Dnešné Arménsko bolo osídlené už v 4. až 3. tisícročí pred Kr. V 13. storočí pred Kr. došlo k formovaniu kmeňových zväzov, ktoré bojovali proti Asýranom. Zjednotením arménskych kmeňov v 9. storočí pred Kr. vznikla na území Arménska ríša Urartu, ktorá bola v 6. storočí dobytá Médmi. V 6. storočí pred Kr. sa začalo v oblasti Arménskej vysočiny vytvárať Veľké Arménsko, ktoré sa už v 4. - 3. storočí stalo samostatným štátom. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády Tigrana II. (95 až 56 pred Kr.), keď patrilo k najmohutnejším štátnym útvarom vtedy známeho sveta. Bolo to obdobie rozvoja remesiel a obchodu a zakladania miest, vysokú úroveň dosiahla poľnohospodárska výroba a došlo k rozkvetu kultúry. V susedstve Veľkého Arménska existoval štát Malé Arménsko, ktorý sa neskôr stal rímskou provinciou. Veľké Arménsko, v obave pred vplyvom Perzskej ríše, sa primklo k rímskemu impériu, ale napriek tomu bolo roku 387 rozdelené medzi Ríšu východorímsku a Perziu. V 4. storočí bolo v krajine zavŕšené šírenie kresťanstva, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom. V 8. storočí sa Arménsko stalo arabskou provinciou, v 9. storočí za vlády dynastie Bagratovcov obnovilo svoju samostatnosť. Došlo k opätovnému rozkvetu krajiny. Arméni boli významnými obchodníkmi s rozsiahlymi stykmi. V 13. storočí bolo Arménsko podmanené seldžuckými Turkmi, neskôr mongolskou Zlatou hordou. Roku 1639 sa západná časť územia dostala pod tureckú a východná pod perzskú nadvládu. V tomto období došlo v krajine k vzniku národneoslobodeneckého hnutia. Na začiatku 19. storočia bolo východné Arménsko pripojené k Rusku (r. 1849 vznikla Jerevanská gubernia).
Západné Arménsko, ktoré bolo súčasťou Turecka, sa na začiatku prvej svetovej vojny stalo obeťou tureckej šovinistickej politiky, v dôsledku ktorej boli Arméni násilne presídlení z frontového pásma. Išlo však len o zámienku pre masové pogromy a vyvražďovanie Arménov. Zahynulo viac ako milión ľudí a asi pol milióna ich bolo násilne presídlených do nehostinných oblastí. Turecké vojská si pri zákernom vyvražďovaní počínali zvlášť beštiálne. Vraždili nielen mužov, ale aj ženy a malé deti. Tam, kde nestačili pušky, zabíjali arménske ženy a deti mačetami. Beštialita, s ktorou si počínali, zatiaľ ešte nebola prekonaná.Vraždení boli Arméni po území celej Osmanskej ríše. Ich hlavnou vinou bolo to, že boli kresťania. Turecko sa dosiaľ Arménom neospravedlnilo a ani ich neodškodnilo.
Vo februári 1988 vypukli v Jerevane nepokoje (ako jedny z prvých v bývalom Sovietskom zväze) za pripojenie Náhornej karabašskej autonómnej oblasti k Arménsku, ktoré požadoval aj najvyšší orgán tejto oblasti. V júni 1988 schválil Najvyšší soviet Arménskej SSR pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, toto rozhodnutie bolo vzápätí zrušené Najvyšším sovietom Azerbajdžanskej SSR. Keď v júli 1988 zamietol Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vypukli rozsiahle nepokoje sprevádzané štrajkami a došlo k masovému úteku obyvateľov opačných národností z oboch republík. 7. decembra1988 bola severozápadná oblasť Arménska postihnutá rozsiahlym zemetrasením, pri ktorom zahynulo viac než 50 000 obyvateľov.
Spory o Náhorný Karabach však pokračovali aj roku 1993, a to napriek tomu, že Arménsko a Azerbajdžan podpísali niekoľko dohôd a prímerie. Od januára 1989 do novembra 1989 sa sporné územie nachádzalo pod ústrednou správou, potom sa znovu stalo súčasťou Azerbajdžanu. Zároveň došlo k vyostreniu medzi oboma republikami, od augusta do októbra blokoval Azerbajdžan železničné spojenie s Arménskom, čo viedlo ku katastrofálnej situácii v zásobovaní. Do oblasti konfliktu bola nasadená Sovietska armáda. V januári 1990 vypukli nepokoje v Baku, v Náhornom Karabachu a aj v ďalších oblastiach bol vyhlásený výnimočný stav. Problém sa pokúsil riešiť Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu, ktorý inicioval rozhovory medzi oboma republikami, ale arménski poslanci hlasovali proti návrhu. Konflikt pretrváva dodnes a vyžiadal si už vyše 40 000 ľudských obetí. Situáciu sa nepodarilo vyriešiť ani misii KBSE v čele s československým ministrom zahraničia J. Dienstbierom v máji 1992.
V máji 1990 sa v Arménsku konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Arménske celonárodné hnutie, najpočetnejšia neformálna organizácia v krajine. Usiluje sa o dosiahnutie hospodárskej samostatnosti štátu, pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vytvorenie pluralitného politického systému a pod. V máji 1990 vypukli zrážky medzi jednotkami ministerstva vnútra ZSSR a ozbrojenými Arménmi, v júni 1990 bol v Moskve prijatý prezidentský dekrét o rozpustení arménskych ozbrojených skupín, ktorý však Arménsko odmietlo splniť. V auguste 1990 bol predsedom Najvyššieho sovietu Arménskej SSR zvolený vodca Arménskeho celonárodného hnutiaLevon Ter-Petrosian, ktorý bol od roku 1991 hlavou štátu. V septembri 1991 Arménsko vyhlásilo nezávislosť od Sovietskeho zväzu a 21. decembra1991 sa stalo jedným zo zakladajúcich členov Spoločenstva nezávislých štátov. V júli 1995 obyvatelia vyslovili súhlas s novou ústavou, ktorá dáva prezidentovi pomerne veľké právomoci.