Francúzske revolučné vojny
Bitka pri Valmy (20. september 1792)
Dátum 20. apríl 1792 – 27. marec 1802 (9 rokov, 11 mesiacov a 5 dní) Miesto Európa, Egypt, Blízky východ, Atlantický oceán, Karibik, Indický oceán, Indický subkontinent Výsledok Prvá koalícia (Francúzke víťazstvo): * Bazilejský mier * Mier z Campoformia Druhá koalícia (Francúzke víťazstvo): * Mier z Lunéville * Amienský mier Zmeny územia * Pád Francúzskeho kráľovstva a vznik Francúzskej republiky Francúzsko anektuje Piemont a všetky krajiny západne od Rýna Vznik pro-francúzskej Batavianskej, Helvétskej, Talianskej a Ligúrskej republiky Založenie Etrúrskeho kráľovstva v Taliansku Rakúsko získava Benátky a Dalmáciu Španielsko stráca Trinidad v prospech Británie
Historický portál  Francúzsky portál

Francúzske revolučné vojny (francúzsky: Guerres de la Révolution française) boli sériou rozsiahlych vojenských konfliktov, ktoré trvali od roku 1792 do roku 1802 a boli výsledkom francúzskej revolúcie.

Postavili Francúzsko proti Veľkej Británii, Svätej ríši rímskej, Prusku, Rusku a niekoľkým ďalším monarchiám. Sú rozdelené do dvoch období: vojna prvej koalície (1792 – 1797) a vojna druhej koalície (1798 – 1802). Boje, ktoré sa pôvodne obmedzovali na Európu, postupne nadobudli globálny rozmer. Po desiatich rokoch neustáleho boja a agresívnej diplomacie Francúzsko dobylo územia na Talianskom polostrove, v Nizozemsku a v Porýní v Európe a v Severnej Amerike získalo opäť pod kontrolu Louisianu. Francúzsky úspech v týchto konfliktoch zabezpečil šírenie revolučných princípov do veľkej časti Európy.

Už v roku 1791 sa ostatné monarchie Európy pozerali s rozhorčením na revolúciu a jej otrasy; a zvážili, či by mali zasiahnuť, buď na podporu kráľa Ľudovíta XVI., aby sa zabránilo šíreniu revolúcie, alebo aby využili chaos vo Francúzsku. Rakúsko rozmiestnilo jednotky na spoločných hraniciach s Francúzskom a spolu s Pruskom vydalo Pilnickú deklaráciu, ktorá hrozila vážnymi následkami pre prípad, že by sa niečo stalo kráľovi Ľudovítovi XVI. a kráľovnej Márii-Antoinette. Potom, čo Rakúsko odmietlo stiahnuť svoje jednotky z francúzskych hraníc a ustúpiť od vnímanej hrozby použitia vojska, vyhlásilo Francúzsko na jar roku 1792 vojnu Rakúsku a Prusku; obidve krajiny odpovedali koordinovanou inváziou, ktorá bola porazená v septembrovej bitke pri Valmy. Toto víťazstvo povzbudilo Národný konvent k zrušeniu monarchie.^[1] Séria víťazstiev nových francúzskych armád sa náhle skončila porážkou v Neerwindene na jar 1793. Vo zvyšku roka utrpeli Francúzi ďalšie porážky a tieto ťažké časy umožnili jakobínom dostať sa k moci a uvaliť vládu teroru na zjednotenie národa.

V roku 1794 sa situácia pre Francúzov dramaticky zlepšila, pretože veľkolepé víťazstvá vo Fleuruse proti Rakúšanom a na Čiernej hore proti Španielom signalizovali začiatok novej etapy vojen. Do roku 1795 Francúzi dobyli rakúske Holandsko a Holandskú republiku. Francúzi tiež vyradili z vojny s Bazilejským mierom Španielsko a Prusko. Doposiaľ neznámy generál menom Napoleon Bonaparte začal svoju prvú kampaň v Taliansku v apríli 1796. Za necelý rok francúzske armády pod Napoleonom zdecimovali habsburské vojská a vysťahovali ich z talianskeho polostrova, vyhrali takmer každú bitku a zajali 150 000 zajatcov. Keď francúzske vojská pochodovali smerom na Viedeň, Rakúšania sa domáhali mieru a súhlasili s mierom z Campoformia, ktorou sa skončila prvá koalícia proti republike.

Vojna druhej koalície sa začala v roku 1798 inváziou Francúzov do Egypta na čele s Napoleonom. Spojenci využili príležitosť, ktorú prinieslo úsilie Francúzov na Blízkom východe o znovuzískanie území stratených z prvej koalície. Vojna sa začala dobre pre Spojencov v Európe, kde postupne vytlačili Francúzov z Talianska a vtrhli do Švajčiarska - cestou sa im podarilo získať víťazstvá v Magnane, Cassane a Nove. Ich úsilie sa však do značnej miery rozpadlo pri francúzskom víťazstve v Zürichu v septembri 1799, ktoré spôsobilo elimináciu Ruska z vojny. Napoleonove vojská medzičasom zničili sériu egyptských a osmanských armád v bitkách pri Pyramídach, hore Tabor a Abukire. Tieto víťazstvá v Egypte ďalej zvyšovali Napoleonovu popularitu vo Francúzsku a na jeseň 1799 sa triumfálne vrátil, hoci egyptské ťaženie nakoniec skončilo neúspechom. Kráľovské námorníctvo zvíťazilo v bitke o Níl v roku 1798, čím ďalej posilňovalo britskú kontrolu nad Stredozemným morom a oslabovalo francúzske námorníctvo.

Napoleonov príchod z Egypta viedol k pádu direktória v prevrate z 18. brumaira, kedy sa Napoleon dosadil za konzula. Napoleon potom reorganizoval francúzsku armádu a na jar roku 1800 začal v Taliansku nový útok proti Rakúšanom. To prinieslo jednoznačné francúzske víťazstvo v bitke pri Marengu v júni 1800, po ktorom sa Rakúšania opäť stiahli z polostrova. Ďalší zdrvujúci francúzsky triumf v bavorskom Hohenlindene prinútil Rakúšanov, aby sa druhýkrát usilovali o mier, čo viedlo k podpísaniu zmluvy z Lunéville v roku 1801. Keď bolo Rakúsko a Rusko mimo vojny, ocitla sa Británia čoraz viac izolovaná a v roku 1802 uzavrela s Napoleonovou vládou Amienský mier, ktorý zavŕšil revolučné vojny. Ukázalo sa však, že pretrvávajúce napätie je príliš ťažké zvládnuť a napoleonské vojny sa začali o rok neskôr vytvorením tretej koalície, ktorá pokračovala v sérii koaličných vojen.

Kľúčovou postavou počiatočnej zahraničnej reakcie na revolúciu bol cisár svätej rímskej ríše Leopold II., brat manželky Ľudovíta XVI., kráľovnej Márie Antoinetty. Leopold sa na revolúciu spočiatku pozeral vyrovnane, bol však čoraz znepokojenejší, keď sa revolúcia stala radikálnejšou, hoci stále dúfal, že sa vojne vyhne. 27. augusta 1791 Leopold a pruský kráľ Fridrich Viliam II. po konzultácii s emigrantskými francúzskymi šľachticmi vydali Pilnickú deklaráciu, v ktorej deklarovali záujem európskych panovníkov na blahobyte Ľudovíta a jeho rodiny a hrozili nejasne ale ťažké následky, ak by ich malo niečo postihnúť. Hoci Leopold považoval Pilnickú deklaráciu za nezáväzné gesto na upokojenie nálad francúzskych monarchistov a šľachticov, vo Francúzsku sa na ňu hľadelo ako na vážnu hrozbu a revoluční vodcovia ju odsúdili.^[2]

Francúzsko nakoniec vydalo ultimátum požadujúce, aby sa rakúska habsburská monarchia za vlády Leopolda II., ktorý bol tiež cisárom Svätej rímskej ríše, vzdala akýchkoľvek nepriateľských spojenectiev a stiahla svoje jednotky z francúzskych hraníc.^[3] Odpoveď bola vyhýbavá a francúzske zhromaždenie hlasovalo 20. apríla 1792 za vojnu proti Františkovi II. (ktorý nastúpil po Leopoldovi II.) po dlhom zozname sťažností, ktoré predložil minister zahraničia Charles François Dumouriez. Dumouriez pripravil okamžitú inváziu do rakúskeho Holandska, kde očakával, že miestne obyvateľstvo stúpne proti rakúskej nadvláde, ako to bolo predtým v roku 1790. Revolúcia však armádu poriadne dezorganizovala a získané vojská boli pre inváziu nedostatočné. Po vyhlásení vojny francúzski vojaci hromadne dezertovali a v jednom prípade zavraždili svojho generála Théobalda Dillona.^[4]

Zatiaľ čo revolučná vláda zúrivo zdvíhala nové jednotky a reorganizovala svoje armády, prevažne pruská spojenecká armáda pod vedením Karola Viliama Ferdinanda, vojvodu z Brunswicku sa zhromaždila v Koblenzi na Rýne. Vojvoda potom vydal vyhlásenie zvané Brunšvický manifest (júl 1792), ktorý napísal bratranec francúzskeho kráľa Ľudovít Jozef, princ z Condé, vodca emigrantského zboru v rámci spojeneckej armády, ktorý deklaroval zámer spojencov vrátiť kráľa k jeho plnej moci a zaobchádzať s každou osobou alebo mestom, ktoré sa postavili proti nemu ako s rebelmi, odsúdenými na smrť stanným právom. To však malo za následok posilnenie odhodlania revolučnej armády a vlády postaviť sa proti nim akýmikoľvek potrebnými prostriedkami.

10. augusta vtrhol dav do Tuilerijského paláca a zmocnil sa kráľa a jeho rodiny. 19. augusta 1792 začala invázia Brunšvickej armády, pričom táto armáda ľahko ovládla pevnosti Longwy a Verdun. Invázia pokračovala, ale 20. septembra vo Valmy sa útočníci dostali do slepej uličky proti Dumouriezovi a Kellermannovi, v ktorej sa vyznamenalo vysoko profesionálne francúzske delostrelectvo. Hoci bitka skončila taktickou remízou, francúzskej morálke poskytla veľkú podporu. Prusi, keď zistili, že kampaň bola dlhšia a nákladnejšia, ako predpovedali, rozhodli sa, že cena a riziko pokračujúcich bojov boli príliš veľké, a s blížiacou sa zimou sa rozhodli ustúpiť z Francúzska, aby zachovali svoju armádu. Nasledujúci deň bola monarchia formálne zrušená po vyhlásení prvej republiky (21. septembra 1792).^[5]

Medzitým boli Francúzi úspešní na niekoľkých ďalších frontoch, keď obsadzovali Savojsko a Nice, ktoré boli súčasťou Sardínskeho kráľovstva, zatiaľ čo generál Custine vtrhol do Nemecka, obsadil niekoľko nemeckých miest pri Rýne a dosiahol až Frankfurt. Dumouriez opäť prešiel do ofenzívy v rakúskom Holandsku, keď v bitke pri Jemappes 6. novembra dosiahol veľké víťazstvo nad Rakúšanmi a začiatkom zimy obsadil celú krajinu.^[6]

Španielsko a Portugalsko vstúpili do protifrancúzskej koalície v januári 1793. Británia začala s vojenskými prípravami koncom roku 1792 a vyhlásila, že vojna je nevyhnutná, pokiaľ sa Francúzsko nevzdá svojich výbojov, bez ohľadu na francúzske záruky, že nezaútočia na Holandsko. Británia po poprave Ľudovíta XVI. vyhostila francúzskeho veľvyslanca a Francúzsko 1. februára odpovedalo vyhlásením vojny Veľkej Británii a Holandskej republike.

Francúzsko povolalo státisíce mužov a začalo politiku využívania masových odvodov na rozmiestnenie väčšieho množstva svojej pracovnej sily, ako by dokázali autokratické štáty. (Po prvá etapa, vyhláškou z 24. februára 1793, ktorá nariaďovala návrh 300 000 mužov, nasledovala všeobecná mobilizácia všetkých mladých mužov, ktorých je možné navrhnúť, prostredníctvom slávneho dekrétu z 23. augusta 1793). Počas flámskej kampane však koaliční spojenci podnikli jednoznačnú snahu napadnúť Francúzsko.

Francúzsko malo spočiatku silné zvraty. Boli vyhnaní z rakúskeho Holandska a na západe a na juhu Francúzska vypukli vážne povstania. Jednou z nich bola v Toulone prvá vážna ochutnávka akcie pre neznámeho mladého delostreleckého dôstojníka Napoleona Bonaparteho. Prispel k obkľúčeniu mesta a jeho prístavu naplánovaním efektívneho útoku dobre umiestnenými delostreleckými batériami pršiacimi projektilmi na pozície povstalcov. Tento výkon prispel k získaniu jeho reputácie schopného taktika a podporil jeho rýchly vzostup k vojenskej a politickej moci. Len čo bolo mesto obsadené, podieľal sa na pacifikácii vzbúrených občanov Toulonu rovnakým delostrelectvom, ktoré použil na dobytie mesta.

Do konca roka veľké nové armády obrátili späť zahraničných útočníkov a vláda teroru, tvrdá politika represie, potlačila vnútorné povstania.

1. ↑ TCW Blanning, The French Revolutionary Wars. pp. 78–79.
2. ↑ Georges Lefebvre, The French Revolution Volume II: from 1793 to 1799 (1964) ch. 1.
3. ↑ LECKY, William Edward Hartpole. A history of England in the eighteenth century. [s.l.] : London : Longmans, Green, 1890. Dostupné online.
4. ↑ The French Wars 1792-1815. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
5. ↑ William Doyle, The Oxford History of the French Revolution (1989) p. 194
6. ↑ BLACK, Jeremy. British Foreign Policy in an Age of Revolutions, 1783-1793. [s.l.] : Cambridge University Press, 1994-04-14. Google-Books-ID: zgbjPESz3dcC. Dostupné online. ISBN 978-0-521-46684-4. (po anglicky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Francúzske revolučné vojny

• Matthew White: Statistics of Wars, Oppressions and Atrocities of the Eighteenth Century: French Revolutionary Wars (1792–1802)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku French Revolutionary Wars na anglickej Wikipédii.