Počas celého svojho života prispievateľ do literárnych, politických i detských časopisov, sa vďaka svojim zbierkam básní v Srbsku a jeho okolí preslávil. Vzorom bol Zmajovi Branko Radičević, srbský románopisec polovice 19. storočia a blízky priateľ Vuka Karadžića.
V mladosti študoval Zmaj strednú školu v rodnom Novom Sade a tiež v Bratislave, vysokú školu - práva - potom v Prahe, Viedni a Budapešti. Šťastne sa oženil a v Novom Sade prežil najaktívnejšie obdobie. Neskôr (1870) v maďarskej metropole vyštudoval medicínu a vykonával lekársku prax. Zanedlho potom mu však zomrela žena i deti; svoju tragédiu zhrnul do básní s názvom „Đulići uveoci“ (Zvädnuté ruže)
Medzi najznámejšie diela Jovanovića Zmaja patria „Đulići“(Ruže) a „Đulići uveoci“; prvé sa venuje šťastnému rodičovskému životu, druhé potom o láske k blížnym a ich strate. Okrem lyrických básní ale Zmaj písal tiež aj satirické a politické básne, ako prvý srbský spisovateľ sa tiež venoval srbskej poézii pre deti. Zmaj tiež prekladal, do srbčiny hlavne diela maďarských autorov (napríklad Sándora Petőfiho a Jánosa Aranyho), pracoval ale i na prekladoch z nemčiny. Na počesť Jovanovića Zmaja niesla Sremska Kamenica po niekoľko rokov meno „Zmajeva Kamenica“
