Kostol svätého Štefana (Troyes)

Kostol svätého Štefana
(Kostol svätého Štefana v Troyes)
Collégiale Saint-Étienne de Troyes
rímskokatolícky kostol
Litografia náhrobku Henricha I. zo Champagne v kostole sv. Štefana
Patrocínium: Svätý Štefan Prvomučeník
Štát Francúzsko Francúzsko
Región Champagne-Ardenne
Departement Aube
Mesto Troyes
Náboženstvo rímskokatolícke
 - diecéza Diecéza troyeská
Súradnice 48°17′54″S 4°04′54″V / 48,298451°S 4,081588°V / 48.298451; 4.081588
Štýl Gotika
Výstavba  
 - dokončenie 1157
Dátum  
 - date 2 1792
Francúzsko s vyznačenou polohou kostola
Francúzsko s vyznačenou polohou kostola
Map
Poloha v rámci mesta (interaktívna mapa)
Wikimedia Commons: Collégiale Saint-Etienne de Troyes
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Kostol svätého Štefana v Troyes býval kolegiátny kostol v Troyes, založený v roku 1157 Henrichom zo Champagne ako súčasť grófskeho palácového komplexu. Bol zamýšľaný ako nekropola grófov zo Champagne, v ktorom by sa prejavila vznešenosť dynastie Blois, a k jeho dokončeniu došlo zrejme roku 1174. Po celú dobu existencie dynastie miestni kanovníci získavali bohaté dary.[1] Obe stavby, kostol aj palác, boli zničené počas francúzskej revolúcie a náhrobky fundátora Henricha a jeho syna Theobalda[2] boli roztavené.

Založenie

Hlavný palác grófov zo Champagne sa nachádzal v Troyes na mieste, ktoré je v súčasnosti povodím kanála. Jeho súčasťou bola malá kaplnka zasvätená svätému Ondrejovi, v ktorej slúžili dvaja kapláni. V roku 1157 Henrich I. zo Champagne (1127 – 1181) založil veľký a nádherný kostol zasvätený svätému Štefanovi (Saint Étienne), ktorý nahradil kaplnku.[3]:5 Je možné, že Henrich dal kostol zasvätiť svätému Štefanovi na pamiatku svojho strýka Štefana z Blois, ktorý vládol v Anglicku v rokoch 1135 – 1154.[4] Kolegiát a mnohé z domov kanonikov sa nachádzali v mestskej časti Troyes, ktorá sa dnes nazýva „Cloître-Saint-Etienne“.[5] Zakladajúca listina predpokladala deväť hodnostárov a 72 kanonikov, čím sa stala jednou z najdôležitejších kapitul vo Francúzsku.[4] Deviatimi hodnostármi boli dekan, poddekan, prepošt, kantor, podkantor, pokladník, správca budovy, prednosta a hodnostár.[3]:6

Nadácia

Kostol sv. Štefana mal veľké príjmi, množstvo relikvií a veľké bohatstvo. V mesto Troes kapitula vlastnila tucet domov, mýtne práva, dane z predaja miestnych produktov a príjmy z jarmoku v Clos, ktorý sa konal dva týždne v januári. Mimo mesta vlastnila kapitula pôdu, ľudí, mlyny, pece a odvádzala desiatky na piatich miestach. V roku 1173 Henrich I. rozšíril nadáciu na dvojnásobný počet domov a odvádzanie desiatkov z desiatich dedín. Na jarmokoch kapitula zarábala na dani z predaja farbeného súkna, vosku, soli, korenie a solených rýb.[4]

Kolegiát vlastnilo mnoho cenných predmetov vrátane zlatého stola s basreliéfmi zdobenými diamantmi, ktorý sa používal ako oltár pri najslávnostnejších obradoch. Neskôr ho vzal Robert de Fiennes (1308 – 1385), Connétable de France, ako súčasť výkupného za francúzskeho kráľa Jána II. (1319 – 1364). Na hlavných veľtrhoch bol vystavený aj veľký zlatý kríž zdobený emailom a drahokamami. Keď v roku 1367 francúzsky kráľ Karol V. navštívil Troyes, bol očarený krásou tohto kríža a vyjadril túžbu vlastniť ho. Dvaja členovia kapituly boli poverení, aby mu ponúkli tento vzácny predmet, ktorý sa stal súčasťou pokladu Sainte-Chapelle v Paríži.[3]:7

Pôdorys kostola (hore) siahajúci od paláca (dole).

História

Hodnostári kapituly vždy patrili k popredným rodinám Champagne.[5] Kostol slúžil farnosti Saint-Pierre v troyeskej diecéze v rámci cirkevnej provincie Sens.[6] Henrich I. používal kostol ako svoju kanceláriu, pokladnicu a knižnicua snažil sa tvrdiť, že ako jeho súkramná kaplnka nespadá pod jurisdikciu biskupa z Troyes.[7]:253 V rokoch 1171 – 1172 došlo ku konfliktu medzi Henrichom a Mathieu, biskupom z Troyes, v ktorom sa Henrichovi nepodarilo zabezpečiť úplnu nezávislosť. V roku 1177 francúzsky kráľ Ľudovít VII. využil príležitosť zasiahnuť do záležitostí biskupa z Troyes udelením diplomu, ktorý potvrdil jeho majetok.[4] Manassès II de Pougy, biskup z Troyes v rokoch 1181 – 1190, je pravdepodobne Manassès de Pougy, prepošt zo Saint-Etienne.[8]:268

Grófi mohli benefitovať z bohatstva kapituly. 15. mája 1223 Thibaud IV. potvrdil prijatie zlatého oltárneho stola a veľkého zlatého kríža zo Saint-Etienne, ktoré slúžili ako záruka za pôžičku z opátstva Saint-Denis.[4] Biskupi postupne prevzali moc nad kolegiátom od grófov, potvrdených listinou z roku 1230. Kanonici však zostali zblížený s grófmi. V 13. storočí kapitula viedla grófovu administratívne záznamy vrátane registra jeho lén.[4]

V rokoch 1266 – 1268 sa rozvinul škandál, keď sa Ode de Pougy, opátka z Notre Dame aux Nonnains, pokúsila zabrániť výstavbe baziliky svätého Urbana v Troyes. Keď sa pápež dozvedel o udalostiach, spustil vyšetrovanie arcidiakona z Luxeuil a dekana zo Saint-Étienne de Troyes.[9]:18 V marci 1269 pápež exkomunikoval Ode de Pougy a niekoľkých spolupracovníkov, ktorí jej pomáhali.[9]:22

Okolo roku 1300 bol Filipovi IV., francúzskemu kráľovi, daný odhad ročných príjmov kapituly 3619 libier.[4] Saint-Étienne sa stalo kráľovským kolégiom po smrti Jany I. Navarrskej, manželky Filipa IV., 2. apríla 1305.[6]

Počas Francúzskej revolúcie bola v roku 1790 kapitula zrušená a zbúraná v roku 1792.[5] Vitráže z kostola boli roztrúsené a teraz sa nachádzajú v rôznych súkromných a verejných zbierkach. Frangmenty štýlovo nadväzujú na mosanské emaily a vykazujú prechod od románskeho ku gotickému slohu.[10]:68

Stavba

Práce na kostole sa začali v roku 1157 a dokončené boli okolo roku 1171 – 1172. Kostol mohol byť navrhnutý slávnym majstrom André a podľa vzoru katedrály svätého Štefana v Sens. Bola to jedna z prvých gotických stavieb v južnom Champagne.[4] Bol postavený v areály grófskeho paláca, orientovaný k nemu v pravom uhle. Spájal sa priamo s grófskymi apartmánmi cez rečnisko pri vstupe do lode, ktorá bola lemovaná uličkami. Apsida mala chórovú ochodzu s jednou kaplnkou, na osi. Budova bola trojposchodová. Kostolu chýbal transept, ale bol lemovaný dvoma vyčnievajúcimi vežami. Z kostola sa nezachovalo nič okrem krásnej hlavice zachovanej v Musée des beaux-arts de Troyes.[4]

Henrich I. mal v úmysle z kostola urobiť nekropolu rodu Blois a pamätník jeho slávy.[4] Jeho manželka Mária zo Champagne (cca 1174 – 1204), zariadila, aby bola v kostole umiestnená veľkolepá hrobka pre Henricha I..[11]:79 Henrichovu hrobku podrobne opísal kanonik zo Saint-Étienne Jean Hugot v roku 1704 a možno ju vidieť na dvoch rytinách z kresby pred revolúciou. Hrob jeho syna Theobalda III. bol umiestnený na spoločnom podstavci s Henrychovým bližšie k oltáru.[12]:10 Obe hrobky boli premiestnené zo Saint-Etienne do katedrály sv. Petra a Pavla v Troyes, ktoré boli zničiné v roku 1793.[12]:202 V kostole boli sochy Márie Francúzskej a Školastiky zo Champagne (1172 – 1219).[3]:33 – 34 Saint-Étienne sa však nestalo nekropolou, ktorú Henrich plánoval. Mária zo Champagne bola pochovaná v katedrále svätého Štefana v Meaux. Henrich II. (1166 – 1197) bol pochovaný v Sainte-Croix de Saint-Jean d'Acre. Blanka Navarrská (zomrela v roku 1229) bola pochovaná v opátstve Argensolles. Ďaľší potomkovia boli pochovani v Pamplone, Provins a v Kláštore Clairvaux.[4]

Galéria

Hodnostári zo Saint-Étienne

Hodnostári kapituly patrili k veľkým rodinám Champagne; teda prepošt Manassès je pravdepodobne Manassès II de Pougy, ktorý bol biskupom v Troyes v rokoch 1181 až 1190.[8] Poznáme mená niekoľkých týchto hodnostárov:[6]

  • Dekan a arcidiakon 1157 – 1162 : Manassès de Villemaur
  • Kantor 1162 – 1173 : Jean
  • Dekan 1193 – 1203 : Herbert de Villemaur
  • Dekan 1203 – 1206 : Herbert de Saint-Quentin
  • Dekan 1206 : Etienne
  • Kanonik 1209 : Dreux de Plancy
  • Dekan 1212 – 1232 : Barthélémi
  • Kantor 1227 – 1241 : Rainier de Saint-Quentin[13]
  • Pokladník 1231 : Artaud de Nogent
  • Dekan 1236–1276 : Milon de Bar-sur-Aube[n 1].
  • Dekan 1276 – 1289 : Etienne de Luxeuil
  • Dekan 1289 – 1298 : Garnier de Bricot
  • Dekan 1298 – 1306 : Jean Osanne
  • Dekan 1314 – 1334 : Arnoul de Châlons sur Marne
  • Dekan 1337 – 1342 : Gautier d'Isle Aumont
  • Pokladník okolo 1350 : Pierre d'Arcis[n 2]
  • Dekan 1353 – 1374 : Jean Charlin dit de Barbonne
  • Dekan 1374 – 1390 : Jean Buridan de Cambrai
  • Dekan 1390 – 1397 : Etienne de Méry sur Seine
  • Dekan 1397 – 1431 : Nicole le Bourgoing
  • Arcidiakon 1426 : Jean Lesguisé[n 3]
  • Dekan 1431 – 1438 : Jean du Chêne
  • Dekan 1438 – 1439 : Lambert Milon
  • Dekan 1439 – 1445 : Nicole Clément
  • Pokladník 1444 – 1447 : Pierre Garnier[n 4]
  • Dekan 1445 – 1475 : Jean Jacob
  • Kantor 1472 – 1478 : Sébastien Mamerot
  • Dekan 1476 – 1483 : Odard Hennequin
  • Dekan 1483 – 1488 : Jean Pinette
  • Dekan 1488 – 1509 : Jean de Vélu
  • Dekan 1519 – 1527 : Pierre Jaquot
  • Dekan 1527 – 1537 : Gilles Guillaume
  • Dekan 1537 – 1562 : Yves Le Tartrier
  • Dekan 1562 – 1565 : Antoine de Jours
  • Dekan 1565 – 1590 : Yves le Tartrier[n 5]
  • Dekan 1590 – 1591 : Jean le Maignan[n 6]
  • Dekan 1591 – 1593 : Odard Hennequin
  • Dekan 1593 – 1614 : Claude Paillot
  • Dekan 1614 – 1634 : Nicolas de la Ferté[n 7]

Spomedzi kanonikov je najznámejší dramatik Pierre de Larivey, kanonik z roku 1587.

Poznámky

  1. ↑ Brat Pierra prvého z Bar, seigneur de Jaucourt ; spomína sa ako kantor zo Saint-Maclou à Bar-sur-Aube v roku 1226, kanonik katedrály v Troyes v roku 1230, arcidiakon zo Sézanne v roku 1260
  2. ↑ Biskup z Troyes v rokoch 1378 až 1395
  3. ↑ Biskup z Troyes v rokoch 1426 až 1450
  4. ↑ Pierre Garnier a Thierry Robichon, zároveň scholasticus boli v roku 1445 predmetom procesu za to, že napísali urážku na cti biskupa z Troyes Jean Lesguisé : pozri WALRAVENS-CREFF, Christelle. Insultes, blasphèmes ou hérésie ? Un procès à l’officialité épiscopale de Troyes en 1445. Bibliothèque de l'école des chartes, 1996, čís. 54, s. 485-507. Dostupné online.
  5. ↑ Synovec Antoine de Jours, predchádzajúceho dekana; v roku 1588 bol zástupcom generálneho štátu Blois
  6. ↑ Doktor teológie vyštudovaný na parížskej univerzite, farár v Saint-Jean de Troyes
  7. ↑ Alebo Laferté; bol chvályhodným opátom cisterciánskeho opátstva La Crête v diecéze Langres

Referencie

  1. ↑ www.lamop-intranet.univ-paris1.fr [online]. [Cit. 2012-07-20]. Dostupné online. Archivované 2015-12-22 z originálu.
  2. ↑ MCGEE MORGANSTERN, Anne; A. A. GOODALL, John. Gothic Tombs of Kinship in France, the Low Countries, and England. [s.l.] : Pennsylvania State Univ Press, 2000. ISBN 978-0271018591. S. 10. (anglicky)
  3. ↑ a b c d ABBÉ COFFINET. Trésor de Saint-Étienne. Troyes : Librairie Archéologique de Victor Didron, 1860. Dostupné online. (francúzsky)
  4. ↑ a b c d e f g h i j k BAUDIN, Arnaud. Saint-Etienne de Troyes [online]. 2006, [cit. 2015-12-21]. Dostupné online. Archivované 2015-12-22 z originálu. (francúzsky)
  5. ↑ a b c Chapitre de la collégiale Saint-Etienne. Troyes [online]. BnF, [cit. 2015-12-21]. Dostupné online. (francúzsky)
  6. ↑ a b c LAMAUVINIÈRE, Abel. Fiche de la collégiale Saint-Etienne de Troyes Collégiales – Base des collégiales séculières de France (816–1563) [online]. 2015-09-13, [cit. 2015-12-21]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu. (francúzsky)
  7. ↑ CHURCH, Stephen; HARVEY, Ruth. Medieval Knighthood V: Papers from the Sixth Strawberry Hill Conference 1994. [s.l.] : Boydell & Brewer, 1995. Dostupné online. ISBN 978-0-85115-628-6.
  8. ↑ a b JUBAINVILLE, Henry Arbois de; PIGEOTTE, Léon. Histoire des ducs et des comtes de Champagne ...: Fin du catalogue des actes des comtes de Champagne, tables, etc. 1866. [s.l.] : A. Durand, 1866. Dostupné online. (francúzsky)
  9. ↑ a b COFFINET. Sceau de l'abbaye de Notre-Dame-aux-Nonnains de Troyes (douzième siècle). [s.l.] : on souscrit chez M. A. Forgeais, 1852. Dostupné online. (francúzsky)
  10. ↑ WIXOM, William D.; BOEHM, Barbara Drake. Mirror of the Medieval World. [s.l.] : Metropolitan Museum of Art, 1999. Dostupné online. ISBN 978-0-87099-785-3.
  11. ↑ EVERGATES, Theodore. Aristocratic Women in Medieval France. University of Pennsylvania Press. vyd. [s.l.] : [s.n.], 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-8122-0061-4.
  12. ↑ a b MORGANSTERN, Anne McGee. Gothic Tombs of Kinship in France, the Low Countries, and England. 2000. vyd. [s.l.] : Penn State Press. Dostupné online. ISBN 0-271-04317-2.
  13. ↑ LALORE, Charles. Collection des principaux cartulaires du diocèse de Troyes. 3. vyd. [s.l.] : [s.n.], 1878. Dostupné online. Kapitola Cartulaire de l'abbaye de Basse-Fontaine, s. 48 a 103 – 104. .

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Kostel svatého Štěpána (Troyes) na českej Wikipédii, Collégiale Saint-Étienne de Troyes na francúzskej Wikipédii a Collegiate Church of Saint-Étienne (Troyes) na anglickej Wikipédii.