Konštantín XI. z rodu Palaiologos alebo Palaeologus (po grécky Κωνσταντίνος Δραγάσης Παλαιολόγος - Kónstantinos Dragases Palaiologos; * 8. február 1405[1][2], Konštantínopol[2], Byzantská ríša – † 29. máj 1453, Konštantínopol) bol posledný byzantský cisár.[3][4][5] Ako člen dynastie Palaiologovcov vládol Byzantskej ríši od roku 1449 do jeho smrti.
Mladosť
Narodil sa ako ôsme z desiatich detí cisára Manuela II. Palaiologa a Heleny Dragaš Srbskej, dcéry srbského princa Konštantína Dragaša z Kumanova. Väčšinu svojho detstva strávil v Konštantínopole pod dohľadom svojich rodičov. Ako mladík dostal do správy Selymbriu a susedné trácke mestá. Roku 1427 sa vypravil na pomoc bratovi Jánovi VIII., ktorý tam dobýval posledné franské panstvá. V marci roku 1428 uzavrel Konštantín politický sobáš s neterou Carla Tocca Magdalenou. Ako veno dostal Toccove majetky na Peloponéze. Aj keď mladučká princezná Magdalena, ktorá pri svadbe dostala meno Theodora, zomrela v novembri 1429 pri pôrode, keď porodila mŕtve dievčatko, Konštantín si dokázal Peloponéz udržať. Počas absencie svojho staršieho brata v Taliansku bol Konštantín regentom v Konštantínopole (od 1437 do 1440). V roku 1443 vymenil Konštantín svoje panstvo v Trákii za Morejský despotát.
Despota Morey
Konštantín sa v októbri roku 1443 stal Despotom Morey (stredoveký názov pre Peloponéz). Vládol z pevnosti a palác v Mistre. V tom čase bola Mistra centrum umenia a kultúry, súperiaca o to s Konštantínopolom. Na západnom pobreží s ním susedil brat Tomáš, ktorý vládol ako despota v Klarenze. Patril mu celý Peloponéz okrem štyroch benátskych prístavov Argu, Nauplie, Krotonu a Modonu.
Po svojom zvolení za despota pracoval Konštantín na posilňovaní obrany Morea, vrátane rekonštrukcie valu cez Korintskú šiju zvaného Hexamilion, teda "Šesťmíľový val".
V lete roku 1444, povzbudený správami o úspechu Huňadyho v Srbsku, vytiahol s vojskom na sever od Korintu, zatiaľ čo jeho najschopnejší veliteľ Ján Kantakuzenos sa preplavil z Patrasu do Fokidy. Konštantín teraz chystal dobyť Atiku a Boiotiu. Rýchlo dobyl Téby a Atény a donútil ich Florencijského vojvodu, aby mu platil dane. Čoskoro mu patrilo celé Grécko až po pohorie Pindos, okrem zvyšku Aténskeho vojvodstva. Vo vojvodstve sa krčil vojvoda Nerio II. Acciajuoli, vazal osmanského sultána, ktorý samozrejme volal o pomoc Turkov.
Tí bohužiaľ jeho volanie vypočuli a zatiaľ, čo Konštantín tiahol cez Boiótiu, sultán Murad vydobyl veľké víťazstvo pri Varne. Konštantínové víťazstvá boli teda len krátkotrvajúce. Na konci roku 1446 Osmani Postupovali na Moreu s 50 až 60 tisíc vojakmi. Konštantín a jeho brat Tomáš sa pripravovali na útok v Hexamilione, ktorý Osmanská armáda dosiahla 27. novembra roku 1446. Zatiaľ čo val mal vydržať stredoveké útoky, sultán Murad si so sebou priviezol aj ťažké delostrelectvo na doplnenie jeho zvyčajných obliehacích zbraní a odstraňovacích jednotiek. Jeho vojská po štrnásťdňovom obliehaní 10. decembra zničili Hexamilion. Konštantín a jeho brat Tomáš sotva stihli utiecťa zachrániť si životy. Sultán tiahol na Patras a Klarenzu, a cestou hrozivo vraždil obyvateľstvo, a keď si na despotoch znovu vynútil vazalstvo a tribút spokojne odtiahol. Zima zabránila úplnému dobytiu Morey a Murad sa na nasledujúci deň stiahol, ale po tejto skúsenosti už despota rozhodne nemohol pomyslieť na ďalšie dobyvateľské dobrodružstvá a pokusy o rozšírenie jeho despotátu. Namiesto toho budoval celú sieť spojenectiev.
Manželstvá
Konštantín XI. sa oženil dvakrát: po prvýkrát 1. júla 1428 s Maddalenou Tocco, neterou Carla I. Tocco z Epeirosu, ktorá zomrela v novembri 1429; po druhýkrát s Caterinou Gattilusio, dcérou Dorina Lesboského, ktorá taktiež zomrela (v roku 1442). Zo žiadneho manželstva nemal deti.
Vláda ako cisár
Napriek zahraničným a domácim ťažkostiam počas jeho vlády, ktoré skulminovali dobytím Konštantínopola a koncom Byzantskej (Východorímskej) ríše, súdobé zdroje o ňom ako cisárovi rozprávajú s úctou.
Keď Ján VIII. zomrel, bol Konštantín, najstarší z pozostalých bratov, v Mistre, ale Tomáš bol práve na návšteve v Konštantínopole. Aj najmladší z bratov, Demetrios, sa už ponáhľal zo svojho panstva v Selymbrii, aby ohlásil svoje nároky na trón. Ale stará cisárovná Helena presadila na trón práve Konštantína. Dvaja vysokí úradníci ríše, Alexios Laskaris Filantropenos a Manuel Palaiolog Iagros, rýchlo odišli do Mistry s cisárskou korunou. Bolo to po prvýkrát v dejinách, s výnimkou exilu v Nikaii, keď bol byzantský cisár korunovaný mimo Konštantínopola a nie z rúk patriarchu, ale metropolitu z Mistry.
Konštantín so svojim sprievodom vyplával do Konštantínopola na katalánskych galérach. Cisár dorazil do hlavného mesta 12. marca 1449 a bol prijatý s veľkými sympatiami. Moreu zveril svojim bratom Tomášovi a Demetriovi. Cisárovým zámerom bolo teraz získať pomoc proti Turkom. Ale na západe sa nikto neodhodlal pomôcť, preto cisár pristúpil, rovnako ako jeho predchodcovia, k jednaniu o únii. Roku 1451 poslal na západ vyslanca Andronika Bryennia Leontarise, ktorý sa najskôr odobral do Benátok žiadať o povolenie, aby si cisár mohol najímať lukostrelcov na Kréte, a potom si vypravil k pápežovi. Ten však odpovedal veľmi kruto. V tej dobe došlo v Anatólii k vzbure proti novému sultánovi Mehmetovi II., ten ju potlačil a potom sa vrátil do Európy, ale nie obvyklou cestou cez Dardanely, ale cez Bospor, a to aj napriek tomu, že náprotivé európske územia aj naďalej patrilo Byzantskej ríši.
Sultán začal stavbu hradu Rumeli Hisari, ktorý bol naproti hradu Anadolu Hisari, tým chcel ovládnuť prístup k mestu a cestu do Čierneho mora. Hrad bol dostavaný 31. augusta. Už nikto nemohol pochybovať o sultánových zámeroch. Mesto bolo teraz rozdelené na dva tábory, na prívržencov únie a jej odporcov. V marci celá Trácia hrmela pochodom osemdesiattisícového vojska Turkov. Cisár dal spevniť brány, poriadne vyhĺbiť priekopu a uzamknúť brány. Medzitým boli obchodné lode kotviace v prístavoch v Zlatom rohu vyzbrojené a premenené na vojnovú flotilu. Medzi Konštantínopolom a janovskou kolóniou Perou (Galata) bola cez Zlatý roh vztýčená reťazová zábrana. Cisár mal k dispozícii len 4983 svojich mužov a asi 2000 cudzincov, hlavne Talianov. Veľkým hrdinom bol hlavne Janovčan Giovanni Giustiniani, ktorý hrdinsky spolu s cisárom bránil mesto. Mesto odolávalo šesť týždňov. Nakoniec 29. mája boli hradby prelomené a statočný cisár, ktorý prehlásil, že keď má jeho ríša zomrieť, tak zomrie s ňou, padol v boji spolu s Konštantínopolom. Pravoslávna cirkev ho vyhlásila za svätého a jeho telo nebolo nikdy nájdené.
Referencie
- ↑ The Immortal Emperor, Donald M. Nicol, Cambridge University Press, 199
- ↑ a b CONSTANTINE XI. PALAIOLOGOS. In: KAZHDAN, Alexander P., ed. The Oxford Dictionary of Byzantium. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 505.
- ↑ The last centuries of Byzantium, 1261–1453 Donald MacGillivray Nicol – Cambridge University Press, 1993 p.369
- ↑ History of the Byzantine Empire, 324–1453, A.Vasiliev – 1958, volume 2 p.589
- ↑ World History, William J. Duiker, Jackson J. Spielvogel 2009, Volume I p.378
Iné projekty
Externé odkazy
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Constantine XI Palaiologos na anglickej Wikipédii.
