Messerschmitt Me 262 Schwalbe („Lastovička“) bolo nemecké lietadlo firmy Messerschmitt vyrábané na konci druhej svetovej vojny. Bolo to prvé sériovo vyrábané prúdové lietadlo, ktoré sa dostalo do boja. Stroj bol po vojne ďalej vyrábaný v Česko-Slovensku pod označením Avia S-92.
Vznik a vývoj
Vývoj Me 262 začal už pred druhou svetovou vojnou v roku 1938. V roku 1941 prebehli prvé skúšky ešte bez prúdových motorov. Miesto nich bol do lietadla namontovaný jeden piestový motor Jumo 210. Táto verzia mala označenie Me 262V1. Druhá verzia Me 262V2 bola už vybavená prúdovými motormi, ale z bezpečnostných dôvodov konštruktéri nechali v lietadle aj piestový motor. Vyplatilo sa to potom, čo obidva prúdové motory zlyhali a lietadlo pristálo s piestovým motorom. Tretí prototyp V3 mal už len prúdové motory BMW 003 a vzlietol 18. júla1942 v Leipheime neďaleko Günzburgu. Pilotoval ho Fritz Wendel. Nespoľahlivé motory BMW 003 boli vymenené motormi Jumo 004. Verzia V5 už nemala ostrohové koleso. Skúšobné lety trvali ďalší rok, ale boli problémy s motormi a potom aj s Hitlerom, ktorý svojhlavo a nereálne trval na skonštruovaní rýchleho bombardéra (Blitzbomber).
Prvé motory mali predpísanú životnosť 50 hodín, mnohé však skončili už pri 12 hodinách nasadenia. Hlavným problémom boli lopatky turbín. Konštruktéri nemali žiadne skúsenosti s chovaním materiálov pri takých vysokých teplotách. Dochádzalo k ich takzvanému roztekaniu, čiže deformáciám. Tým ovplyvňovali celkovú životnosť motora. Nevýhodou bola aj malá rýchlosť pri nižšom ťahu, ktorá pri pristávaní robila lietadlo veľmi zraniteľným. Problémy boli aj s podvozkom a výzbrojou.
Významnejší pokrok prišiel v roku 1943, keď lietadlo pilotovalo eso Luftwaffe Adolf Galland, ktorý ihneď začal s Luftwaffe vyjednávať o sériovej výrobe. Táto prvá sériová verzia A-1 sa začala vyrábať 30. júla1943 v Regensburgu, ale kvôli spojeneckým náletom na Regensburg sa výroba musela presunúť do Bavorska. Znovu sa začal vyrábať 30. novembra1943.
Bojové nasadenie
Messerschmitt Me 262A na letisku, 1944
Do služby bol Me 262 zaradený až v lete 1944 a v októbri bola založená letka Kommando Nowotny zložená len z Me 262. Velil jej skúsený letec Walter Nowotny. Tieto stroje boli nasadené hlavne proti bombardérom. V súbojoch s piestovými stíhačkami P-51 Mustang a Supermarine Spitfire nevychádzal najlepšie. Bolo to kvôli menšej obratnosti a akcelerácii. Oproti britskej prúdovej stíhačke Gloster Meteor mal Me 262 väčšiu rýchlosť a teoreticky ho prekonával aj vo výzbroji. Me 262 mal štyri kanóny MK 108 kalibru 30 mm a Gloster Meteor mal kanóny British Hispano kalibru 20 mm, lenže kanóny MK 108 mali menšiu kadenciu a dostrel, hodili sa preto skôr na útoky na bombardéry. Gloster Meteor prekonával Me 262 aj v lepšej obratnosti a použití aerodynamických bŕzd. Tieto dva stroje sa vo vzdušnom súboji nikdy nestretli. Kanóny MK 108 boli u neskorších verzií nahradené kanónom BK 5 alebo MK 214 kalibru 50 mm[1].
Do konca vojny Luftwaffe oficiálne prevzalo 1 433 strojov, ale do boja sa dostala menej než polovica. Najväčšia akcia Me 262 bol boj so spojeneckým bombardovacím zväzom, pri ktorom bolo použitých 55 strojov. Útok bol vedený proti strojom americkej 8. leteckej armády. Me 262 zaútočili na 1317 štvormotorových bombardérov B-17 a B-24, ktoré mali sprievod 905 stíhačiek. Me 262 zostrelili najskôr 10 bombardérov, ale Luftwatorffe stratila 27 stíhačiek, 5 pilotov a ďalší 14 boli nezvestní. Len Nowotnyho jednotka však do konca vojny zostrelila 427 lietadiel, z toho viac než 300 spojeneckých štvormotorových bombardérov.[1] Spojenci považovali Schwalbe za potenciálne veľké nebezpečenstvo a na letiská, na ktorých boli umiestnené ich jednotky, podnikali neustále útoky. [2] Väčšina Me 262 stratených pri bojových akciách bola zničená pri pristávaní, kedy bola najzraniteľnejšia.
V apríli 1945 zaútočili zopárkrát na bombardéry. Vtedy bolo nasadených až niekoľko desiatok Me 262. Lenže bolo už neskoro. Po vojne boli stroje intenzívne skúšané vo viacerých krajinách, k jeho ďalšej modernizácii však nikto neprikročil. V dobe veľmi rýchleho vývoja stroj neuveriteľne rýchlo zastarával. V povojnovom období boli stroje vyrábané jedine v Česko-Slovensku ako Avia S-92 a CS-92. Výroba sa začala potom, čo bolo na letiskách a v leteckých závodoch nájdených niekoľko poškodených drakov týchto strojov. Prvá S-92 vzlietla v auguste 1946 v sedadle so skúšobným pilotom Antonínom Krausom.[3] Tieto verzie sú vystavené v Leteckom múzeu Kbely.
Varianty
Nočný stíhač Me 262B-1a/U1 v USAAvia S-92
A-1a Schwalbe – vyrábaná verzia Jäger (stíhač) a Jabo (stíhací bombardér).
A-1a/U1 – jeden prototyp so 6 kanónmi, (2 × 20 mm MG 151, 2 × 30 mm MK 103 a 2 × 30 mm MK 108).
A-1a/U3 – prieskumná verzia upravená v menších počtoch, vybavená RB20/30 kamerami montovanými v nose lietadla (niekedy jedna RB 20/20 a jedna RB 75/30). Niekedy bola ponechaná výzbroj 30 mm kánonov, ale väčšina bola neozbrojená.
A-1a/U4 – dva prototypy s 50 mm kanónom.
A-1b – rovnaká A-1a ale má namontované motory BMW 003. Vyrobené boli len dva experimentálne kusy s maximálnou rýchlosťou 800 km/h.
A-2a Sturmvogel – posledný rýchly bombardér s dvomi kanónmi.
A-2a/U1 – jeden prototyp s novším zameriavaním pre bombardovanie.
A-2a/U2 – dva prototypy s presklenou prednou časťou pre bombometčíka.
A-3a – navrhovaná bojová verzia k ničeniu pozemných cieľov.
A-4a – prieskumná verzia.
A-5a – posledná prieskumná verzia vyrábaná na konci vojny.
B-1a – dvojmiestny cvičný stroj.
B-1a/U1 – cvičné stroje B-1a prestavané na provizórny nočný stíhač s radarom FuG 218 Neptun.
B-2 – navrhovaný noční stíhač s väčším trupom.
C-1a – jeden prototyp prepadového stíhača s raketovým pohonom (rakety Walter vo chvoste lietadla).
C-2b – jeden prototyp prepadového stíhača s raketovým pohonom (rakety BMW v motorových gondolách).
C-3a – jeden prototyp prepadového stíhača s raketovým pohonom (rakety Walter v kontajneri na spodnej časti trupu).
D-1 – navrhovaný variant k preprave raketnice Jagdfaust.
E-1 – navrhovaná verzia s kanónom založená na verzii A-1a/U4.
E-2 – navrhovaná verzia vyzbrojená 48 kusmi 55 mm rakiet R4M.
