster Fra’ Philippe de Villiers de l’Isle Adam prevzal ostrov Malta, ktorý bol Rádu pridelený cisárom Karolom V. so súhlasom pápeža Klementa VII. Bolo rozhodnuté, že v prípade akejkoľvek vojny medzi kresťanskými národmi, Maltézsky rád bude zastávať neutrálne postavenie.

V roku 1565 bránili rytieri vedení Veľmajstrom Fra’ Jean de la Vallette ostrov Malta počas na viac ako tri mesiace trvajúceho veľkého obliehania Osmanskou ríšou. Malta bola považovaná za poslednú prekážku pri ťažení proti kresťanskému svetu po mori. Po tomto víťazstve boli mesto a prístav na Malte pomenované podľa veľmajstra a zakladateľa mesta Valetta. Rytieri pretvorili ostrov Malta viacerými urbanistickými projektmi, postavili paláce a kostoly, ako aj nové obranné bašty a záhrady. Počas tohto obdobia prekvitala architektúra a podpora umelcov. Na ostrove vybudovali rytieri novú nemocnicu, ktorá na vtedajšie pomery poskytovala vysoko kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Bola tu založená škola anatómie a fakulta medicíny. Rád obzvlášť prispel k rozvoju oftalmológie a farmakológie.

Popri týchto aktivitách sa vojenská flotila Maltézskeho rádu zúčastňovala v najdôležitejších vojenských bitkách v Stredozemnom mori proti Osmanskej ríši a proti pirátom zo Severnej Afriky.

Flotila Maltézskeho rádu pod velením admirála Fra‘ Pietra Giustinaniho sa pripojila k Svätej lige, ktorú založil pápež Pius V. s cieľom zabrániť expanzii Osmanskej ríše. Maltézska flotila 7. októbra 1571 prispela k víťazstvu v bitke pri Lepante, čo odvrátilo osmanskú expanziu v Európe.

Reformácia, ktorá rozdelila západnú Európu na protestantské a katolícke štáty, zasiahla aj rytierov. Vo viacerých krajinách vrátane Anglicka, Škótska a Švédska sa rád rozpustil. V iných, vrátane Holandska a Nemecka, zažili protestantské konverzie celé bailiwicky alebo komendy (administratívne divízie rádu); tieto „Johanitské rády“ prežívajú v Nemecku, Holandsku a Švédsku a mnohých ďalších krajinách vrátane Spojených štátov a Južnej Afriky. Bolo stanovené, že rád by mal zostať neutrálny v akejkoľvek vojne medzi kresťanskými národmi.

V rokoch 1651 až 1665 rád ovládal štyri ostrovy v Karibiku - 21. mája 1651 získal ostrovy Svätý Bartolomej, Svätý Krištof, Svätý Kríž a Svätý Martin. Boli zakúpené od francúzskej Compagnie des Îles de l'Amérique, ktorá bola práve rozpustená. V roku 1665 boli štyri ostrovy predané Francúzskej západoindickej spoločnosti.

V roku 1798 sa Napoleon rozhodol pre francúzsku okupáciu Malty. Napoleon požadoval od veľmajstra Ferdinanda von Hompesch zu Bolheim, aby jeho lodiam umožnili vplávať do prístavu a naberať vodu a zásoby. Veľmajster odpovedal, že do prístavu môžu naraz vstúpiť len dve cudzie lode. Bonaparte, vedomý si toho, že takýto postup bude trvať dlho a jeho sily by boli zraniteľné voči britskému admirálovi Horatiovi Nelsonovi, okamžite nariadil streľbu z kanónov proti Malte. Francúzski vojaci sa ráno 11. júna 1798 na siedmich miestach vylodili na Malte a zaútočili. Po niekoľkých hodinách krutých bojov boli rytieri na západe donútení vzdať sa.

Napoleon otvoril rokovania s predstaviteľmi pevnosti Valletta. Tvárou v tvár obrovskej prevahe francúzskych síl a strate západnej Malty, veľmajster vyjednal kapituláciu pred inváziou. Hompesch odišiel z Malty do Terstu 18. júna, aby sa 6. júla 1799 vzdal funkcie veľmajstra. Amienská zmluva podpísaná v roku 1802, potvrdila zvrchované práva Rádu nad ostrovom Malta, nikdy sa však neuplatnila.

Rytieri boli potom rozptýlení, aj keď Rád naďalej existoval v zmenšenej forme a rokoval s európskymi vládami o návrate k moci ako súčasť dohody medzi Francúzskom a Svätou ríšou rímskou počas nemeckej mediácie. Najväčšiemu počtu rytierov poskytol prístrešie v Petrohrade ruský cár Pavol I., čím vznikla ruská tradícia johanitov a došlo k uznaniu rádu ruskými cárskymi rádmi. Rytieri v Petrohrade zvolili cára Pavla I. za svojho veľmajstra – súpera veľmajstra von Hompescha, až kým jeho abdikácia nezanechala Pavla jediným veľmajstrom. Veľmajster Pavol I. vytvoril okrem katolíckeho veľkopriorstva aj „ruské veľkopriorstvo“ s najmenej 118 komendami, ktoré prevyšuje zvyšok rádu a je otvorené pre všetkých kresťanov. Pavlovo zvolenie za veľmajstra však nebolo nikdy ratifikované podľa katolíckeho kánonického práva a bol veľmajstrom rádu skôr de facto ako de iure.

Keď cár Pavol I. v roku 1801 zomrel, jeho syn Alexander I. nestál o úrad veľmajstra, ktorého sa v roku 1803 ujal Giovanni Battista Tommas. Začiatkom 19. storočia bol rád vážne oslabený stratou priorstiev v celej Európe. Len 10 % príjmov rádu pochádzalo z tradičných zdrojov v Európe, pričom zvyšných 90 % generovalo ruské veľkopriorstvo až do roku 1810. Čiastočne sa to prejavilo aj v tom, že vláda rádu bola podriadená skôr poručíkom než veľmajstrom. V rokoch 1805 - 1879 pápež Lev XIII. obnovil funkciu veľmajstra rádu. To signalizovalo obnovenie rádu ako humanitárnej a náboženskej organizácie. Švédska vláda ponúkla 19. septembra 1806 Rádu suverenitu ostrova Gotland. Ponuka bola zamietnutá, pretože by to znamenalo, že sa rád vzdáva svojho nároku na Maltu.

Po zriadení sídla v Messine, následne v Catanii a Ferrare, sa Rád v roku 1834 usadil v Ríme vo vtedajšom Pápežskom štáte. Tu sa veľmajstri Maltézskeho rádu mohli naplno venovať pôvodnej charizme Rádu a to pomoci chudobným a chorým. V priebehu 19. a 20. storočia Rád dôkladne zrevidoval svoje stanovy, ústavnú chartu a kódex. Strata ostrova Malta znamenala aj koniec rozdelenia Rádu na tzv. Jazyky (Langues). Následná reorganizácia rádu sa zhodovala s vytvorením národných asociácií. Prvá bola založená nemecká asociácia v roku 1859, nasledovaná v roku 1875 britskou a v roku 1877 talianskou.

V druhej polovici 19. storočia sa pôvodná špitálna misia Rádu stala opäť jeho hlavným zameraním, rozrastajúc sa ešte väčšmi počas posledného storočia a to najmä vďaka aktivitám vykonávanými veľkopriorstvami a národnými asociáciami. Pod vedením veľmajstra  Fra’ Ludovica Chigi Albani della Rovere (1931-1951) špitálnické činnosti širokého zamerania a charitatívne aktivity boli vykonávané počas prvej svetovej vojny a neskôr počas druhej svetovej vojny.

Pod vedením Veľmajstrov Fra’ Angelo de Mojana di Cologna (1962-1988) a  Fra’ Andrew Bertie (1988-2008), expandovali projekty Rádu až do najvzdialenejších oblastí sveta.^[2]

Podľa ústavy sa členovia Maltézskeho rádu rozdeľujú do troch stavov. Všetci členovia rádu sú povinní viesť príkladný život v súlade s učením katolíckej cirkvi a zúčastňovať sa na službe núdznym, teda chudobným, chorým a trpiacim.

Členovia prvého stavu sú profesní rytieri a profesní konventuálni kapláni, ktorí zložili rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Podľa kánonického práva sú členovia tohto stavu rehoľnými osobami, nie sú však viazaní žiť rehoľným životom v spoločnej komunite.

Členovia druhého stavu sa svojím vyšším sľubom poslušnosti zaväzujú viesť život v duchu rádovej spirituality a kresťanských zásad.

Členovia tretieho stavu sú laici, ktorí neskladajú rehoľné sľuby, ani sľub poslušnosti v zmysle druhého stavu, ale žijú podľa učenia katolíckej cirkvi a duchovných zásad rádu.

Maltézsky rád sa skladá z 11 priorstiev, 49 národných asociácií, 133 diplomatických misií, 1 celosvetovej rozvojovej organizácie Malteser International a 33 národných dobrovoľníckych zborov (organizácií Maltézskej pomoci) a prevádzkuje početné nemocnice, zdravotnícke centrá a ústavy odbornej pomoci.

Hlavou rádu je veľmajster, ktorý vystupuje ako hlava štátu a zároveň aj ako najvyšší duchovný predstavený rehoľného rádu. Veľmajstrovi pomáha Zvrchovaná rada, ktorej predsedá. Svätá Stolica mu priznáva postavenie kardinála rímskej cirkvi.

Zvrchovaná rada reprezentuje vládu rádu. Je volená na 5 rokov a jej členmi sú  Veľkokomtúr (predstavený rehoľných členov rádu), Hlavný kancelár (minister zahraničných vecí a vnútra), Hlavný špitálnik (minister humanitárnych vecí a medzinárodnej spolupráce), Správca štátnej pokladne (minister financií) a  šesť ďalších členov, ktorých volí Generálna kapitula.

Generálna kapitula je najvyšším zhromaždením členov rádu – rytierov a dám. Schádza sa každých päť rokov kvôli voľbe členov Zvrchovanej rady, Vládnej rady, Dozornej rady, v prípade potreby aj zmeny Ústavy rádu a Kódexu rádu, ako aj na prerokovanie dôležitých záležitostí týkajúcich sa oblasti rehoľného a duchovného života, programu humanitárnych aktivít a medzinárodných vzťahov rádu. Generálna kapitula je zložená zo zástupcov rádu z celého sveta – veľkopriorstiev, priorstiev a národných asociácií.

Veľká štátna rada sa schádza na voľbu veľmajstra a dočasného poručíka (zástupcu) veľmajstra. Veľmajstra musí zvoliť jednoduchá väčšina prítomných členov oprávnených voliť. Právo voliť majú dočasný poručík (zástupca) veľmajstra, členovia Zvrchovanej rady, prelát, priori, profesný bailiffovia, dvaja profesní rytieri určení každým priorstvom a 15 zástupcov národných asociácií.

Vládna rada je poradný orgán Zvrchovanej rade. Sleduje politické, duchovné, medzinárodné a humanitárne záležitosti. Zvoláva ju veľmajster, ktorý jej aj predsedá. Vládna rada sa skladá zo šiestich poradcov z rôznych regiónov sveta volených do funkcie Generálnou kapitulou. Poradcovia sú volení spomedzi rytierov všetkých troch stavov a schádzajú sa aspoň dvakrát do roka.^[1]

Popri Maltézskom ráde existujú ďalšie štyri Rády sv. Jána z Jeruzalema uznávané ako rytierske rády. Od iných rádov sa odlišujú kresťanskou vierou a tradíciou laických kresťanských rádov. Všetky tieto rády zdieľajú spoločnú historickú tradíciu a rovnaké poslanie: pomoc chorým a núdznym. Sú uznané suverénnymi autoritami krajín, v ktorých majú sídlo. Rády sú uznané aj samotným Maltézskym rádom. Tieto rády vznikli ako protestantské odštiepenia pôvodného katolíckeho rádu v 16. storočí, resp. 19. storočí. Tieto štyri rády sú združené v takzvanej Aliancii rádov sv. Jána.^[2]

• Slovenská asociácia Maltézskeho rádu
• Maltézska pomoc Slovensko
• Zoznam veľmajstrov Rádu maltézskych rytierov
• Rytiersky rád

• http://www.orderofmalta.int/ - oficiálna stránka rádu v Ríme(taliansky, francúzsky, nemecky, anglicky a španielsky)
• Palazzo Malta