Ján Seneš

Ján Seneš
slovenský speleológ a geológ
Ján Seneš
Narodenie3. február 1924
Košice, Slovensko
Úmrtie28. máj 1992 (68 rokov)
Bratislava, Slovensko
Zamestnaniedocent
Alma materUniverzita Komenského v Bratislave
Profesiageológ a paleontológ

Doc. RNDr. Ján Seneš, DrSc. (* 3. február 1924, Košice – † 28. máj 1992, Bratislava) bol významný slovenský speleológ, geológ a paleontológ. Ako geológ sa venoval hlavne výskumu neogénnych sekvencií Slovenska a okolitých oblastí.

Život

Česko-slovenská delegácia na zjazde Karpatsko-balkánskej geologickej asociácie v Ľvove, 1958. Ján Seneš, sediaci úplne vpravo.

Narodil sa Košiciach, kde absolvoval aj stredoškolské štúdium. Geológiu študoval na univerzitách v Budapešti a na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.[1]

Speleológ, speleopotápač, speleokartograf

Počas štúdií v Budapešti, vo vojnových rokoch, spolupracoval ako člen Sekcie pre jaskynný výskum pri Univerzitnom turistickom spolku v Budapešti s významným maďarským geológom a speleológom Károlym Bertalanom na speleologickom výskume Silickej planiny v Slovenskom krase (1942 – 1944). Zaoberal sa predovšetkým jaskynnou sústavou Vápenného vrchu, Silicko-gombaseckou jaskynnou sústavou a jej podsústavami a tiež Brezovsko-kečovskou jaskynnou sústavou.[2]. Už v tom čase mal čulé kontakty s Jánom Majkom, objaviteľom Domice a mnohých iných jaskýň na Slovensku. Patril medzi prvých prieskumníkov, ktorí zdolali najhlbšie priepasti v severnej časti Silickej planiny (napr. Malá žomboj, -142 m). V lete 1953 bol členom veľkej expedície n. p. Turista, ktorá mala za cieľ zdolať, preskúmať a zmapovať v tom čase najhlbšiu jaskyňu v rámci vtedajšieho Česko-Slovenska – priepasť Brázda (-181 m). Viedol meračský tím, vyhotovil plán jaskyne a zároveň ju zdokumentoval z hľadiska geológie (porovnaj[3],[4], [5]). Mal veľký cit pre zobrazovanie podzemných priestorov. Zameral množstvo jaskýň, mnohé v spolupráci so spolupracovníkmi Z. Krupárom a Š. Vargom (porovnaj[6]). Medzi jeho významné speleokartografické práce patria plány Drienoveckej jaskyne[7] (Jasovská planina) a Hačavskej jaskyne[8] (Zádielska planina). Venoval sa aj speleopotápačstvu. Preskúmal viacero sifónov (napr. Bezodná ľadnica, Majkova jaskyňa). Speleológiou sa zaoberal aj v neskorších rokoch, keď už pracoval ako geológ. Bol dokonca členom Poradného zboru pre otázky jaskyniarstva a krasových javov, ktorý vznikol pri Povereníctve školstva a kultúry v roku 1956 (porovnaj[9]). Publikoval množstvo speleologicky orientovaných článkov a vedeckých prác (napr.[10]). Možno aj skutočnosti, že bol Košičan a že sa vášnivo venoval speleológii, ho primäli k tomu, aby v 50. rokoch zmapoval relatívne rozsiahle historické podzemie v centre Košíc medzi Dómom svätej Alžbety a Mäsiarskou ulicou.

Geológ, paleontológ, pedagóg, potápač, filmár

Ján Seneš patril medzi prvých slovenských geológov, ktorí absolvovali štúdium na slovenských univerzitách. Po skončení štúdia v rokoch 1947 – 1952 pracoval ako geológ v Handlovských uhoľných baniach, neskôr 3 roky pôsobil v Uhoľnom prieskume v Turčianskych Tepliciach. V tomto období sa venoval najmä tematike uhoľnej prospekcie a biostratigrafii treťohorných sedimentov južného Slovenska. V roku 1955 začal pôsobiť na Geologickom ústave D. Štúra.[11] Tu viedol geologické mapovanie a uhoľnú prospekciu na východnom Slovensku. Venoval sa výskumu štúrovského paleogénu, ktorý koreloval s obdobnými výskytmi v Maďarsku. Koordinoval prípravu dvoch listov prehľadných geologických máp 1 : 200 000 (listy Nové Zámky – Čalovo; Trebišov, Čierna). V roku 1959 obhájil titul CSc. Následne od roku 1965 pôsobil na Geologickom ústave SAV. Roku 1967 získal hodnosť DrSc. a na Univerzite J. E. Purkyně v Brne bol habilitovaný za docenta. Venoval sa interregionálnej korelácii stratigrafických stupňov neogénu, pričom jeho prínos mal veľký zahraničný ohlas. Od roku 1967 bol členom predsedníctva Regionálnej komisie pre stratigrafiu mediteránneho neogénu (RCMNS) a neskôr aj jej predsedom. V rokoch 1973 až 1983 viedol medzinárodný projekt IGCP č. 25 s názvom Stratigrafická korelácia Tetýdného a Paratetýdného neogénu.[12]

Pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg, prednášal na Univerzite Komenského a Univerzite J. E. Purkyně. Podieľal sa alebo sám vychoval viacero budúcich významných geológov (medzi nimi M. Kováča).

Ocenenia

Za svoju dlhoročnú prácu bol ocenený viacerými medailami a oceneniami:[11]

  • Zlatá medaila Dionýza Štúra za zásluhy o rozvoj prírodných vied
  • Medaila J. E. Purkyně
  • čestný člen maďarskej a rakúskej geologickej spoločnosti

Publikácie

Publikoval 213 vedeckých prác, z ktorých 9 boli rozsiahle monografie. 36 prác vydal v zahraničí. Vydal viacero popularizačných článkov a bol autorom 3 dokumentárnych filmov.[12] Medzi najvýznamnejšie z jeho vedeckých prác patria:

  • Miozäan der Westkarpaten, 1965 (spolu s T. Budayom a I. Cichom)
  • Chronostratigraphie und Neostratotypen: Miozän der zentralen Paratethys : M3 (Karpatien) Die Karpatische Serie und ihr Stratotypus. Band 1, 1967
  • Chronostratigraphie und Neostratotypen. Miozän der zentralen Paratethys. M1 Eggenburgien. Die Eggenburger Schichtengruppe und ihr Stratotypus. Band 2, 1971 (spolu s F. Steiningerom)
  • Chronostratigraphie und Neostratotypen: Miozän der zentralen Paratethys : M2 Ottnangien. Die Innviertler, Salgótarjáner, Bántapusztaer Schichtengruppe und die Rzehakia Formation. Band 3, 1973
  • Chronostratigraphie und Neostratotypen: Miozän der zentralen Paratethys : M5 Sarmatien. Die Sarmatische Schichtengruppe und ihr Stratotypus. Band 4, 1974
  • Chronostratigraphie und Neostratotypen: Miozän der zentralen Paratethys : OM Egerien. Die Egerer, Pouzdřaner, Puchkirchemer Schichtengruppe und die Bretkaer Formation. Band 5, 1975 (spolu s T. Báldim)

Referencie

  1. ↑ Osoby, ktoré získali titul na UK - Ján Seneš [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2023-01-27]. Dostupné online. Archivované 2023-01-27 z originálu.
  2. ↑ Seneš, J., 1946: Výskumné práce v Juhoslovenskom krase. Krásy Slovenska, 23, 6, s. 128-132
  3. ↑ Lalkovič, M., 2001: Ján Majko - životné osudy jaskyniara. Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš, 184 s. ISBN 80-88924-02-2
  4. ↑ Seneš, J., 1953: Výsledky geologického prieskumu jaskynnej priepasti Barazdaláš. In: Krásy Slovenska, 30, 8, s. 174-181
  5. ↑ Seneš, J., 1954: Geomorfologický a geologický výskum jaskynnej priepasti Barazdaláš na Silickej planine. In: Geografický časopis, 6, 1-2, s. 42-62
  6. ↑ Marcel Lalkovič (1987): Meranie a mapovanie jaskýň na Slovensku v rokoch 1919-1944. In: Slovenský kras, 25, s. 109-134
  7. ↑ Seneš, J., 1956: Výsledky speleologického výskumu Drienovskej (Šomody) jaskyne v Slovenskom krase. In: Geografický časopis, 8, 1, s. 16-28
  8. ↑ Seneš, J., 1956: Výsledky speleologického a geomorfologického výskumu Hačavskej jaskyne v Slovenskom krase. In: Geografický časopis, 9, 1, s. 27-39
  9. ↑ Lalkovič, M., 2006: Formovanie speleológie na Slovensku po roku 1918. In: Bella, P., Výskum, využívanie a ochrana jaskýň 5. SSJ, SMOPAJ, Liptovský Mikuláš, 241 - 247.
  10. ↑ Seneš, J. 1950: Problémy a možnosti speleológie v Juhoslovenskom krase. Krásy Slovenska, 27, 5-8, 134-141
  11. ↑ a b Cambel, B., Slavkay, M., Kaličiak, M.: Významní slovenskí geológovia. Biografia, Veda, 2000, Bratislava, s. 395 – 397
  12. ↑ a b Vass, D., Kováč, M., 1992, Doc. RNDr. Ján Seneš, DrSc. Mineralia slovaca. 24, 5-6, s. 477-483