John Wilkes Booth
Booth v roku 1865
Iné mená	J. B. Wilkes
Narodenie	10. máj 1838 Bel Air, Maryland, Spojené štáty
Úmrtie	26. apríl 1865 (26 rokov) Port Royal, Virgínia, Spojené štáty
Zamestnanie	Herec
Známy vďaka	Atentát na Abrahama Lincolna
Aktívne roky	1855 – 1865
Podpis
Odkazy
Commons	John Wilkes Booth
Biografický portál

John Wilkes Booth (* 10. máj 1838, Bel Air, Maryland, Spojené štáty – † 26. apríl 1865, Port Royal, Virgínia, Spojené štáty) bol americký divadelný herec, ktorý 14. apríla 1865 zavraždil prezidenta Abrahama Lincolna vo Fordovom divadle vo Washingtone, D.C. Bol členom prominentnej divadelnej rodiny Boothovcov z Marylandu z 19. storočia. Booth bol sympatizantom Konfederácie a odsudzoval prezidenta Lincolna za zrušenie otroctva v USA.

Booth a jeho malá skupina sprisahancov pôvodne plánovali Lincolnov únos, ale neskôr sa dohodli, že ho zavraždia, spolu s viceprezidentom Andrewom Johnsonom a ministrom zahraničných vecí Williamom H. Sewardom, aby pomohli veci Konfederácie. Hoci sa jej armáda Severnej Virgínie, ktorej velil generál Robert E. Lee, vzdala armáde Únie o štyri dni skôr, Booth veril, že občianska vojna neskončila, pretože armáda Konfederácie generála Josepha E. Johnstona pokračovala v bojoch.

Booth strelil prezidenta Lincolna do zadnej časti hlavy, ktorý na následky zranenia nasledujúce ráno zomrel. Seward, ktorý bol pri pokuse o atentát ťažko zranený sa však zotavil, zatiaľ čo viceprezident Johnson nebol nikdy napadnutý. Booth utiekol na koni do južného Marylandu a o 12 dní neskôr bol vypátraný a obkľúčený na farme vo vidieckej severnej Virgínii, kde sa ukrýval v stodole. Boothov spoločník David Herold sa vzdal, Booth však tak neurobil. Po tom, čo vojaci stodolu zapálili, ho vojak Únie Boston Corbett smrteľne zranil strelnou ranou do krku. Ochrnutý o niekoľko hodín zomrel. Z ôsmich sprisahancov, ktorí boli neskôr odsúdení, boli štyria popravení obesením.

Boothovými rodičmi boli britský shakespearovský herec Junius Brutus Booth a jeho milenka Mary Ann Holmesová, ktorí sa v júni 1821 presťahovali z Anglicka do USA.^[1] Zakúpili farmu s rozlohou 61 hektárov na pobreží Bel Air v štáte Maryland, kde sa 10. mája 1838 narodil v štvorizbovom zrube John Wilkes Booth, deviate z desiatich detí.^[2] Meno dostal podľa anglického radikálneho politika Johna Wilkesa, vzdialeného príbuzného. Junius sa so svojou manželkou Adelaide Delannoyovou Boothovou v roku 1851 rozišiel z dôvodu cudzoložstva a s Holmesovou sa legálne oženil 10. mája 1851, v deň 13. narodenín Johna Wilkesa.

Nora Titoneová vo svojej knihe My Thoughts Be Bloody (2010) naznačuje, že hanba a ctižiadosť synov herca Juniusa Brutusa Bootha, Edwina a Johna Wilkesa, ich nakoniec podnietili k tomu, aby sa usilovali o úspech a boli vzájomnými rivalmi – Edwin ako Unionista a John Wilkes ako atentátnik Abrahama Lincolna.^[3]

Boothov otec v roku 1851 postavil Tudor Hall na pozemku Harford County ako rodinné letné sídlo a zároveň si ponechal zimné sídlo na ulici Exeter v Baltimore.^[4][5][6][7] Rodina Boothovcov bola počas sčítania obyvateľstva v roku 1850 uvedená ako žijúca v Baltimore.^[8]

Ako chlapec bol Booth atletický a obľúbený typ, zručný v jazde na koni a šerme. Navštevoval Bel Air Academy a bol ľahostajným študentom, o ktorom riaditeľ povedal, že „má dostatok inteligencie, ale nechce využívať možnosti, ktoré mu vzdelávanie ponúka. Každý deň jazdil tam a späť z farmy na školu a viac sa zaujímal o to, čo sa stalo po ceste, ako o to, aby chodil na hodiny včas“. V rokoch 1850 – 1851 navštevoval miltonskú internátnu školu pre chlapcov, ktorú prevádzkovali kvakeri v Sparks v štáte Maryland, neskôr biskupskú vojenskú akadémiu sv. Timoteja v Catonsville v Marylande. Na miltonskej škole študenti recitovali klasické diela od autorov ako Cicero, Hérodotos a Tacitus.^[9] Študenti v akadémii sv. Timoteja nosili vojenské uniformy a žili v režime denných cvičení a prísnej disciplíny. Booth opustil školu ako 14-ročný po smrti svojho otca.^[10]

Počas štúdia na internáte v Miltone sa Booth stretol s rómskym veštcom, ktorý mu prečítal dlaň a vyslovil pochmúrny osud. Povedal mu, že bude mať skvelý, ale krátky život, bude odsúdený na smrť mladý a „stretne sa so zlým koncom“. Jeho sestra si spomenula, že predpoveď veštca si zapísal, ukázal ju svojej rodine a ostatným a často hovoril vo chvíľach melanchólie o jeho predzvestiach.

Vo veku 16 rokov sa Booth zaujímal o divadlo a o politiku a stal sa delegátom Bel Air na zhromaždení strany Know Nothing za Henryho Wintera Davisa, kandidáta antiimigrantskej strany do volieb do Kongresu v roku 1854. Booth sa usiloval ísť v šľapajach svojho otca a jeho bratov, hercov Edwina a Juniusa Brutusa mladšieho. Denne začal praktizovať prednesy v lesoch okolo Tudor Hall a študoval Shakespeara.

Booth debutoval na javisku vo veku 17 rokov 14. augusta 1855 vo vedľajšej úlohe grófa z Richmondu v hre Richard III. v baltimorskom Charles Street Theatre.^[11][12] Publikum sa mu posmievalo, keď zabudol niektoré z jeho replík.^[13] Začal tiež hrať v baltimorskom Holliday Street Theatre, ktoré vlastnil John T. Ford, a kde Boothovci často účinkovali.^[14] V roku 1857 nastúpil do Arch Street Theatre vo Philadelphii, kde hrával celú sezónu. Na jeho žiadosť bol uvádzaný ako „J. B. Wilkes“; pseudonym, ktorým sa chcel vyhnúť porovnávaniu s ostatnými členmi jeho slávnej hereckej rodiny. Jim Bishop napísal, že Booth „ hral s takým nadšením, že ho diváci zbožňovali“. Vo februári 1858 hral v Lucrezia Borgia v Arch Street Theatre. Počas svojej premiéry mal trému a skomolil jednu zo svojich replík. Namiesto toho, aby sa predstavil slovami: „Madame, som Petruchio Pandolfo“, vykoktal: „Madame, som Pondolfio Pet – Pedolfio Pat – Pantuchio Ped – sakra! Kto som?“, čo spôsobilo, že publikum burácalo smiechom.

Neskôr v tom roku Booth hral úlohu indiánskeho náčelníka Moheganov Uncasa v predstavení v Petersburgu vo Virgínii a potom sa stal hercom v Richmondskom divadle vo Virgínii, kde si ho pre svoje energické výkony publikum čoraz viac obľúbilo. 5. októbra 1858 hral v Hamletovi rolu Horatia po boku svojho staršieho brata Edwina v hlavnej úlohe. Potom ho Edwin viedol k reflektorom divadla a divákom povedal: „Myslím, že sa mu dobre darilo, však?“. Na to publikum hlasno zatlieskalo a zvolalo: „Áno! Áno!“ Celkovo Booth v roku 1858 účinkoval v 83 hrách. Booth povedal, že zo všetkých shakespearovských postáv bol jeho najobľúbenejšou rolou Brutus, zabijak tyrana.

Niektorí kritici označili Bootha za „najkrajšieho muža v Amerike“ a za „prirodzeného génia“; uvádzali, že má „úžasnú pamäť“. Meral 173 cm, mal čierne vlasy a bol štíhlej a atletickej postavy.^[15] Známy reportér občianskej vojny George Alfred Townsend ho opísal ako „svalnatého, dokonalého muža“ s „vlnitými vlasmi, ako korintské hlavné mesto“. Boothove vystúpenia na javisku jeho súčasníci často charakterizovali ako akrobatické a intenzívne fyzické, s tým, že skákal po javisku a vášnivo gestikuloval.^[16] Bol vynikajúcim šermiarom, hoci si jeho istý herecký kolega spomenul, že sa príležitostne dokázal vlastným mečom porezať.

Historik Benjamin Platt Thomas napísal, že Booth „získal medzi divákmi slávu svojou romantickou osobnou príťažlivosťou“, ale bol „príliš netrpezlivý na tvrdé štúdium“ a svoj „brilantný talenty nedokázal plne rozvinúť“. Autor Gene Smith napísal, že Boothovo hranie nebolo možno tak precízne ako jeho brata Edwina, ale jeho nápadne pekný vzhľad nadchol ženy. S blížiacim sa koncom päťdesiatych rokov sa Booth stal bohatým hercom a zarábal 20 000 dolárov ročne (v prepočte zhruba 569 000 dolárov v súčasnosti).^[17]

Booth sa vydal na svoje prvé národné turné ako hlavný herec po ukončení divadelnej sezóny 1859 – 1860 v Richmonde vo Virgínii. Angažoval filadelfského právnika Matthewa Canninga, aby mu slúžil ako agent. Do polovice 60. rokov 19. storočia hrával v mestách ako New York, Boston, Chicago, Cleveland, St. Louis, Columbus (Georgia), Montgomery (Alabama) a New Orleans. Kritik dramatického časopisu Philadelphia Press uviedol: „Bez toho, aby mal [bratovu] Edwinovu kultúru a milotu, má pán Booth oveľa viac aktivity, života a, ako si myslíme, prirodzenejšiu genialitu.“ V októbri 1860 bol Booth počas vystúpenia v meste Columbus v štáte Georgia nešťastnou náhodou vo svojom hoteli vážne postrelený.^[18]

Keď sa 12. apríla 1861 začala občianska vojna, Booth hral v Albany v štáte New York. Hrdo obdivoval odchod Juhu, ktorý verejne označil za „hrdinský“. To miestnych obyvateľov tak rozzúrilo, že pre neho požadovali zákaz pódiového vystupovania za „vlastizradné vyhlásenia“. Albanskí dramatickí kritici boli zmierlivejší a dávali mu nadšené recenzie. Jeden ho označil za génia a chválil jeho herecké výkony za to, že „nikdy nesklamali jeho majstrovské dojmy“.

Keď v roku 1862 v rozdelenej krajine zúrila občianska vojna, Booth sa objavoval väčšinou v štátoch Únie a pohraničných štátoch. V januári hral v St. Louis hlavnú rolu v hre Richard III. a potom debutoval v Chicagu. V marci sa prvýkrát predstavil v New Yorku. V máji 1862 debutoval v Bostone; večer hrával v bostonskom múzeu v hrách Richard III. (12., 15. a 23. mája), Rómeo a Júlia (13. mája), Zbojníci (14. a 21. mája), Hamlet (16. mája), Odpadlíci (19. mája), Cudzinec (20. mája) a Lyonská dáma (22. mája). Po predstavení hry Richard III., ktoré sa konalo 12. mája, nazvala recenzia v Bostonskom Transcripte nasledujúceho dňa Bootha „najsľubnejším mladým hercom na americkej scéne“.

V januári 1863 sa vrátil do Bostonského múzea na sériu divadelných hier vrátane úlohy darebáka vojvodu Pescara v hre Odpadlík, ktorá si získala ohlas publika i kritikov. Ešte v apríli vo Washingtone hral hlavné úlohy v Hamletovi a Richardovi III., v jedných z jeho najobľúbenejších hier. Bol označovaný ako „Pýcha Američanov, hviezda prvej veľkosti“, a rovnako nadšení boli aj kritici. Kritika National Republican písala, že Booth „chytil za srdce publikum“ a jeho predstavenie označila za „úplný triumf“. Začiatkom júla 1863 Booth ukončil hereckú sezónu na Clevelandskej hudobnej akadémii, pretože v Pensylvánii prebiehala bitka pri Gettysburgu. V období od septembra do novembra 1863 mal na severovýchode hektický program, objavoval sa v Bostone, Providence na Rhode Island a v Hartforde v štáte Connecticut. Každý deň dostával poštu od fanúšikov, hlavne od zaľúbených žien.

Rodinný priateľ John T. Ford otvoril 9. novembra vo Washingtone D.C. Fordovo divadlo. Booth bol jedným z prvých veľkých hercov, ktorý sa tam objavil, keď hral v hre Charlesa Selbyho Mramorové srdce.^[19] V tejto hre stvárnil gréckeho sochára v kostýme, ktorý dokázal oživiť mramorové sochy. Lincoln sledoval hru zo svojej lóže. V jednom okamihu vystúpenia vraj Booth pri prednese svojej repliky namieril prstami smerom k Lincolnovi. Lincolnova švagriná, sediaca s Lincolnom v tej istej prezidentskej lóži kde bol neskôr zabitý, sa k nemu otočila a povedala: „Pán Lincoln, vyzerá, akoby to myslel vážne.“ Prezident odpovedal: „Pozerá na mňa dosť ostro, však?“ Pri inej príležitosti Booth ignoroval Lincolnove pozvanie do lóže v prestávke medzi aktmi.

25. novembra 1864 Booth vystúpil jediný krát so svojimi bratmi Edwinom a Juniusom v inscenácii Julius Caesar vo Winter Garden Theatre v New Yorku. Zahral si Marka Antonia a jeho brat Edwin väčšiu rolu Bruta v predstavení označovanom ako „najväčšia divadelná udalosť v histórii New Yorku“. Výťažok smeroval na sochu Williama Shakespeara pre Central Park, ktorá stojí dodnes (2021). V januári 1865 účinkoval v Shakespearovej hre Rómeo a Júlia vo Washingtone a opäť získal pochvalné hodnotenia. Národný spravodajca označil Bootha ako Rómea za „najuspokojivejšie zo všetkých stvárnení tohto skvelého charakteru“, zvlášť ocenil scénu smrti. Booth mal posledné vystúpenie svojej hereckej kariéry vo Fordovom divadle 18. marca 1865, kde opäť hral vojvodu Pescara v Odpadlíkovi.

Booth investoval časť svojho rastúceho bohatstva od začiatku 60. rokov 19. storočia do rôznych podnikov, a do špekulácií s pôdou v bostonskej časti Back Bay. Stal sa obchodným partnerom Johna A. Ellslera, manažéra Clevelandskej hudobnej akadémie a Thomasa Mearsa s cieľom vybudovať ropné vrty v severozápadnej Pensylvánii. Ropný boom sa tam začal v auguste 1859 po objavení tamojšej ropy Edwinom Drakom. Pôvodne svoj podnik nazvali Dramatic Oil, ale neskôr ho premenovali na Fuller Farm Oil. Koncom roku 1863 investovali partneri do vrtov na ploche 12,7 ha pri rieke Allegheny vo Frankline v Pensylvánii. Začiatkom roku 1864 už mali ťažobný ropný vrt hlboký 579 m s názvom Wilhelmina (po Mearsovej manželke), ktorý denne ťažil 25 barelov (4 kL) ropy, čo sa vtedy považovalo za dobrý výťažok. Spoločnosť Fuller Farm Oil predávala akcie s prospektom, v ktorom bol „pán J. Wilkes Booth, úspešný a inteligentný prevádzkovateľ ropných polí“. Partneri však boli netrpezliví a aby zvýšili výkon vrtu pokúsili sa použiť výbušniny. Tie vrt zničili a ukončili ťažbu.

Booth už bol v tom čase viac posadnutý zhoršujúcou sa situáciou Juhu v občianskej vojne a rozzúrilo ho Lincolnovo znovuzvolenie. Z ropného biznisu vystúpil 27. novembra 1864 so značnou stratou vo výške 6 000 dolárov (v prepočte na súčasný dolár to činí 100 514 dolárov).

Booth bol dôrazne proti abolicionistom, ktorí sa usilovali o ukončenie otroctva v USA. Zúčastnil sa obesenia vodcu abolicionistov Johna Browna 2. decembra 1859, ktorý bol popravený za vlastizradu, vraždu a podnecovanie povstania otrokov. Obvinenia vyplývali z jeho útoku na federálnu zbrojnicu v Harpers Ferry vo Virgínii (od roku 1863 v Západnej Virgínii).^[20] Booth akurát trénoval v Richmondovom divadle, keď čítal v novinách o Brownovej nadchádzajúcej poprave.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému John Wilkes Booth

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku John Wilkes Booth na anglickej Wikipédii.