Brat Julián, OP (lat.Iulianus Hungarus, maď.Julianus barát; * 13. storočie – † 1237) bol maďarský dominikánsky mních, ktorý spolu so spolubratom Gerhardom a niekoľkými ďalšími mníchmi podnikli dve cesty za domovinou starých Maďarov na východe. Záznamy o oboch cestách brata Juliána sú zachované vo vatikánskych archívoch.
O prvej ceste (1235 – 1236) napísal správu pre pápežskú kúriu brat Richardus – pravdepodobne Juliánov predstavený.[1] O druhej ceste (1237 – 1238) napísal sám Julián „Traktát o Tatároch“.[2] Rukopisy znovuobjavil maďarský jezuita Márton Cseles vo vatikánskych archívoch v roku 1695, no jeho objav zostal nepublikovaný.[3] O 50 rokov neskôr, v roku 1746, sa k rukopisom opäť dostal piaristický mních Ján Inocent Desericius (Dežerický), ktorý ich v roku 1748 publikoval v „De initiis ac majoribus Ungarorum“ v druhom zväzku svojho diela.[1]:21
Ungaria Magna
V Uhorsku v etnicky maďarskej spoločnosti existovalo povedomie o pravlasti, z ktorej staromaďarské kmene odišli pri sťahovaní sa do Panónie, a v ktorej časť Maďarov ostala. Už v roku 1221 bol Paulus Ungarus, absolvent kánonického práva na univerzite v Bologni a člen dominikánskej rehole, poverený organizáciou dominikánskej rehole v Uhorsku, vyslal christianizátorov ďalej na východ medzi Kumánov.[1]:22 Títo po porážke Mongolmi v rokoch 1222 – 1223 v bitke na rieke Kalke ustupovali na západ a kumánske knieža Barc sa dalo roku 1227 pokrstiť.[1]:22 Ostrihomský arcibiskup zriadil v Milko v južnom Moldavsku (dnes azda Craciuna v dnešnom Rumunsku[1]:22 ) kumánske biskupstvo a uhorský kráľ Belo IV. si pridal do svojej intituláciu „Cumanie”, čím chcel naznačiť vykonávanie zvrchovanosti nad Kumánmi a začal údajne uvažovať o pokresťančení Kumánov a iných národov východne od Dnepra. Podľa historických predstáv starých Maďarov sa pôvodná „Ungaria Magna” nachádzala niekde pri Azovskom mori a v Anonymovej kronike bola hmlistá informácia, že pravlasť Maďarov sa nachádzala až za Suzdaľským kniežatstvom a za riekou Volgou.[4]:35,45 Na základe týchto podnetov vykonali dominikáni pod vedením brata Ota v rokoch 1231 – 1233 cestu na východ, z ktorej sa vrátil len brat Oto, a hoci na následky útrap do týždňa umrel, podal správu o stretnutí sa s niekoľkými maďarsky hovoriacimi ľuďmi, ktorí mu uviedli, odkiaľ pochádzajú.[1]:22
Cesty brata JuliánaPrvá cesta brata Juliána, mapa z roku 1896
Štvorica dominikánov pod vedením brata Juliána vyrazila v roku 1234 z Ostrihomu smerom na Konštantínopol. Tam nastúpili na loď, preplavili sa cez Čierne more do mesta Matrika (Tamaň).[1]:22
Odtiaľ sa vybrali na východ po severnom úpätí Kaukazu a dostali sa krajiny Alanov, kde zostali pol roka, ale nenašli žiadnych Maďarov. Ich situácia nemohla byť ružová, pretože dvaja zo štyroch mníchov boj vzdali a zamierili späť do Uhorska. Julián zostal s Gerhardom, s ktorým sa vydali na sever, kráčali 37 dní cez púštne krajiny, kým nedorazili do islamského mesta zvaného Burdas.[1]:23 Tu Gerhard zomrel. Julián pokračoval v ceste sám; aby prežil, vstúpil do služieb moslimského kňaza a ako jeho sprievod sa dostal do Povolžského Bulharska na rieke Volge (približne do oblasti ohraničenej riekami Volga-Kama-Bjelaja-Ural).[1]:23
„
V jednom veľkom meste tej istej provincie, z ktorého vraj odpochodovalo päťdesiattisíc ozbrojencov, našiel brat jednu maďarskú ženu, ktorá bola z krajiny, čo on hľadal, odovzdaná mužovi v tých krajoch. Poučila brata o cestách, ktorými by mal ísť, dodávajúc, že za dva denné pochody môže nepochybne nájsť Maďarov, ktorých hľadali; čo sa aj stalo. Našiel ich pri veľkej rieke Ethyl (Volga); keď ho uvideli a spoznali, že je kresťanský Maďar, veľmi sa tešili jeho príchodu.
Napriek stovkám rokov od rozchodu rozumel Julián ich reči. Tu dostal správu, že Mongoli žijúci na východe sa chystajú zaútočiť na Európu. Po návrate domov referoval o svojich zážitkoch kráľovi Belovi IV. Juliánove skúsenosti s Maďarmi v jeho domovine a tamojších pomeroch zaznamenal dominikánsky brat Richardus a správu (Riccardova správa, lat.„Relatio fratris Ricardi”) poslal do Ríma:
„
Sú pohania, nič nevedia o Bohu, ale neuctievajú ani modly, len žijú ako zvieratá; neobrábajú zem, jedia konské, vlčie a podobné mäso, pijú konské mlieko a krv. Oplývajú koňmi a zbraňami, sú veľmi odhodlaní vo vojnách. Vedia z prastarých správ, že oní Maďari sa od nich odsťahovali; ale kde sú, nevedeli. Ich susedom je národ Tatárov, bojujúc s nimi, nemohli ich premôcť vo vojne; ba v prvom boji s nimi boli od nich porazení. Preto si ich zvolili za priateľov a druhov, takže spolu spojení úplne spustošili pätnásť kráľovstiev. V tejto krajine Maďarov spomenutý brat našiel Tatárov a vyslanca tatárskeho vojvodu, ktorý vedel po maďarsky, rusky, kumánsky, nemecky, saracénsky (arabsky) a tatársky; povedal, že vojsko Tatárov, ktoré vtedy bolo odtiaľ na päť denných pochodov, chce ísť proti Nemecku; očakávajú však vojsko, ktoré poslali na zničenie Peržanov. Povedal ešte, že za krajinou Tatárov je veľmi veľký národ, vyšší a väčší od ostatných ľudí, s veľmi veľkými hlavami, ktoré nevyzerajú v súlade s ich telami, a že ten národ zamýšľa vyjsť zo svojej krajiny a bude bojovať so všetkými, ktorí by mu chceli vzdorovať, a spustoší všetky kráľovstvá, ktoré si bude môcť podrobiť.
Julián strávil v Magna Hungaria necelý mesiac, no za tento čas nazbieral veľa skúseností a tešil sa veľkej pohostinnosti. Dôvod svojho rýchleho návratu domov opísal brat Richard takto:
„
Keď brat toto všetko zistil, hoc aj ho Maďari žiadali, aby zostal, nezostal z dvoch dôvodov: po prvé, ak kráľovstvá pohanov a zem Rusov, ktoré sú medzi kresťanskými Maďarmi a nimi (pohanskými Maďarmi), by sa dopočuli, že oni sú pozývaní (obrátiť sa) na katolícku vieru, veľmi by trpeli a možno by napokon dávali pozor na všetky cesty, bojac sa, že ak sa oným podarí pripojiť sa ku kresťanstvu, podrobili by si všetky medzi nimi ležiace kráľovstvá; druhým dôvodom je poznanie, že ak by zanedlho zomrel alebo ochorel, jeho námaha by bola daromná, pretože ani on sám nezostal s nimi, ani bratia v Maďarsku by sa nemohli dozvedieť, kde je tento národ.
Julián sa nevrátil domov cez Konštantínopol, ale 21. júna1236 vyrazil kratšou cestou, ktorú opísali tamojší Maďari a používali ju aj kyjevskí kupci, prešiel cez Kyjevskú Rus a Poľsko a do Uhorska vstúpil 27. decembra.[1]:34
Po Juliánovom odchode sa vládcovia povolžského Bulharska nedokázali zjednotiť a na jeseň roku 1236 boli porazení 130-tisícovou armádou Batuchána a jeho generála Subotaja (Mongoli zaujali Bilär, Bolgar, Szuár, Szükätaul a ďalšie pevnosti). Obyvatelia boli zabití alebo zotročení. Územie sa stalo súčasťou Zlatej hordy. Potom, čo pápež Gregor IX. dostal správu brata Riccarda, pozval si Juliána v marci 1237 do Ríma.[1]:23 Pravdepodobne už v tom čase sa vybrali do Veľkého Maďarska štyria iní dominikánski mnísi a cez Suzdaľ a Riazaň prišli 29. júna 1237 do krajiny Mordvinov. Ich ďalší osud nie je známy.[5]:25 Po návrate z Ríma v roku 1237 sa brat Julián pokúsil vrátiť do Magna Ungaria, ale dostal sa len po Suzdaľ a ďalej nepokračoval, pretože sa zrejme už tam dozvedel potrebné informácie.[1]:23 Na rozdiel od prvej cesty nešlo zrejme už primárne o získavanie informácii o Veľkom Maďarsku. Julián v správe o svojej ceste výlučne informuje o Mongoloch – Tatároch, o Džingischánovi, jeho paláci, tatárskom vojenstve, o chánovi Ogotajovi.[1]:24
„
Za neho teraz vládne jeho syn Chám (Chaym) a sídli vo veľkom meste Ornach, ktorého kráľovstvo získal jeho otec najskôr. Sídli takýmto spôsobom: Má taký veľký palác, že tisíc jazdcov môže (doň) vstúpiť jedným vchodom a po vzdaní úcty tíže jazdci, sediac na koni, aj vyjdú. Spomenutý vojvoda si pripravil veľké a vysoké lôžko spočívajúce na zlatých stĺpoch. Hovorím zlaté 1ôžko, najdrahocennejšie prikryté, na ktorom sedí akoby oslávený a zaodetý do najslávnostnejších rúch. Brány tohto paláca sú zo zlata. Jazdci cez ne prejdú vzpriamení bez úrazu. Cudzí vyslanci, či na koni alebo pešo, prechádzajú bránu; ak sa nohami dotýkajú prahu brány, na mieste ich dorúbu mečmi. Každý cudzí tu musí prechádzať so vzdávaním najväčšej úcty.
“
– Chánov palác, Juliánov „Traktát o Tatároch“[2]:40
„
A aby som Vás o vojenských záležitostiach informoval, hovorí sa, že šípy (Tatárov) dostrelia ďalej ako (šípy) ostatných národov, a pri prvom vojenskom stretnutí, ako sa vraví, zdá sa, že (Tatári) nevystreľujú šípy, ale šípy pršia (ako dážď). Hovorí sa, že sú menej schopní bojovať mečmi a kopijami. Svoj šík zoraďujú tak, že na čele desiatich mužov je jeden Tatár; na čele sto mužov je stotník. A to robia tak ľstivo, aby sa prichádzajúci vyzvedači nemohli medzi nich skryť; a ak sa náhodou stane, že niekto spomedzi nich padne, treba ho nahradiť bez otáľania; aby zovšelikadiaľ pozbieraný ľud, ktorý sa skladá z ľudí rozličných jazykov a nejakej nevernosti. Vojvodov a magnátov všetkých kráľovstiev, ktorých sa zmocnili a o ktorých sa predpokladá, že by mohli klásť odpor, zabijú bez otáľania. Do bitky posielajú pred seba vojakov a silných ozbrojených roľníkov, nútiac ich bojovať. ... manželky, dcéry a pokrvné (tak) zabitých, ako aj poslaných do boja, rozdeľujú jednotlivým mužom zanechaným na obrábanie zeme, prideliac každému dvanásť aj viac, a zaväzujú ich, že sa odvtedy majú nazývať (označovať) Tatármi.
“
– Opis tatárskeho vojenstva v Juliánovom „Traktáte o Tatároch“[2]:40
Domov sa Julián vrátil s listom od Batuchána, v ktorom mongolský chán vyzýval uhorského kráľa, aby sa bezpodmienečne vzdal.
„
Ja Chaym, vyslanec nebeského kráľa, ktorý mi dal moc nad zemou (a) tých, čo sa mu podrobia, povyšovať a potláčať protivníkov, divím sa Ti, kráľ Maďarska, že keď som poslal k Tebe už tridsať ráz vyslancov, prečo si mi z nich ani jedného nevrátil, ani si mi neposlal svojich vyslancov, ani listy. Viem, že si bohatý a mocný kráľ, že máš mnoho vojakov a sám spravuješ veľké kráľovstvo. Preto sa mi ťažko dobrovoľne podriadiš; lepšie a užitočnejšie by pre Teba bolo, keby si sa mi dobrovoľne podriadil. Dozvedel som sa, že mojich sluhov Kumánov máš pod svojou ochranou; preto Ti rozkazujem, aby si ich ďalej u seba nedržal, aby som sa nestal Tvojim protivníkom kvôli nim; ľahšie je im totiž zachrániť sa ako Tebe; pretože oni (sú) bez domov, putujú so stanmi, môžu azda vyviaznuť, ale Ty bývaš v domoch, máš hrady a mestá, ako ujdeš mojim rukám?!
“
– List Batuchána uhorskému kráľovi, posol bol zajatý suzdaľským kniežaťom a list odovzdaný bratovi Juliánovi[2]:43
Význam ciest a správ
Na základe autentických správ bratov Juliána a Riccarda sa pápež mohol dozvedieť o prípravách Tatárov/Mongolov na inváziu do Európy a nepriamo sa o nich mohli dozvedieť aj panovníci západnej Európy.
„
Mnohí hovoria, že je isté, a vojvoda zo Suzdaľu mojím prostredníctvom odkazuje maďarskému kráľovi, že Tatári sa vo dne v noci radia, ako prídu a získajú kresťanské Maďarské kráľovstvo. Hovorí sa, že majú v pláne prísť a vydobyť Rím, aj (územie) za Rímom.
Preto (chán) poslal vyslancov ku kráľovi Maďarska, ktorých prechádzajúcich cez krajinu Suzdaľ zajal suzdaľský vojvoda a list poslaný kráľovi im vojvoda odňal. Videl som so svojimi druhmi týchto vyslancov. Spomenutý list, daný mi suzdaľským vojvodom, som odniesol maďarskému kráľovi. List bol písaný pohanským písmom, ale v tatárskom jazyku.
“
– Varovanie pred mongolským vpádom v Juliánovom „Traktáte o Tatároch“[1]:42
János Kodolányi napísal v roku 1938 román o živote brata Juliána s názvom „Julianus barát“.
V roku 1991 Gábor Koltay režíroval maďarsko-taliansky koprodukčný seriál „Julianus barát“,[7] ide prevažne o adaptáciu Kodolányiho románu.
Správy o cestách brata Juliána
Správa bola publikovaná v DESERICIUS, Ioannes Innocentius. De inixtiis ac maioribus Hungarorum commentarii I. Budae. [s.l.] : [s.n.], 1748. S. 169 – 176.
z viacerých neskorších kritických vydaní spomeňme DEÉR, Josephus. Scriptores Rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum. Budapešť : Academia Litter. Hungarica Atque Societate Histor. Hungarica, 1937. Kapitola Relatio fratris Ricardi, s. 529 – 543.
moderný maďarský preklad vyšiel v rámci publikácie GYÖRFFY, György. Napkelet felfedesézé. Vyd. 1. Budapešť : Gondolat Kiadó, 1965.
český preklad vyšiel v rámci publikácie Relatio fratris Ricardi. In: Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.
slovenský preklad vyšiel v rámci knihy Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7.
Referencie
↑ abcdefghijklmnopqDe facto Ungariae Magnae a fratre Ricardo Invento tempore domini Gregorii pape noni. In: Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7. S. 26 – 35.
↑ abcdRelatio fratris Juliani OP de Tartaris 1238. In: Tatársky vpád. Ed. Richard Marsina, Miloš Marek. Budmerice : Rak, 2008. 168 s. (Pramene.) ISBN 978-80-85501-40-7. S. 26 – 35.
↑Liber Censuum (oficiálna daňová kniha Apoštolskej komory)
↑Kronika anonymného notára kráľa Bela : Gesta Hungarorum. Ed. Vincent Múcska. 1. vyd. Budmerice : Rak, 2000. 159 s. ISBN 80-85501-17-1.
↑
KLIMA, László. A 13. századi európai szerzetes utazók és a finnugorok [online]. [Cit. 2007-07-15]. Dostupné online. Archivované 2007-07-20 z originálu.
.jpg)