Dóžov palác
Palazzo Ducale
palác
Štát	Taliansko
Región	Benátsko
Mesto	Benátky
Súradnice	45°26′2″S 12°20′25″V / 45,43389°S 12,34028°V / 45.43389; 12.34028
Štýl	gotika, renesancia
Využitie	múzeum a galéria
Vstup pre verejnosť	Porta del Frumento
Wikimedia Commons: Doge's Palace (Venice)
Webová stránka: Palazzo Ducale
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Dóžov palác (tal. Palazzo Ducale) je goticko-renesančná palácová stavba v hlavnom meste talianskeho regiónu Benátsko Benátkach. Palác bol od svojho vzniku sídlom Benátskej republiky na čele s dóžom. Stal sa svedkom zrodu veľkého a prosperujúceho štátu, jeho najväčšej slávy, ako aj jeho pádu. Palác bol nielen sídlom najvyšších úradov republiky, súdneho dvora, štátneho archívu či miestom temných väzení, ale predovšetkým symbolom a stelesnením veľmocenského postavenia mesta a republiky. S existenciou Dóžovho paláca sú spojené všetky dôležité okamihy v ich dejinách.

Je to budova mimoriadnej krásy a vznešenosti. Elegancia nad sebou ležiacich arkád a lodžií, ružová farba fasád zjemnená precízne prevedenými geometrickými motívmi robia z tohto paláca jeden z najoriginálnejších príkladov stredovekej architektúry.

V roku 1923 boli palácové priestory sprístupnené ako umeleckohistorické múzeum. Dnes je jedným z jedenástich múzeí patriacich do siete Nadácie benátskych civilných múzeí (Fondazione Musei Civici di Venezia)

Dnešná stavba, očarujúca návštevníkov z celého sveta, je dielom niekoľkých storočí. Má priamu súvislosť s ustanovením vlády Benátskej republiky. Stojí ma mieste niekdajšej pevnosti, ktorá tu vznikla začiatkom 9. storočia. Vtedy tu rodina dóžu Agnella Participazia postavila drevené sídlo. Stavba bola úplne obklopená vodou, plnila funkciu obrannú a mohla byť využiá ako pre administratívu tak aj ako väzenie. V roku 976 ju však zničil požiar.

Prvý kamenný palác bol vybudovaný za vlády dóžu Sebastiana Zianiho (1172 – 1178). Zasypaním malého prístavu vzniklo priestranstvo umožňujúce rozšírenie Piazzetty. Nezachovalo sa síce žiadne vyobrazenie Zianiho paláca, predpokladá sa však, že išlo o stavbu v benátsko-byzantskom slohu. V priebehu stáročí neustálymi prestavbami stavba čoraz viac strácala charakter stredovekého hradu a nadobúdala podobu vznešenej rezidencie.

Prvou významnejšou prestavbou prešiel palác v 14. storočí. Vzhľadom na značný počet členov Veľkej rady (asi deväťsto) bolo nevyhnutné, aby palác disponoval priestrannou zasadacou sálou. Tá sa nachádzala v južnom krídle, ktoré bolo založené v roku 1340. Začiatkom 15. storočia bola prevedená prístavba západného krídla a úprava východného, kde sa nachádzali apartmány dóžu. V roku 1424 dal dóža Francesco Foscari novo vybudovať časť paláca na Piazzette. Za panovania tohto dóžu vznikol v roku 1443 aj terajší hlavný vchod do paláca – Papierová brána (Porta della Carta)

Stavbe sa v jej histórii nevyhýbali ani živelné udalosti, predovšetkým požiare. Prvý zdokumentovaný poškodil v 10. storočí ešte pôvodnú drevenú stavbu. Ťažkú ranu zasadil palácu požiar, ktorý vypukol v roku 1483. Rekonštrukcia poškodených častí prebiehala podľa plánov veronského architekta Antonia Rizza. Na obnove zničených interiérov sa podieľali napr. Vittore Carpaccio, Giorgione či Giovanni Bellini.

V 16. storočí palác zasiahol požiar až dvakrát. Prvý raz v roku 1547 oheň zničil niektoré miestnosti na druhom poschodí. Ešte sa nestihli poriadne odstrániť následky tejto pohromy, keď v roku 1577 stavbu zasiahol veľký požiar, ktorý veľkú časť paláca zničil. V tej dobe predložil architekt Andrea Palladio návrh na renesančnú prestavbu paláca. Veľká rada však pod vplyvom konzervatívnych hlasov rozhodla o rekonštrukcii v podstate v pôvodnej podobe. Táto prestavba určila dnešný vzhľad paláca.

Dóžov palác disponuje jednou podstatnou odlišnosťou od iných vládnych budov – nikdy nebol opevnený a bol voľne prístupný. To svedčilo o dôvere vládnej oligarchie v jej nenapadnuteľné právo na vládu nad benátskym obyvateľstvom.

I keď rôzne časti paláca na seba komplexne nadväzujú, každá z nich má špecifickú funkciu: časť obrátená ku kanálu Rio di Palazzo slúžila ako obydlie dóžu; palácové krídlo smerom k lagúne hostí rozľahlú Sálu Veľkej rady (Sala del Maggior Consiglio). V krídle smerom k Piazzete sa nachádza Volebná sála (Sala dello Scrutinio), ktorá do postavenia Knižnice Marciana slúžila aj ako bibliotéka.

Stavba stojaca na obdĺžnikovom pôdoryse obsahuje tri krídla – západné, južné a východné, medzi ktorými leží palácové nádvorie (Cortile del Palazzo). Štvrté krídlo – severné – chýba a nahrádza ho stavba Baziliky svätého Marka, ktorej juhovýchodné nárožie zasahuje do severozápadnej časti palácového nádvoria.

Charakteristickým znakom palácovej stavby sú jeho dve priečelia – južné a západné. Obe voči sebe stoja v pravom uhle. Prízemie a prvé poschodie po celej šírke priečelí obiehajú arkády a lodžie. Ich dokonalú geometrickosť balustrád a stĺpov ukončených kružbovým motívom narúšajú iba skulptúry umiestnené na palácových nárožiach. Severozápadné nárožie (medzi Námestím svätého Marka a Piazzettou) ozdobujú sochy archanjela Gabriela a výjav Šalamúnov súd. Juhozápadné nárožie – medzi Piazzettou a prístavným mólom – obsahuje súsošie Adam a Eva (na prízemí) a nad ním sochu archanjela Michala. Juhovýchodné nárožie (medzi prístavným mólom a kanálom Rio di Palazzo) zdobí súsošie Svätý Tobiáš a archanjel Rafael; pod ním sa nachádza známy výjav Opitý Noe. Pozorudoné dielo, pochádzajúce z obdobia okolo roku 1344, vytvoril Filippo Calendario, ktorý bol v roku 1355 popravený ako spojenec dóžu Marina Faliera. Pôvodne bol vedúcim architektom Dóžovho paláca, no vytvoril aj množstvo sôch v časti arkád.

Hladká fasáda priečelí obložená ružovkastým mramorom je prerušená radom okien s lomenými oblúkmi. Stredom oboch priečelí dominujú balkóny svojou architektúrou prevyšujúcich strechu paláca. Oba majú nádhernú sochársku výzdobu obsahujúcu skulptúry svätcov (napr. sochy oboch patrónov Benátok, svätých Petra a Pavla, svätého Juraja zabíjajúceho draka). Západný balkón (nad Piazzettou) ozdobuje reliéf dóžu kľačiaceho pred okrídleným levom svätého Marka. Balkóny završujú sochy personifikujúce Spravodlivosť so svojimi tradičnými atribútmi – mečom a váhami.

Papierová brána (Porta della Carta) bola hlavným vchodom do paláca. Ňou sa vstupovalo do paláca z Piazzetty; spája palác s Bazilikou svätého Marka. Bola vybudovaná v nádhernom gotickom slohu medzi rokmi 1438 – 1443 staviteľmi Giovannim Bonom a jeho synom Bartolomeom (Bartolomeovo meno je doložené na architráve – OPVS BARTHOLOMEI). Nad horným okrajom brány sa nachádza súsošie predstavujúce kľačiaceho dóžu Francesca Foscariho pred okrídleným levom, symbolom Benátok. Bránu po stranách lemujú sochy personifikujúce štyri Cnosti; celú stavbu korunuje, podobne ako oba balkóny, socha Spravodlivosti.

Názov brány vychádza zo skutočnosti, že sa na nej vyvesovali dokumenty určené občanom. V bráne tiež sedával pisár, ktorý zapisoval podnety či sťažnosti občanov.

Po prechode Portou della Carta sa návštevník ocitne na nádvorí (Cortile del Palazzo). Dve priečelia z červených tehál, zodpovedajúce Sále Veľkej rady (Sala del Maggior Consiglio) a Volebnej sále (Sala dello Scrutinio) pochádzajú zo 14. a 15. storočia. Tretie priečelie je renesančné; bolo postavené po veľkom požiari v roku 1483.

Východné krídlo paláca bolo po veľkom požiari znovu vybudované v roku 1483. Dlho bolo bohato zdobené priečelie považovné za dielo staviteľa Antonia Rizza a jeho nasledovníka Pietra Lombarda. Medzitým sa však zistilo, že priečelie budovy navrhol popredný predstaviteľ benátskej renesancie Mauro Codussi. Na žiadnu inú stavbu neumiestnil toľko nákladných ozdôb ako na východné krídlo. Až okolo roku 1600 sa otvorili arkády v západnom a južnom krídle paláca a tým sa vzhľad dvora zjednotil.

Nádvoriu dominuje posledné z niekdajších štyroch schodísk, ktoré viedli k úradným miestnostiam na prvom poschodí, renesančné Schodisko obrov (Scala dei Giganti). Staval ho od roku 1484 veronský architekt a sochár Antonio Rizzo. Meno schodiska je odvodené od dvoch kolosálnych sôch v nadživotnej veľkosti od Jacopa Sansovina, ktoré tu boli nainštalované v roku 1567. Stelesňujú Merkúra, rímskeho boha obchodu, a Neptúna, boha mora, a poukazujú tak na pôvod benátskeho bohatstva a moci a súčasne symbolizujú vládu Benátok nad zemou i morom. Rovnako tak jednoznačný význam má Markov lev nad vstupným oblúkom do lodžie, ako symbol patróna mesta a benátskeho štátu. Na hornom odpočívadle schodov sa odohrávala oficiálna investitúra dóžu, ktorý bol následne predstavený zhromaždeným obyvateľom mesta.

Nádherne zdobenými Zlatými schodami (Scala d'Oro) uprostred východnej lodžie sa vystupuje na obe poschodia paláca. Ich výstavba bola začatá podľa plánov architekta Jacopa Sansovina, ale dokončil ich v roku 1549 Antonio Abbondi. Meno dostali podľa výzdoby z bieleho a pozláteného štuku a fresiek, ktoré mali symbolizovať moc Benátok. Ich výzdoba pochádza od Alessandra Vittoriu a Giovanniho Battistu.

Severovýchodnú časť prvého poschodia zaberajú dóžacie apartmány (Stanze del Doge). Slúžili ako súkromné priestory dóžu a tvorilo ich niekoľko miestností, ktorých názvy boli odvodené podľa ich funkcií.

Cez miestnosti južne od dóžacích apartmánov (najvýznamnejšia z nich bola Sála starého civilného súdu – Sala della Quarantia Civil Vecchia) sa vstupovalo do najväčšej siene celého paláca – Sály Veľkej rady.

Sála Veľkej rady (Sala del Maggior Consiglio), na južnej strane prvého poschodia, bola miestom zhromaždení kam mali prístup všetci Benátčania šľachtického pôvodu starší ako pätnásť rokov. Sála je päťdesiatštyri metrov dlhá, dvadsaťpäť metrov široká a dvanásť metrov vysoká. Tu sa schádzala Valná rada, najvyšší magistrát štátu, ktorej počet členov postupne vzrástol z tristo na tisícšesťsto. Patricijovia tu schvaľovali zákony a volili najvyšších úradníkov mestského stavu. Miestnosť sa využívala aj na slávnostné príležitosti.

Svetlo preniká siedmimi oválnymi a dvoma obdĺžnikovými oknami a ožaruje očarujúci pozlátený strop. Pri veľkom požiari v roku 1577 v nej boli zničené všetky umelecké diela vrátane vzácnej freskovej výzdoby (diela Gentileho da Fabriana, Pisanella, Antonia Vivariniho, Tiziana, Vittoreho Carpaccia a ďalších umelcov). Po krátkom čase bolo rozhodnuté o jej obnove a prestavbe. Tá bola zverená architektovi Antoniovi da Pontemu. Obnovenie výzdoby prebehlo vcelku rýchlo, medzi rokmi 1578 – 1595. Zo všetkých maliarov, ktorých diela boli požiarom zničené, sa na vyhotovení novej výzdoby podieľali iba Veronese a Tintoretto. Väčšina nových obrazov, už nie fresiek, ale pláten, tematicky napodobňovala predchádzajúce maľby.

Plátna na strope miestnosti predstavujú velebenie Republiky a epizódy bojov a dobývania, napr. Triumf Benátok medzi bohmi Olympu od Veroneseho, Dóža Da Ponte prijíma olivovú ratolesť od Benátok od Tintoretta. Dominantným umeleckým dielom v miestnosti je však Tintorettov obraz Raj umiestnený na čelnej stene. Pred požiarom sa na tomto mieste, od druhej polovice 14. storočia, nachádzala fresková maľba Korunovácia Panny Márie od padovského renesančného umelca Guarienta, ktorá bola tiež označovaná ako Raj.

Tintorettov obraz z rokov 1588 – 1594 je považovaný za jeho najslávnejšie dielo a so svojimi rozmermi 700 x 2 200 cm je dodnes najväčším plátnom aké kedy bolo namaľované. Obraz, na zhotovení ktorého sa s veľkou pravdepodobnosťou podieľal i umelcov starší syn Domenico a majstrova dielňa, zachytáva Tintorretovu predstavu neba. Ústrednými postavami sú žehnajúci Ježiš Kristus a Panna Mária, ktorým robí spoločnosť obrovské množstvo ľudí, túžiacich po spáse svojich duší.

Pod skvostným vyrezávaným stropom obieha po obvode miestnosti vlys s portrétmi benátskych dóžat. Pred návštevníkmi defilujú tváre sedemdesiatišiestich dóžov od počiatkov republiky až do roku 1556 (portréty ostatných nasledujú v susednej miestnosti Sala dello Scrutinio). Najčastejšie sa všetci pristavia pri zlatom ráme, kde však nie je žiaden portrét. Ide o rám, kde mala byť podobizeň päťdesiateho šiesteho dóžu Marina Faliera. Tu však v ráme miesto portrétu visí čierny závoj s nápisom HIC EST LOCUS MARINI FALIERI DECAPITATI PRO CRIMINIBUS (Tu je miesto Marina Faliera, sťatého pre zločiny). Dóža bol v roku 1355 pre sprisahanie proti republike odsúdený na smrť.

V Sále Veľkej rady sa naplnil osud Benátskej republiky, keď 12. mája 1797 posledný benátsky dóža Lodovico Manin oznámil prijatie Napoleonovho ultimáta. O tri dni nato opustil Lodovico Manin navždy palác a nasledujúceho dňa stáli po prvý raz v histórii Benátok cudzie vojenské oddiely na Námestí svätého Marka.

Susediacou miestnosťou (s výhľadom na Piazzettu) a druhou veľkou miestnoťou na prvom poschodí je Volebná sála (Sala dello Scrutinio). Bola postavená o niečo neskôr ako predchádzajúca Sala del Maggior Consiglio, keď dóža Francesco Foscari v 15. storočí rozširoval palác. Sála je pomenovaná podľa toho, že v nej počítali hlasy po voľbách. Rokovali tu tiež rôzne komisie, pokiaľ dóža alebo vysoký štátny úradník nebol zvolený. Aj táto sieň bola po požiari v roku 1577 ťažko poškodená. Už v nasledujúcom roku však bola jej výzdoba postupne obnovovaná. Strop zdobia maľby zachytávajúce boje Benátok z Pisou a Janovom; pod ním prebieha vlys s potrétmi dóžat.

Po Zlatých schodoch sa návštevník dostane na druhé poschodie paláca, ktoré tvoria miestnoti slúžiace orgánom spravujúcim chod verejných vecí Benátskej republiky. Tu zasadali najvyššie orgány – Senát, vládne grémium i tzv. Rada desiatich (Consiglio dei Dieci).

Prvou z miestností druhého poschodia, vpravo od schodiska je tzv. Sála štyroch brán.

Sála štyroch brán (Sala delle Quatro Porte) nesie pomenovanie podľa štyroch dvier, vedúcich do úradných miestností – Sala dei Consiglio dei Dieci, Sala del'Anticollegio a Sala del Senato. Aj táto miestnosť bola poškodená požiarom v roku 1577. Obrazy na klenutom strope odkazujú na vládu Benátok nad morom (napr. Tiepolov obraz Neptún obdarúva Benátky), ich silu, nezávislosť a bohatstvo. Okrem toho sú tu vyobrazenia miest, ktoré patrili k územiam ovládaným Benátkami, napr. Istria a Verona. Nad portálmi boli v roku 1589 umiestnené sochy od Alessandra Vittoriu a Girolama Campagnu odkazujúce na funkcie miestností, ktoré sa za nimi nachádzajú.

Najvýznamnejšou nástennou maľbou v miestnosti je maľba Andreu Vicentina, ktorá zobrazuje návštevu francúzskeho kráľa Henricha III., štvrtého syna Kataríny Medicejskej, v Benátkach. Pozoruhodosťou Vicentiovej maľby okrem zaznamenania historického okamihu je fakt, že na obraze je zachytená slávnostná výzdoba siene, vytvorená na počesť kráľovej návštevy, najmä triumfálneho oblúka, ktorý navrhol Palladio.

Cez Sala delle Quatro Porte sa dostaneme do ďalšej, ešte bohatšie vyzdobenej siene, menšej tzv. Anticollegia. Je to predsieň miestnosti, kde sa zhromažďovalo najvyššie vládne grémium. Skvostný štukový strop navrhol a vytvoril Andrea Palladio v rokoch 1576 – 1577. Nástropné fresky, pôvodne od Veroneseho a jeho dielne, boli v 17. storočí prepracované. Ukazujú moc a bohatstvo Benátčanov. Štyri obrazy od Tintoretta, ktoré vznikli v rokoch 1577 – 1578 a pôvodne viseli na pozdĺžnej stene, boli neskôr umiestnené vedľa dverí.

Sálu senátu (Sala del Senato), zvanú tiež Sala dei Pregadi, využíval senát, politický orgán šesťdesiatich patricijov, volený Veľkou radou. Členstvo bolo poctou udeľovanou za zvlášť významné služby v úrade, na vojenskom alebo administratívnom poli. Boli tu prijímané a schvaľované zákony, ktoré pripravilo Collegio, na vyzvanie ktorého sa senát schádzal. Členovia senátu boli volení čiastočne Veľkou radou, čiastočne boli z moci svojho úradu členmi senátu vysokí úradníci. Významnými maľbami sú veľký nástropný obraz od Jacopa Tintoretta a jeho dielne zobrazujúci oslavu námornej sily Benátok či obraz Jacopa Palmu mladšieho Dóža Francesco Venier obdarúva Benátky z roku 1595.

Sála Kolégia (Sala del Collegio) je zrejme najskvostnejšou miestnosťou v celom paláci. Bola miestom, kde sa schádzalo najvyššie vládne grémium republiky, „Collegio“, zvané tiež Signoria. Skladalo sa z dóžu a jeho šiestich najbližších poradcov (tzv. savi), sedemnástich vysokých štátnych úradníkov z rôznych úradov, predsedu Rady desiatich a veľkokancelára. Tu boli prijímaní cudzí vyslanci ako aj vlastní, ktorí podávali správy z ďalekých krajín.

Miestnosť postavená Antoniom da Pontem podľa projektu Andreu Palladia a Ludovica Rusconiho má bohato zdobený a pozlátený drevený kazetový strop. Vznikol v rokoch 1577 – 1578 a rámuje početné obrazy Paola Veroneseho s tematikou alegorického zobrazenia Benátok. Stredné obrazy nesú názvy Mars a Neptún, Viera a Spravodlivosť a Mier vzdávajú hold Benátkam; v postranných sú znázornené symbolické postavy Vernosť, Rozkvet, Prostota a Dialektika. Ďalšia obrazová výzdoba siene pochádza od Tintoretta.

Ďalšie miestnosti na druhom poschodí sa nachádzajú južne, smerom k prístavnému mólu. Prvou z nich je Sála Rady desiatich.

V Sále Rady desiatich (Sala del Consiglio dei Dieci) sa schádzal úrad, ktorý bol zriadený po odhalení protivládneho sprisahania v roku 1310, aby ako kontrolný orgán dozeral na senát, Collegio a dóžu. Rade desiatich sa museli predkladať všetky písomnosti, ktoré boli určené pre vládu. Okrem toho mala Rada desiatich právo zosadiť vládu a dokonca aj samotného dóžu, pokiaľ by sa previnil nejakým pochybením. Výzdoba miestnosti je ikonograficky nejasná. Nástropnými maľbami bol poverený roku 1553 iba dvadsaťpäť ročný Veronese, ktorý tu vytvoril skutočné majstrovské diela. Ústredný obraz – Juno zahŕňa Benátky milosťou je kópiou diela, ktoré v roku 1797 Francúzi previezli do Louvru.

Južnejšie sa nachádza niekoľko menších miestností – tzv. Sieň Troch hláv Rady Desiatich (La Stanza dei Tre Capi del Consiglio dei Dieci), Sieň troch štátnych inkvizítorov (La Stanza dei Tre Inquisitori di Stato), v ktorej sídlil obávaný inkvizičný súd, a zbrojnica (L'Armeria), kde boli uskladňované zbrane pre palácovú stráž.

V Dóžovom paláci sa nachádzalo i preslávené väzenie (Piombi), často zmieňované v literatúre. Bolo to devätnásť vlhkých kobiek (pozzi, t. j. studní) vyhradené pre najnebezpečnejších zločincov a nepriateľov republiky. Medzi jeho „najslávnejších“ väzňov patrili napr. Giordano Bruno či známy literát, dobrodruh a milovník Giacomo Casanova, ktorému sa dokonca podarilo z tohto obávaného väzenia ujsť. Svoj útek spracoval aj literárne. Z jeho Storia della mia fuga dai Piombi (Príbeh môjho úteku z Piombi) z roku 1787 (neskôr sa stal jednou z kapitol jeho slávnych Pamätí), sa čitatelia dozvedeli nielen o podobe väzenia ale o podmienkach, za akých tam odsúdenci žijú.

Na juhovýchodnom nároží Dóžovho paláca sa nachádza Slamený most (Ponte della Paglia) z roku 1360, jeden z najstarších mostov. Svoje meno dostal podľa lodí prevážajúcich slamu, ktorá sa v týchto miestach vykladala. Odtiaľ je vidieť preslávený Most vzdychov (Ponte dei Sospiri), ktorý bol postavený v roku 1574 a spája Dóžov palác s obávaným Nový väzením (Prigioni nuove).

Most vedie cez Rio di Palazzo, asi osem metrov široký kanál. Cez tento most boli väzni vedení na výsluch do paláca, alebo odvádzaní tí, ktorí si rozsudok už vypočuli. Jedenásť metrov dlhá stavba z roku 1605 je dielom Antonia Contina, synovca Antonia da Ponteho, staviteľa najznámejšieho benátskeho mostu Rialto.

Most vzdychov tvorí úzky tunel, ktorý je vnútri rozdelený prepážkou na dve časti. Zrejme žiaden iný most nevzbudzuje toľko predstavivosti a fantázie ako práve Most vzdychov. Francúzsky hudobný skladateľ Jacques Offenbach dokonca skomponoval operu pod týmto názvom. Most je veľmi fotogenický a jeho elegantný vzhľad zvádzal k napodobovaniu v ďalších európskych mestách.

Za svoj názov (pomenoval ho tak anglický romantický básnik George Byron) vďačí skutočnosti, že ním prechádzajúci väzni vydávali hlboké žalostné vzdychy pri pohľade na svet, ktorý im bol odopretý. Z uzavretej chodby totiž naň mali iba obmedzený pohľad cez malé okná zastreté sieťovou arabeskou.

Alvise Vivarini

• Tróniaca Madona s dieťaťom

Andrea Celesti

• Mojžiš ničí zlaté teľa, 1682 – 1685

Andrea Vicentino

• Bitka pri Lepante, 1595 – 1605

Antonio Rizzo

• Eva, 15. storočie
• Adam, 15. storočie

Domenico Robusti

• Portrét dóžu Giovanniho Moceniga 1580 – 1590
• Portrét dóžu Maria Barbariga, 1580 – 1590
• Vzkriesenie troch avogadrov, okolo 1576

Francesco Bassano

• Nočné dobytie Padovy, 1583 – 1584
• Pápež Alexander III. žehná dóžovi Zianimu

Gerolamo Gambarato

• Stretnutie Fridricha Barbarossu, dóžu Sebastiana Zianiho a pápeža Alexandra III. v Ancone

Giovanni Battista Tiepolo

• Neptún obdarúva Benátky, okolo 1740

Giovanni Battista Zelotti

• Čas, Cnosť a Závisť oslobodené od Zla okolo 1553

Giovanni Bellini

• Plač nad mŕtvym Kristom, okolo 1472

Guariento

• Korunovanie Panny, 1365 – 1368

Hieronymus Bosch

• Štyri vízie posmrtného života, okolo 1490
• Pustovníci, 1505
• Ukrižovania mučeníka, okolo 1497
• Peklo, 1500 – 1504

Palma il Giovane

• Víťazstvo Benátok, 1582 – 1584
• Alegória viťazstva nad Ligou z Cambrai, okolo 1590
• Dóža Francesco Venier obdarúva Benátky, 1595

Jacopo Sansovino

• Neptún, 1567

Leandro Bassano

• Oslávená Madona a traja avogadrovia, okolo 1604

Pietro Liberi

• Víťazstvo Benátčanov nad Turkami pri Dardanelách, 1660 – 1665

Tintoretto

• Raj, 1588 – 1594
• Víťazstvo Benátčanov nad Ferrarčanmi v Argente, 1579 – 1584
• Dóža Nicolo da Ponte prijíma vavrínový veniec, 1584
• Bakchus, Venuša a Ariadna, 1576
• Dóža Girolamo Priuli a Spravodlivosť, 1565 – 1567
• Merkúr a tri grácie, 1576 – 1577
• Triumf Benátok, 1584
• Vulkánova vyhňa, 1576 – 1577

Tizian

• Madona s dieťaťom a dvoma anjelmi, okolo 1519
• Svätý Krisštof, 1523

Paolo Veronese

• Dóža Contarini sa vracia do mesta po víťaznej bitke proti Janovčanom, 1585 – 1586
• Trium Benátok (Apoteóza Benátok), 1582
• Stará a mladá orientálna žena
• Junona Venuje Benátky dóžovi
• Triumf Cnosti nad Neresťou, 1554 – 1556
• Mars a Neptún, 1575 – 1578
• Únos Európy, 1576 – 1580
• Benátky na tróne s Pokojom a Spravodlivosťou, 1575 – 1578

Vittore Carpaccio

• Lev svätého Marka, 1516

• D. Reato, Benátky místa a historie, Slovart, Praha, 2004, ISBN 80-7209-574-9
• A. Storti, Benátky, Edizioni Storti, Venezia, 1991
• M. Kaminski, Umění a architektura - Benátky, Slovart, Praha, 2007, ISBN 978-80-7209-875-0
• W. Pryce, Mistrovská díla světopvé architektury, Slovart, Praha, 2009, ISBN 978-80-7391-250-5
• V. Fiala, Benátky, literární toulky městem umělců, hudby a karnevalu, Paseka, Praha, Litomyšl, 2011, ISBN 978-80-7432-083-5

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dóžov palác (Benátky)

• Palazzo Ducale