de Havilland DH.98 Mosquito bolo britské dvojmotorové viacúčelové lietadlo, ktoré bolo používané najmä počas druhej svetovej vojny ako stíhací bombardér, denný a nočný stíhač, ľahký bombardér, taktický bombardér, hĺbkové útočné lietadlo (intruder), torpédový bombardér, navádzacie lietadlo bombardovacích zväzov (pathfinder), lietadlo pre rádioelektronický boj (najmä ako rušička nemeckých radarov), námorné hliadkové lietadlo (scout) alebo prieskumné lietadlo. Išlo o jeden z najvšestrannejších typov druhej svetovej vojny, ba čo viac, vo väčšine týchto úloh stroj exceloval. Pre nemecké lietadlá bol jedným z najťažších protivníkov, najmä v noci. Až do príchodu He 219 Uhu ho nedokázal v nočnom boji bežne zostreliť žiadny nemecký stíhač. Vďaka svojim kvalitám, ktorými sa vyznačoval aj napriek tomu, že bol z veľkej časti vyrobený z dreva, dostal prezývku „drevený zázrak“. V čase svojho zaradenia do aktívnej služby (1941) bolo Mosquito krátku dobu najrýchlejším sériovo vyrábaným lietadlom sveta.
Vznik a vývoj
Prototyp lietadla de Havilland Mosquito, 25. november 1940
Stroje Mosquito vznikli vo firme de Havilland Aircraft Company v októbri 1938 vlastne tak trochu na vlastnú päsť. Pôvodne boli plánované ako rýchle neozbrojené bombardéry, ktoré by boli schopné uniknúť i moderným stíhačkám. Britské vojenské kruhy, ako aj prax ukázali, že takáto konštrukcia sa zatiaľ nikde neuplatnila, pretože bombardéry zakaždým pokrivkávali za výkonmi stíhačiek, a preto boli ich ľahkou korisťou. Práve preto v Británii s objednávkou takýchto neperspektívnych lietadiel dlho otáľali a objednali iba skúšobnú sériu. Až v roku 1940, kedy bola Británia v stave totálnej vojny a na anglickom nebi prebiehala veľká letecká bitka o Britániu upútali výkony prototypu dotyčné miesta. Pôvodné predpoklady veľmi rýchlych strojov sa splnili. Mosquitá dosahovali rýchlosť viac než 600 km/h, na svoju veľkosť boli dostatočne obratné a dobre ovládateľné. Veľká časť ich úspechu spočívala v úspore hmotnosti, keďže trup aj krídla boli vyrábané z preglejky (balzového sendviča) – lisovanej balzy a smrekového dreva, ktorá bola veľmi ľahká, lacná a s dodávkami, v ktorej neboli v tej dobe žiadne problémy. Posádku stroja tvoril pilot a vzadu vpravo vedľa neho sediaci navigátor, ktorý mohol obsluhovať rádiolokátor. Ľahký a aerodynamicky dobre vyriešený drak navyše poháňali výkonné motory Rolls-Royce Merlin 21. Preto bola okamžite zahájená sériová výroba.
Výroba lietadiel Mosquito, 1943
Prvá stíhacia verzia dostala označenie NF. Mk.II. Bola vyzbrojená štyrmi guľometmi kalibru 7,7 mm, rovnakým počtom kanónov kalibru 20 mm a navyše niesla aj rádiolokátor AI. Mk.IV so špicatou anténou. Celá táto batéria zbraní a eletroniky bola umiestnená v prednej časti trupu. Nové stíhacie stroje prišli k jednotkám začiatkom roku 1942 a rýchlo začali vytláčať nočné stíhacie Bristol Beaufightery. Je zaujímavé, že keď boli pri prevádzke nové stroje pre plnenie nočného stíhania nastriekané matnou čiernou farbou, ich maximálna rýchlosť klesla o 25,5 km/h [1]. Bombardovacia verzia označená B. Mk.I neniesla žiadnu výzbroj podobne ako prieskumná verzia PR. Mk.I. Rovnako ako ich stíhacie varianty aj bombardovacie a prieskumné Mosquitá sa stali veľmi rýchlo úspešné. Od konca roku 1942 operovali nielen z britskej pevniny, ale aj z Malty. Neskôr aj zo severnej Afriky, Sicílie a Talianska.
Vzniklo niekoľko verzií, najpočetnejšie boli stíhacie-bombardovacie verzie FB. Stroje verzie NF. 30, boli tak rýchle, že ich nedostihlo žiadne vrtuľové lietadlo Luftwaffe, niekoľko ich však bolo zostrelených nočnými stíhacími lietadlami Heinkel He 219 Uhu.
Operačné nasadenie
Mosquito FB Mk.VI 613. perute RAF (City of Manchester) na letisku Lasham, jún 1944
Mosquito malo v druhej svetovej vojne široké uplatnenie. Prvá jednotka, ktorú vyzbrojili jeho bombardovacou verziou B. Mk.IV bola 105. bombardovacia peruť RAF 2. bombardovacej skupiny na letisku Marham. 31. mája 1942 táto jednotka podnikla nálet na Kolín nad Rýnom, noc predtým, mesto bombardovalo vyše tisíca spojeneckých strojov a Mosquitá sa mali stretnúť s ťažkými útokmi nepriateľských stíhačov. Po odhodení bômb však nové Mosquitá využili svoju rýchlosť a nepriateľovi unikli. Omnoho známejší však bol útok strojov tejto jednotky na budovu gestapa v Osle. Podobný útok uskutočnila 487. novozélandská peruť RAF, 464. austrálska peruť RAF a 21. peruť RAF pod vedením Ch. Pickarda na väznicu vo francúzskom meste Amiens18. februára1944. Útok, pri ktorom sa väčšine nacistami väznených francúzskych vlastencov podarilo z väzenia utiecť sa do histórie zapísal ako operácia Jericho. 11. apríla 1944 zaútočili Mosquitá 613. perute (City of Manchester) na gestapo v Haagu. Podobne účinkovali 25. marca1945, pri operácii Carthage, keď zaútočili na gestapo v Kodani.
V roku 1943 slúžilo v RAF viac než 1000 strojov tohto typu. Bombardovacia verzia Mosquita Mk.IV bola schopná doniesť rovnaký náklad bômb nad vzdialený cieľ ako americký štvormotorový Boeing B-17 Flying Fortress. 30. januára1943 uskutočnili Mosquitá 105. perute nálet na Berlín, kde práve prebiehali nacistické manifestácie na počesť Hitlerovho zvolenia do funkcie kancelára. Nemcov privádzala činnosť ťažko polapiteľných prieskumných a bombardovacích Mosquít do zúfalstva. Na boj proti nim vytvorili špeciálne Jagdgruppen 25 a 50 vyzbrojené strojmi Bf 109G-6, no ich činnosť nebola úspešná. Pri 320 náletoch na Berlín v roku 1943, Spojenci stratili len 12 strojov Mosquito. [2] Strojmi, ktoré boli pre Mosquitá veľkým nebezpečenstvom boli najmä nočné stíhacie Heinkely He 219 alebo Messerschmitty Me 262. Tých však nebol nikdy dostatok. Medzi najznámejších pilotov Mosquít patria Angličania John Cunningham, Bob Braham, Branse Burbridge, Francúz Max Guedj, Austrálčan Sidney Cotton či Poliak Bolesław Orliński.
Mosquitá boli tiež používané pre lety medzi neutrálnym Švédskom a Veľkou Britániou, pri ktorých prúdili do Británie strategické produkty. Lietadlo bolo vyrábané nielen vo Veľkej Británii, ale aj v ďalších krajinách, dokonca aj po skončení vojny. Stroje slúžili jednak mnohým česko-slovenským letcom v RAF (najmä v 68. nočnej stíhacej peruti), vo svojej výzbroji ich mala po vojne aj Česko-slovenská armáda.
Verzie
Mosquito FB Mk.VI s typickými 4 guľometmi a 4 kanónmi v múzeu v Edmontone, Alberta, Kanada
PR Mk.I: fotoprieskumná verzia
NF Mk.II: nočná stíhacia verzia
T Mk.III: cvičný stroj
B Mk.IV: neozbrojený bombardér nesúci 907 kg bômb
FB Mk.VI: stíhací bombardér, denný a nočný ťažký stíhač
B Mk.VII: stroje verzie Mk.IV postavené v Kanade
PR Mk.VIII: prieskumná verzia
Mk.IX: bombardér, mohol vykonávať aj prieskumné úlohy
NF Mk.XII: verzia NF. Mk.II s výkonným centimetrovým radarom AI. Mk.VII
NF Mk.XIII: schopný niesť prídavné nádrže
NF Mk.XV: výškový stíhací
Mk Mk.XVI: zväčšená bombovnica, pretlaková kabína
NF Mk.XVII: nočný stíhací, novým radarom AI. Mk.X alebo americkými SCR 720, či SCR 729
Mosquito Mk.XVIII s kanónom kalibru 57 mm a inváznymi pruhmi.Mosquito B Mk.35
FB Mk.XVIII: nazývaný „Mucha tse-tse“ pre účely pobrežného letectva, namiesto štyroch kanónov kalibru 20 mm mal jeden (6 librový) protitankový kanón kalibru 57 mm
NF Mk.XIX: prestavba verzie Mk.XIII
B Mk.XX: verzia stavaná v Kanade
FB Mk.21 až T. 29: kanadské označenie strojov s motormi Packard V-1650
NF Mk.30: nočná stíhačka s výškovými motormi Merlin 72 alebo 76, novými vrtuľami a radarom, vyzbrojené iba štyrmi kanónmi kalibru 20 mm
PR Mk.32: prieskumná verzia so zväčšeným rozpätím krídel a motormi Merlin 113/114
Mk Mk.33: prvá námorná verzia Sea Mosquito so sklopnými krídlami
PR Mk.34: prieskumná verzia
B Mk.35: bombardovacia verzia
NF Mk.36: povojnová stíhacia verzia s motormi Merlin 113/114 a radarom AI. Mk.X
TF Mk.37: stíhacia a torpédová verzia
NF Mk.38: posledná stíhacia verzia
TT Mk.39: stroj pre vlečenie vzdušných terčov
FB Mk.40: austrálska modifikácia verzie Mk.VI
PR Mk.41: v Austrálii odvodená modifikácia od PR. IX a Mk.40
T Mk.43: austrálska cvičná verzia
Špecifikácie
Technický popis
de Haviland DH.98 Mosquito bol dvojmiestny dvojmotorový stredoplošník. Drevená kostra krídel a pevných chvostových plôch pola potiahnutá preglejkou. Kovová kostra výškoviek a pohyblivých chvostových plôch bola potiahnutá plátnom. Trup tvorila drevená škrupina zo sendvičového materiálu, preglejka – balza – preglejka. Kapotované radové motory poháňali trojlistové nastaviteľné vrtule. Podvozok bol zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali smerom do zadu, do motorových gondol, zadné koleso do trupu. Krycie plechy boli duralové.
Mosquito F Mk.II
Mosquito NF Mk.II 157. perute RAF, január 1944Mosquito Mk.19
Pohonná jednotka: 2 × kvapalinou chladený dvanásťvalec do VRolls-Royce Merlin 21/21 alebo 23/23 (ľavý/pravý), každý s výkonom 1 103 kW (motory 21 a 23)
Výkony
Maximálna rýchlosť: 610 km/h (vo výške 6 500 m)
Dolet: 1 500 km s množstvom paliva 1 864 litrov počas letu vo výške 6 100 m
Dostup: 8 839 m
Stúpavosť: 8,8 m/s
Plošné zaťaženie: 195 kg/m²
Pomer výkon/hmotnosť: 311 W/kg
Výzbroj
4× kanónHispano Mk.II kalibru 20 mm (v trupe) a 4× guľomet Browning kalibru 7,7 mm (v prednej časti)
Maximálna vzletová hmotnosť: 10 160 kg (s 1 814 kg bombou „cookie“ až 10 238 kg)
Pohonná jednotka: 2 × kvapalinou chladený dvanásťvalec do VRolls-Royce Merlin 21 alebo 23, každý s výkonom 1 280 k (954 kW) pri vzlete a 1 480 k (1 103,5 kW) vo výške 3 735 m
Výkony
Maximálna rýchlosť: 611,5 km/h (vo výške 5 180 m), 483 km/h (pri hladine mora)
Cestovná rýchlosť: 547 km/h (vo výške 6 705 m)
Dolet: maximálny dolet 3 283 km s odhadzovateľnými palivovými nádržami, bežný dolet 1 786 km s maximálnym nákladom bômb
Dostup: 10 360 m
Stúpavosť: 762 m/min.
Čas výstupu do určitej výšky: 22 minút 30 sekúnd do výšky 8 780 m
Výzbroj
náklad až 907 kg bômb v trupovej bombovnici; spravidla dve 454 kg bomby alebo jedna 454 kg bomba a dve 113 kg, alebo 227 kg bomby, alebo štyri 113 kg, alebo 227 kg bomby, špeciálne upravené lietadlá mohli niesť jednu bombu s hmotnosťou 1 814 kg
Mosquito B Mk.XVI
Lietadlá Mosquito B Mk.XVIAmerické Mosquito B Mk.XVI 654. bombardovacej perute, 25. bombardovacej skupiny na základni Watton v Anglicku
884.jpg)
