Rád používa dva druhy krížov: latinským kríž striebornej farby na červenom a čiernom poli alebo potom maltézsky kríž striebornej farby na čiernom poli a červenom poli (vlajka a znak rádu).
Odev
Pôvodne čierny plášť doplnený o typický maltézsky kríž, neskôr sa začala používať červená farba pre vojenské účely. Uniforma je v červenej farbe s latinským krížom, prípadne doplnená o čierne plášť s maltézskym krížom.
Maltézsky rád (oficiálny názov Zvrchovaný vojenský špitálny Rád sv. Jána z Jeruzalema, Rhodosu a Malty alebo Zvrchovaný vojenský maltézsky rád) je jeden z rehoľných rytierskych rádov, ktoré vznikli v 11. storočí na území Jeruzalemského kráľovstva. Sídlom rádu je od roku 1834 Rím.
po taliansky (úradný jazyk rádu): Sovrano militare ordine ospedaliero di San Giovanni di Gerusalemme di Rodi e di Malta (SMOM)
po slovensky:
chybný preklad: Zvrchovaný vojenský špitálsky rád svätého Jána Jeruzalemského z Rodosu a Malty[2] (Poznámka: Tento preklad je síce na Slovensku záväzný, ale je chybný, pretože nejde o "Jána Jeruzalemského", ale o rád resp. špitál "v Jeruzaleme/z Jeruzalema" - porov. napr. § 1 ústavy rádu)
iný chybný preklad: Suverénny rytiersky a špitálny rád sv. Jána Jeruzalemského na Rodose a na Malte (chyba je rovnakého druhu ako je uvedené vyššie) [3]
iný preklad (podľa webovej stránky rádu): Suverénny vojenský špitálny rád svätého Jána z Jeruzalema, Rodosu a Malty[4]
iný preklad (podľa veľvyslanectva rádu): Suverénny vojenský hospitálny rád svätého Jána v Jeruzaleme, na Rodose a na Malte[5]
V ústave rádu sa okrem vyššie uvedenej verzie názvu použitej v nadpise, spomína (v § 1) ešte iný, dlhší názov (niekedy uvádzaný ako pravý názov rádu [6]), a to:
po taliansky: Sovrano Militare Ordine Ospedaliero di San Giovanni di Gerusalemme, detto di Rodi, detto di Malta[7]
po slovensky: Zvrchovaný/Suverénny vojenský/rytiersky (a) špitálsky/špitálny/hospitálny rád svätého Jána v Jeruzaleme/z Jeruzalema, zvaný rodoský/z Rodosu, zvaný maltský/z Malty/maltézsky
Namiesto výrazu "vojenský rád" možno použiť výraz "rytiersky rád" (tak napríklad urobili v nemeckej verzii ústavy rádu a aj v jednom z vyššie uvedených slovenských prekladov).
Ústava rádu používa (ako legislatívnu skratku) aj názov Maltézsky rád (tal. Ordine di Malta).
Na poštových známkach je nápis Suverénny/Zvrchovaný vojenský/rytiersky maltézsky rád (tal. Sovrane Militare Ordine di Malta)
Ďalšie názvy rádu sú:
najmä pre obdobia od 16. storočia: Rád maltézskych rytierov / maltézski rytieri / maltézi
najmä pre obdobie 14. a 15. storočia: rodoskí rytieri / Rád rodoských rytierov (namiesto slova rodoský môžu byť v staršej slovenčine staršie varianty rodský /ródsky alebo rhodoský)
nesprávne (porovnaj poznámku vyššie o slovo jeruzalemský): Rád špitála svätého Jána Krstiteľa Jeruzalemského[8]; Rytiersky a špitálny rád svätého Jána Jeruzalemského[9]
Rád svätého Jána
rytieri rádu svätého Jána Krstiteľa / rytieri svätého Jána (z Jeruzalema)
Rytieri špitálnici (svätého Jána z Jeruzalema)/ rytieri hospitali(s)ti (svätého Jána z Jeruzalema)
Suverénny/Zvrchovaný (vojenský) rád maltézskych rytierov
Charakteristika
Rád je suverénny subjekt medzinárodného práva, je neutrálny, nestranný a apolitický. Diplomatické vzťahy udržiava so 113 krajinami a Európskou úniou, má štatút stáleho pozorovateľa v Organizácii Spojených národov a s viac ako 50 štátmi na uzatvorené medzinárodné dohody o spolupráci. Rád vydáva vlastné mince a poštové známky a má vlastnú značku áut. Štátnym zriadením je to volená monarchia. Štátnym sviatkom je 24. jún - narodenie svätého Jána Krstiteľa, ktorý je patrónom rádu.[1]
Maltézsky kríž
Rád má dve inštitucionálne sídla - Magistrálny palác na Via dei Condotti v Ríme, kde sídlia veľmajster a vláda, a Magistrálna vila (Villa del Priorato di Malta) na vrchole pahorka Aventino, kde sídli Rímsky veľkopriorát a je súčasne sídlom veľvyslanectva Maltézskeho rádu pri Talianskej republike. Okrem toho rád vlastní časť pevnosti St. Angelo vo Vallette na Malte, ktorú získal v rámci reštitúcie v roku 1998.
Znakom rádu je biely osemramenný kríž na červenom poli. Známy je tiež ako maltézsky kríž.
Hlava štátu má titul (po taliansky) Jeho najeminentnejšia výsosť knieža a veľmajster (tal. Sua Altezza Eminentissima il Principe e Gran Maestro). Úplný titul znie: Z božej milosti pokorný majster posvätného domu špitála svätého Jána v Jeruzaleme a vojenského Rádu svätého hrobu Pána a ochrancu chudobných Ježiša Krista brat.
Dejiny
Začiatky
Vznik rytierskeho rádu sa datuje okolo roku 1048. Obchodníci zo starovekej morskej republiky Amalfi získali od egyptského kalifa oprávnenie postaviť kostol, kláštor a nemocnicu v Jeruzaleme, aby sa mohli starať o pútnikov akejkoľvek náboženskej viery alebo rasy. Rád svätého Jána Jeruzalemského – mníšska komunita, ktorá spravovala nemocnicu pre pútnikov vo Svätej zemi – sa pod vedením svojho zakladateľa, rehoľného brata Gérarda, osamostatnila a tak vznikol nový rehoľný rád.
Pápežskou bulou Pie postulatio voluntatis z 15. februára 1113 pápež Paschal II. schválil založenie nemocnice a dal ju pod záštitu Svätej stolici, pričom jej udelil právo slobodne voliť svojich predstavených bez zásahov iných svetských alebo náboženských autorít. Na základe pápežskej buly sa nemocnica stala poriadkom oslobodeným od kontroly miestnej cirkvi. Všetci rytieri boli nábožní, viazaní tromi kláštornými sľubmi - chudoby, čistoty a poslušnosti. Toto sa považujem za formálny vznik Maltézskeho rádu.
Ústava kresťanského Jeruzalemského kráľovstva počas križiackych výprav zaväzovala rozkaz prevziať vojenskú obranu chorých, pútnikov a zajatých území. Rád tak pridal k svojmu špitálnemu poslaniu aj úlohu brániť vieru. Postupom času rád prijal biely osemhrotý kríž, ktorý je dodnes jeho symbolom. Osem hrotov predstavuje osem blahoslavenstiev, ktoré Ježiš vyslovil vo svojej kázni na vrchu.
Členovia rádu sa delili na triedy rytierov, kňazov a ošetrovateľov. Na čele rádu stál a stojí veľmajster rádu. Po rozpustení Rádu templárov v roku 1312 bola veľká časť majetku a pozemkov tohto rádu venovaná Rádu johanitov (neskôr Maltézskemu rádu).
V dôsledku tohto sa rád začal deliť do tzv. jazykov (jazyk pritom zodpovedal skôr územiu, kde sa nehnuteľnosť nachádzala): auvergenský, provensálsky, francúzsky, taliansky, aragónsky, nemecký a anglický, od roku 1492 aj kastílsky (oddelil sa od aragónskeho).
Cyprus
Keď po obliehaní mesta Akko v roku 1291 padla posledná kresťanská pevnosť vo Svätej zemi, rád sa najprv usadil na Cypre. Tam bol prítomný už od roku 1210 a to aj vďaka držbe v dôležitých nehnuteľností, privilégií a obchodných práv. Maltézsky rád, verný vo svojej špitálnickej tradícii, postupne budoval nové nemocnice a profitoval zo strategickej polohy ostrova, kde začal budovať námornú flotilu na ochranu pútnikov putujúcich do Svätej zeme po mori. Počet členov prichádzajúcich z celej Európy postupne rástol a prispel k posilneniu štruktúry Rádu, získavajúc nové dŕžavy v Stredomorí. Medzi týmito boli aj dôležitý prístav Famagusta, mesto Nikózia a početné veliteľstvá.
Následkom rastúcej nestability na Cypre, ktorá vyústila do obmedzení ich ďalšej expanzie na ostrove, zvažovali rytieri vhodnejšiu základňu pre sídlo Maltézskeho rádu na ostrove Rhodos. Napriek tomu, časť vedenia ostala na Cypre prítomná, aby spravovala prioráty a veliteľstvá (hovorí sa, že ich bolo okolo roku 1374 cez 60) ešte ďalšie storočie až do polovice 15.storočia, kedy boli všetci rytieri povolaní do kláštorného sídla na Rhodose.
Rhodos
V roku 1310 sa rytieri pod vedením veľmajstra Fra' Foulques de Villaret preskupili na ostrove Rhodos. Odtiaľ si obrana kresťanského sveta vyžadovala organizáciu námorných síl, takže Rád vybudoval silnú flotilu a plavil sa po východnom Stredomorí, pričom bojoval v bitkách pre kresťanstvo, vrátane križiackych výprav v Sýrii a Egypte.
Začiatkom 14. storočia boli inštitúcie rádu a rytierov, ktorí prišli na Rodos zo všetkých kútov Európy, zoskupené podľa jazykov, ktorými hovorili. Prvých sedem takýchto skupín alebo Langues (jazykov) – z Provensálska, Auvergne, Francúzska, Talianska, Aragónska (Navarra), Anglicka (so Škótskom a Írskom) a Nemecka – sa stalo ôsmimi v roku 1492, keď sa Kastília a Portugalsko oddelili od aragónskeho jazyka. Každý Langue zahŕňal prioráty alebo veľkoprioráty, bailiwicky a komendy.
Rád bol riadený veľmajstrom, princom z Rhodosu a jeho radou. Nezávislosť od iných národov udelená pápežskou chartou a všeobecne uznávané právo udržiavať a rozmiestňovať ozbrojené sily od svojho začiatku predstavovali základ pre medzinárodnú suverenitu rádu, ktorý razil vlastné mince a udržiaval diplomatické styky s inými štátmi. Vyššie funkcie rádu boli zverené predstaviteľom rôznych jazykov.
V roku 1523, po šiestich mesiacoch obliehania a krutého boja proti flotile a armáde sultána Suleimana Nádherného, sa hradby zrútili kvôli podkopávaniu výbušnín a rytieri na základe dohodnutej kapitulácie opustili so zbraňami Rhodos.
Malta
Rád zostal bez vlastného vlastného územia až do roku 1530, kedy veľmajster Fra’ Philippe de Villiers de l’Isle Adam prevzal ostrov Malta, ktorý bol Rádu pridelený cisárom Karolom V. so súhlasom pápeža Klementa VII. Bolo rozhodnuté, že v prípade akejkoľvek vojny medzi kresťanskými národmi, Maltézsky rád bude zastávať neutrálne postavenie.
V roku 1565 bránili rytieri vedení Veľmajstrom Fra’ Jean de la Vallette ostrov Malta počas na viac ako tri mesiace trvajúceho veľkého obliehania Osmanskou ríšou. Malta bola považovaná za poslednú prekážku pri ťažení proti kresťanskému svetu po mori. Po tomto víťazstve boli mesto a prístav na Malte pomenované podľa veľmajstra a zakladateľa mesta Valetta. Rytieri pretvorili ostrov Malta viacerými urbanistickými projektmi, postavili paláce a kostoly, ako aj nové obranné bašty a záhrady. Počas tohto obdobia prekvitala architektúra a podpora umelcov. Na ostrove vybudovali rytieri novú nemocnicu, ktorá na vtedajšie pomery poskytovala vysoko kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Bola tu založená škola anatómie a fakulta medicíny. Rád obzvlášť prispel k rozvoju oftalmológie a farmakológie.
Popri týchto aktivitách sa vojenská flotila Maltézskeho rádu zúčastňovala v najdôležitejších vojenských bitkách v Stredozemnom mori proti Osmanskej ríši a proti pirátom zo Severnej Afriky.
Flotila Maltézskeho rádu pod velením admirála Fra‘ Pietra Giustinaniho sa pripojila k Svätej lige, ktorú založil pápež Pius V. s cieľom zabrániť expanzii Osmanskej ríše. Maltézska flotila 7. októbra 1571 prispela k víťazstvu v bitke pri Lepante, čo odvrátilo osmanskú expanziu v Európe.
Reformácia, ktorá rozdelila západnú Európu na protestantské a katolícke štáty, zasiahla aj rytierov. Vo viacerých krajinách vrátane Anglicka, Škótska a Švédska sa rád rozpustil. V iných, vrátane Holandska a Nemecka, zažili protestantské konverzie celé bailiwicky alebo komendy (administratívne divízie rádu); tieto „Johanitské rády“ prežívajú v Nemecku, Holandsku a Švédsku a mnohých ďalších krajinách vrátane Spojených štátov a Južnej Afriky. Bolo stanovené, že rád by mal zostať neutrálny v akejkoľvek vojne medzi kresťanskými národmi.
V roku 1798 sa Napoleon rozhodol pre francúzsku okupáciu Malty. Napoleon požadoval od veľmajstra Ferdinanda von Hompesch zu Bolheim, aby jeho lodiam umožnili vplávať do prístavu a naberať vodu a zásoby. Veľmajster odpovedal, že do prístavu môžu naraz vstúpiť len dve cudzie lode. Bonaparte, vedomý si toho, že takýto postup bude trvať dlho a jeho sily by boli zraniteľné voči britskému admirálovi Horatiovi Nelsonovi, okamžite nariadil streľbu z kanónov proti Malte. Francúzski vojaci sa ráno 11. júna 1798 na siedmich miestach vylodili na Malte a zaútočili. Po niekoľkých hodinách krutých bojov boli rytieri na západe donútení vzdať sa.
Napoleon otvoril rokovania s predstaviteľmi pevnosti Valletta. Tvárou v tvár obrovskej prevahe francúzskych síl a strate západnej Malty, veľmajster vyjednal kapituláciu pred inváziou. Hompesch odišiel z Malty do Terstu 18. júna, aby sa 6. júla 1799 vzdal funkcie veľmajstra. Amienská zmluva podpísaná v roku 1802, potvrdila zvrchované práva Rádu nad ostrovom Malta, nikdy sa však neuplatnila.
Petrohrad
Rytieri boli potom rozptýlení, aj keď Rád naďalej existoval v zmenšenej forme a rokoval s európskymi vládami o návrate k moci ako súčasť dohody medzi Francúzskom a Svätou ríšou rímskou počas nemeckej mediácie. Najväčšiemu počtu rytierov poskytol prístrešie v Petrohrade ruský cár Pavol I., čím vznikla ruská tradícia johanitov a došlo k uznaniu rádu ruskými cárskymi rádmi. Rytieri v Petrohrade zvolili cára Pavla I. za svojho veľmajstra – súpera veľmajstra von Hompescha, až kým jeho abdikácia nezanechala Pavla jediným veľmajstrom. Veľmajster Pavol I. vytvoril okrem katolíckeho veľkopriorátu aj „ruský veľkopriorát“ s najmenej 118 komendami, ktoré prevyšuje zvyšok rádu a je otvorené pre všetkých kresťanov. Pavlovo zvolenie za veľmajstra však nebolo nikdy ratifikované podľa katolíckeho kánonického práva a bol veľmajstrom rádu skôr de facto ako de iure.
Keď cár Pavol I. v roku 1801 zomrel, jeho syn Alexander I. nestál o úrad veľmajstra, ktorého sa v roku 1803 ujal Giovanni Battista Tommas. Začiatkom 19. storočia bol rád vážne oslabený stratou priorátov v celej Európe. Len 10 % príjmov rádu pochádzalo z tradičných zdrojov v Európe, pričom zvyšných 90 % generoval ruský veľkopriorát až do roku 1810. Čiastočne sa to prejavilo aj v tom, že vláda rádu bola podriadená skôr poručíkom než veľmajstrom. V rokoch 1805 - 1879 pápež Lev XIII. obnovil funkciu veľmajstra rádu. To signalizovalo obnovenie rádu ako humanitárnej a náboženskej organizácie. Švédska vláda ponúkla 19. septembra 1806 Rádu suverenitu ostrova Gotland. Ponuka bola zamietnutá, pretože by to znamenalo, že sa rád vzdáva svojho nároku na Maltu.
Rím
Po zriadení sídla v Messine, následne v Catanii a Ferrare, sa Rád v roku 1834 usadil v Ríme vo vtedajšom Pápežskom štáte. Tu sa veľmajstri Maltézskeho rádu mohli naplno venovať pôvodnej charizme Rádu a to pomoci chudobným a chorým. V priebehu 19. a 20. storočia Rád dôkladne zrevidoval svoje stanovy, ústavnú chartu a kódex. Strata ostrova Malta znamenala aj koniec rozdelenia Rádu na tzv. Jazyky (Langues). Následná reorganizácia rádu sa zhodovala s vytvorením národných asociácií. Prvá bola založená nemecká asociácia v roku 1859, nasledovaná v roku 1875 britskou a v roku 1877 talianskou.
V druhej polovici 19. storočia sa pôvodná špitálna misia Rádu stala opäť jeho hlavným zameraním, rozrastajúc sa ešte väčšmi počas posledného storočia a to najmä vďaka aktivitám vykonávanými veľkopriorátmi a národnými asociáciami. Pod vedením veľmajstra Fra’ Ludovica Chigi Albani della Rovere (1931-1951) špitálnické činnosti širokého zamerania a charitatívne aktivity boli vykonávané počas prvej svetovej vojny a neskôr počas druhej svetovej vojny.
Pod vedením Veľmajstrov Fra’ Angelo de Mojana di Cologna (1962-1988) a Fra’ Andrew Bertie (1988-2008), expandovali projekty Rádu až do najvzdialenejších oblastí sveta.
Rády svätého Jána z Jeruzalema
Popri Maltézskom ráde existujú ďalšie štyri Rády sv. Jána z Jeruzalema uznávané ako rytierske rády. Od iných rádov sa odlišujú kresťanskou vierou a tradíciou laických kresťanských rádov. Všetky tieto rády zdieľajú spoločnú historickú tradíciu a rovnaké poslanie: pomoc chorým a núdznym. Sú uznané suverénnymi autoritami krajín, v ktorých majú sídlo. Rády sú uznané aj samotným Maltézskym rádom. Tieto rády vznikli ako protestantské odštiepenia pôvodného katolíckeho rádu v 16. storočí, resp. 19. storočí. Tieto štyri rády sú združené v takzvanej Aliancii rádov sv. Jána.
Referencie
↑ abMaltézsky rád Slovensko [online]. [Cit. 2024-10-12]. Dostupné online.
.svg)
.svg)
