PROFILPELAJAR.COM

Kanadský systém vlády (v angl. Government of Canada, formálne His Majesty's Government in Canada) je systém federálnej vlády v Kanade. Moc a štruktúra tohto federálneho systému vládnutia sa riadi kanadskou ústavou.

Výkonná moc

Hlava štátu

Karol III., kráľ Kanady, je panovníkom a hlavou štátu, ktorý má výkonnú, legislatívnu a súdnu moc tak, ako je vyjadrené v ústave: "výkonná moc a právomoc nad celou Kanadou je zaistená kráľom." No monarcha nikdy neuplatňuje svoju absolútnu moc nad Kanadou z dôvodu prijatia Bill of Rights v roku 1689, neskôr zdedenému a uplatňovanému aj v Kanade, ktorý položil základy parlamentnej zvrchovanosti v Spojenom kráľovstve. Napriek tomu je označovaný za panovníka Kanady.

V kanadskom federálnom systéme hlava štátu nie je súčasťou federálnej alebo provinčnej jurisdikcie, kráľ vládne nestranne nad celou krajinou ako celkom; čo znamená, že zvrchovanosť každej jurisdikcie neprechádza cez generálneho guvernéra, alebo kanadský parlament, ale cez "korunu". Z toho dôvodu je "koruna" "rozdelená" do jedenástich legislatívnych jurisdikcií, jedenástich "korún" – jednej federálnej a desiatich provinčných. Termín "koruna" sa používa na označenie právomocí a sily panovníka. Otcovia konfederácie videli tento systém konštitučnej monarchie ako oporu proti akémukoľvek pokusu o rozdelenie kanadskej konfederácie.

Panovník v praxi zriedkavo osobne vykonáva svoju výkonnú, súdnu či legislatívnu moc. Pretože panovník nesídli v Kanade, vymenúva generálneho guvernéra, ktorý ho reprezentuje a vykonáva jeho právomoci. Osoba, ktorá sa na túto funkciu hodí sa vyberá na základe odporúčania predsedu vlády. Odporúčanie v tomto zmysle je v podstate len formalita, keďže by bolo veľmi nezvyčajné, keby bolo odporúčanie predsedu vlády prehliadnuté – je to zaužívaný zvyk, ktorý chráni monarchiu. Pokiaľ sa panovník riadi radami jeho ministrov, nie je osobne zodpovedný za rozhodnutia vlády. Generálny guvernér nemá stanovené funkčné obdobie, nakoľko má byť „jeho Výsosti k službám", no v praxi je vždy po približne piatich rokoch v úrade vymenený.

Aj keď panovník, či generálny guvernér (alebo viceguvernéri) zriedkavo priamo zasahujú do politických záležitostí, skutočná sila panovníka, tak ako je zakotvená v Kanadskej ústave by nemala byť podceňovaná. Panovník síce môže mať plnú moc, no musí byť vykonávaná diskrétne, inak jej použitie môže vyvolať ústavnú krízu. Udelenie moci do rúk panovníka predstavuje posledný dohľad nad výkonnou mocou. Ak by panovník mal napríklad dojem, že navrhovaný zákon ohrozuje slobodu alebo bezpečnosť jeho občanov, môže jeho schválenie odmietnuť vyhlásením takzvaného Royal Assent. Taktiež jeho prípadné násilné zbavenie moci by bolo obťažné, keďže panovník je hlavným veliteľom ozbrojených síl, ktoré mu prisahajú svoju vernosť.

Predseda vlády

Ministerského predsedu Kanady vymenúva generálny guvernér. Aby bola zaistená stabilná vláda, musí mať táto osoba dôveru parlamentu. V praxi tento post zvyčajne zastáva líder politickej strany, ktorá má väčšinu v House of Commons, dolnej komore kanadského parlamentu. V niektorých prípadoch sa v kanadskej histórii stalo, že žiadna strana nemala majoritu v House of Commons, v tom prípade jedna strana, zvyčajne najväčšia, sformuje menšinovú vládu.

Ministerský predseda ostáva v úrade, až kým nepodá demisiu, alebo ho neodvolá z funkcie generálny guvernér. V tom prípade sa strana, ktorá bola u moci môže pokúsiť o pokračovanie vlády aj keď má menej kresiel v parlamente ako druhá strana. Koaličné vlády sú na federálnej úrovni vzácnosťou, od vlády Sira Johna A. Macdonalda a jeho Liberálno-Konzervatívnych vlád v polovici 19. storočia mala Kanada iba jednu koaličnú vládu, na čele ktorej počas prvej svetovej vojny stál Sir Robert Borden.

Politické strany nie sú spomenuté v ústave. Predseda vlády a väčšina jeho kabinetu sú členmi parlamentu, ktorému sa zodpovedajú za svoje pôsobenie vo vláde. Podľa ústavy je akykoľvek dospelý kanaďan spôsobilý na zastávanie tejto pozície. Predseda vlády si vyberá zloženie svojho kabinetu, jeho členovia sú menovaní generálnym guvernérom, pričom ostávajú v úrade až do rozhodnutia generálneho guvernéra o ich odvolaní.

Ak parlament vysloví vláde nedôveru, očakáva sa, že ministerský predseda a zvyšok jeho kabinetu buď rezignujú, alebo požiadajú o rozpustenie parlamentu a vypísanie predčasných federálnych parlamentných volieb. Aby sa vyhli hlasovaniu členov parlamentu len podľa ich presvedčenia, vyžadujú politické strany v parlamente od svojich poslancov silnú stranícku disciplínu, keď sú poslanci – najmä z vládnucej strany – pod silným tlakom, aby hlasovali za "líniu svojej strany", lebo v opačnom prípade budú čeliť následkom. Aj keď poslanec vládnej strany môže hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia, je si vedomý faktu, že hlasovanie proti línii svojej strany (najmä počas hlasovania o vyslovení dôvery vláde) môže vyústiť do jeho vylúčenia zo strany. Vylúčenie znamená stratu poslaneckého mandátu, pričom strana, ktorá svojho poslanca vylúči, zaňho dosadí svojho náhradníka. Podľa tradície môže vláda padnúť iba vtedy, ak v parlamente neprejde vládny návrh rozpočtu. Takisto ak vláda zistí, že v parlamente nedokáže presadiť svoju legislatívu, je zvykom (no nie povinnosťou) dať hlasovať o vyslovení dôvery vláde. Predseda vlády môže tiež spojiť hlasovanie o novom zákone s hlasovaním o vyslovení dôvery vláde.

V prípade, že po rezignácii predsedu vlády má iná politická strana v parlamente dostatok poslancov na vytvorenie vlády, môže ju generálny guvernér požiadať o sformovanie novej vlády. Táto situácia nastala po ústavnej kríze v roku 1926, známej ako King-Byng Affair. V praxi je nepravdepodobné, že by sa dokázala sformovať nová aliancia, ktorá by získala dôveru parlamentu.

Legislatíva

Kanadský parlament ako celok pozostáva z panovníka a dvojkomorového parlamentu: voleného House of Commons a menovaného Senátu. V praxi kontroluje legislatívu politická strana, ktorá má väčšinu kresiel v House of Commons, do ktorej sa volia poslanci z 308 volebných okrskov, po dobu nepresahujúcu 5 rokov. Stabilné kanadské politické strany a pluralitný volebný systém zvyčajne dal od 70. rokov kontrolu nad House of Commons iba jednej politickej strane. Päťročné volebné obdobie bolo predĺžené iba raz, počas prvej svetovej vojny v roku 1916. Predseda vlády môže prakticky kedykoľvek požiadať generálneho guvernéra o rozpustenie parlamentu a vypísanie nových parlamentných volieb. Táto požiadavka bola zamietnutá iba raz, počas menšinovej vlády v roku 1926. Je zaužívané, že predseda vlády zvyčajne požiada o vypísanie nových volieb po štyroch rokoch u moci.

Senát nie je bez vplyvu. Pretože vládnuca strana zvyčajne nominuje svojich stúpencov do radov senátorov, je vplyv Senátu najväčší keď sa po dlhej dobe dostane k moci iná politická strana. Kanadská ústava obsahuje špeciálne ustanovenie, ktoré keď táto situácia nastane, umožňuje predsedovi vlády odporučiť vymenovanie ďalších ôsmich senátorov.

Súdnictvo

Trestné právo, väčšina ktorého je zapísaná vo federálnom Trestnom zákonníku je jednotné v celej krajine a podlieha federálnej jurisdikcii. Civilné právo je založené na anglickom Obecnom práve s výnimkou provincie Quebec, ktorej Spojené kráľovstvo v roku 1774 ponechalo možnosť riadiť sa francúzskym civilným právom. Zatiaľ čo legislatíva netýkajúca sa kriminálnych činov sa zvyčajne v jednotlivých kanadských provinciách líši, niektoré zákony, ako napríklad federálny zákon týkajúci sa rozvodov, sú jednotné v celej krajine.

Súdnictvo sa delí na federálne, provinčné a mestské (obecné) súdy.

Kanadský najvyšší súd je súdom poslednej inštancie. Jeho členmi je deväť sudcov, ktorým predsedá Chief Justice of Canada (predseda najvyššieho súdu). Členov najvyššieho súdu vymenúva generálny guvernér. Na tomto súde sa prejednávajú odvolania proti rozhodnutiam provinčných a teritoriálnych súdov.

Súdy v provinciách v ktorých sa uplatňuje anglické Obecné právo (Common law) sa musia riadiť predchádzajúcimi rozhodnutiami kanadského najvyššieho súdu a rozhodnutiami odvolacieho súdu v ich provincii či teritóriu. V protiklade k tomu sa súdy v Quebecu síce môžu riadiť rozsudkami vyšších súdov, no tieto pre nich nie sú záväzné.

Federalizmus

Zvyšok výkonu moci – čo sú všetky právomoci a nariadenia, ktoré nie sú špecifikované v ústave – ostáva v rukách federálnej vlády. Pôvodným zámerom pri vytváraní tohto systému bola snaha o vyhnutie sa lokálpatriotizmu, ktorý vyústil do americkej občianskej vojny, no v roku 1895 Judicial Committee of the Privy Council (jeden z najvyšších súdov v Spojenom kráľovstve) rozhodol, že federálna vláda môže tieto svoje právomoci vykonávať len v prípade vojnového stavu. Následkom toho sa dohľad nad novými funkciami vlády, ako pracovného práva a sociálnych vecí a služieb prispôsobil novej legislatíve, zhrnutej v British North America Acts. Veľké množstvo týchto právomocí získali provincie, takže dnešná Kanada je vysoko decentralizovaná federácia. Hlbšia decentralizácia nastala po pridelení ďalších právomocí Quebecu.

Každá provincia má viceguvernéra reprezentujúceho kanadskú nezávislosť a suverenitu, premiéra a jeho kabinet a jednokomorový parlament. Jednotlivé vlády v provinciách majú ten istý parlamentný systém ako federálna vláda, s premiérom provincie menovaným rovnakým spôsobom ako predseda vlády. Viceguvernéri sú menovaní generálnym guvernérom na návrh ministerského predsedu.