Púštna vojna
Súčasť druhej svetovej vojny
Horiaci nemecký tank PzKpfw IV, v pozadí britský tank Crusader počas operácie Crusader, 27. november 1941
Dátum 10. jún 1940 – 16. máj 1943 Miesto Líbya, Egypt, Alžírsko, Tunisko, Maroko Výsledok víťazstvo Spojencov, vojská Osi boli donútené ustúpiť na Apeninský polostrov
Protivníci
Spojené kráľovstvo 3. franc. rep./FFL India Austrália Južná Afrika Nový Zéland Poľsko Česko-Slovensko USA	Taliansko Nemecko Francúzsky štát
Velitelia
Harold Alexander Claude Auchinleck Archibald Wavell Bernard Montgomery Dwight D. Eisenhower	Ugo Cavallero Albert Kesselring Erwin Rommel Francois Darlan
Straty
67 221 mŕtvych, zranených a nezvestných	950 000 mŕtvych, zranených a nezvestných 8 000 lietadiel 2 500 tankov
Historický portál

Boje v severnej Afrike počas druhej svetovej vojny, takisto známe ako púštna vojna je súhrnný názov pre bitky a operácie odohrávajúce sa v severnej Afrike, mimo iného aj v púšti Sahara od 10. júna 1940 do 16. mája 1943. Severoafrická kampaň úzko súvisela so Stredomorským bojiskom – bojmi na Balkáne, Kréte, Malte a neskôr v Taliansku.

Severoafrické bojisko počas druhej svetovej vojny tvorili dve čiastočne súbežné ozbrojené kampane. Kampaň na Západnej púšti predstavovali boje medzi Spojeným kráľovstvom a Talianskom a neskôr medzi Spojeným kráľovstvom a zmiešanými jednotkami Talianska a nemeckého Afrického zboru v Líbyi a Egypte od júna 1940 do januára 1943. Druhú kampaň púštnej vojny tvorili operácie vo francúzskom Maroku, Tunisku a Alžírsku, ktorých súčasťou bola aj operácia Torch. Tieto sú niekedy označované ako severoafrická kampaň. Bojové operácie tejto kampane trvali od 8. novembra 1942 do mája 1943 a na strane Spojencov sa ich okrem vojsk britského spoločenstva zúčastnili aj Američania a Francúzi. Súbežne s bojmi v Severnej Afrike, prebiehali na prelome rokov 1940 a 1941 boje medzi Talianmi a Britmi vo Východnej Afrike.

Taliansko na čele s Benitom Mussolinim malo na začiatku vojny víziu vybudovania rozsiahlej koloniálnej ríše na pobreží Stredozemného mora. Taliani, ktorí pred vojnou kontrolovali Líbyu a Abesíniu (dnešnú Etiópiu) sa v roku 1940 rozhodli spojiť pod svoju kontrolu krajiny medzi týmito kolóniami – Egypt a Sudán.

Boje v severnej Afrike mali strategický význam pre obidve bojujúce strany. Pre Spojencov to znamenalo otvorenie druhého frontu proti vojskám Osi a tým aj menší tlak na Sovietsky zväz na východnom fronte. Pre štáty Osi znamenali krok na ovládnutie Stredomoria spolu s Gibraltárom a Suezským prieplavom. Úspešné ťaženie by bolo nasledované kampaňou na Blízkom východe, čím by odrezali Spojencom zásoby ropy v tejto oblasti a ohrozovali Sovietsky zväz z juhu a britskú Indiu zo západu.

Začaté boli deklaráciou vojny zo strany fašistického Talianska na strane Osi 10. júna 1940. Briti, ktorých pozícia po kapitulácii Francúzska v Európe a Stredomorí sa náhle zhoršila 3. júla 1940 napadli francúzsku flotilu v Mers-el-Kébire, potopili jednu bojovú loď a viacero ďalších poškodili.

Talianskym vojskám v Líbyi velil maršal Rodolfo Graziani, ktorého rozkazy k útoku na Britov mala vykonať talianska 10. armáda pod vedením generála Maria Bertiho. Táto armáda mala najprv 5, neskôr až 9 divízií. Obe strany sa spočiatku obmedzovali iba na menšie pohraničné výpady. Taliani v septembri 1940 obsadili Sidi Barani, niekoľko kilometrov za hranicou Egypta.

Briti, ktorým velil Archibald Wavell, v oblasti disponovali iba malým XIII. zborom o sile dvoch divízii, ktorý označovali ako Western Desert Force. 9. decembra 1940 začali útok na Talianov nazvaný operácia Compass. Už po 4 dňoch bolo jasné, že Talianov porazia. Briti zajali asi 40 000 talianskych vojakov a prinútili nepriateľa ustupovať pozdĺž Líbyjského pobrežia. Operácia sa na začiatku roka 1941 skončila úplnou porážkou talianskej 10. armády (asi 100 000 zajatých). V tej istej dobe Briti vpadli do Etiópie a postupne porazili talianske vojská v tejto krajine. 22. januára Briti obsadili Tobruk a plánovali ďalej prenasledovať Talianov. Britský postup sa zastavil až pri meste El Agheila začiatkom februára 1941.

Hitler medzitým zareagoval na vojenské porážky svojho spojenca tým, že vyslal do Severnej Afriky tzv. Afrikakorps vedený poľným maršalom Erwinom Rommelom. Prvou z nemeckých jednotiek, ktoré boli presunuté do Afriky bola 5. ľahká divízia. Nemecké vojská predstavovali skúsené oddiely o sile asi 16 000 mužov, ktorí disponovali aj približne 100 tankmi.

V tej istej dobe, po neúspechoch Talianska na Balkáne, napadlo nacistické Nemecko spolu s Bulharskom a Talianskom Juhoslovanské kráľovstvo a 6. apríla 1941 pokračovalo v útoku naprieč polostrovom do Grécka. Briti sa rozhodli zastaviť svoj postup v Afrike a presunúť svoje sily na pomoc Grékom. Nemecká ofenzíva na Balkáne však bola úspešná a v priebehu mesiaca Atény padli. Britom sa podarilo stiahnuť asi 30 000 mužov na Krétu, ale aj tu boli do 1. júna 1941 porazení. Evakuovať sa podarilo asi 16 000 mužov, ďalších 18 000 padlo do nemeckého zajatia.

Rommel využil oslabenie britských vojsk a rozbehol v Severnej Afrike novú ofenzívu. 24. marca 1941 obsadil El Agheilu a postupoval ďalej pozdĺž pobrežia na východ do Egypta^[1]. V nemeckom tyle sa ocitol Britmi držaný prístav Tobruk. Afrikakorps sa v tomto období dostal do zásobovacej a logistickej krízy, pretože nemecké najvyššie velenie v tomto období sústredilo všetky sily na kampaň v Sovietskom zväze. Napriek tomu, že sa Nemci zastavili na egyptskej hranici, ich ofenzíva spôsobila zničenie britskej 2. obrnenej divízie a prinútila Britov znovu posilňovať svoje jednotky Egypte. Rommel nespokojný s postavením svojich vojsk sa následne opakovane pokúsil obsadiť Tobruk. Útoky, ktoré začali 30. apríla boli po 4 dňoch odvolané. Nemci navyše začali útočiť na ostrov Malta, ktorý bol nebezpečnou prekážkou v zásobovaní vojsk Osi v Afrike.

Western Desert Force sa následne pokúsil v máji a júni 1941 o odľahčenie Tobruku útokmi na Rommelove jednotky v oblasti priesmyku Halfaya na Egyptsko-Líbyjských hraniciach (operácia Brevity a operácia Battleaxe). Britské útoky neboli príliš úspešné čo viedlo britské najvyššie velenie k výmene generála A. Wavella za C. Auchinlecka. Briti tiež výrazne posilnili svoje jednotky príchodom XXX. zboru. Všetky Spojenecké jednotky v Egypte (XXX. a XIII. zbor) boli spojené do 8. armády. Tvorili ich národnostne rôznorodé sily, okrem Angličanov tu boli Austrálčania, Indovia, Juhoafričania, Novozélanďania, brigáda vojsk Slobodného Francúzska a poľská brigáda karpatských strelcov. V obliehanom Tobruku sa v tej dobe nachádzal aj 11. československý pechotný prápor (východný).

Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Crusader

Novovzniknutá 8. armáda pod vedením generálporučíka A. Cunninghama začala 18. novembra 1941 ofenzívu pod krycím názvom operácia Crusader, s cieľom vytlačiť Nemcov späť. Afrika Korps sa pomerne úspešne bránil, ale bol nútený ustupovať pozdĺž pobrežia. V britskom velení došlo k nezhodám, ktoré mali za následok výmenu Cunninghama za generálmajora N. Ritchieho. Rommel musel opustiť všetko územie, ktoré dobyl v marci a apríli, stratil pri tom asi 38 000 mužov. V britskom tyle zostali obkľúčené posádky v prístavných mestách Bardia a Sollum. Spojencom sa však podarilo obnoviť pozemné spojenie s Tobrukom. Front sa Rommelovi podarilo stabilizovať až pri El Agheile. Boje mali za následok ťažké straty britských tankových jednotiek. Spojenci dovedna prišli o asi 18 000 mužov^[2].

Po skončení operácie Crusader potrebovali Spojenci čas na odpočinok, velenie predpokladalo, že jednotky Osi sú bojmi celkom vyčerpané a dlhú dobu nebudú schopné pokračovania v ofenzívnej činnosti. Po japonskom útoku na Pearl Harbor začiatkom decembra 1941, situácia na pacifickom bojisku prinútila Spojencov stiahnúť austrálske jednotky z Afriky na obranu iných oblastí.

Nemcom sa v dôsledku sústredených útokov na Maltu podarilo odľahčiť tlak na svoje zásobovacie konvoje a pomerne rýchlo obnoviť svoje sily. 21. januára 1942 Rommel nečakane udrel na zoslabenú britskú 8. armádu a prinútil ju ustupovať na východ. Sily britskej 1. obrnenej divízie boli nevhodne rozmiestnené po celom bojisku, namiesto koncentrácie na jednom úseku. Nemci tak rýchlo prekonali Spojeneckú obranu, ktorá sa od februára do mája presunula ku Gazale, západne od Tobruku. Obe strany sa pokúšali rýchlo obnoviť svoje sily aby mohli na protivníka udrieť prví. To sa nakoniec v júni 1942 podarilo Rommelovi. 26. mája Nemci obišli Bir Hakeim, v ktorom sa niekoľko týždňov bránila obkľúčená francúzska posádka. Po vzájomných obchvatných úderoch museli Briti ustupovať po bitke pri Gazale na východ. Nemcom sa 21. júna 1942 podarilo z chodu obsadiť Tobruk.

Auchinleck vymenil na poste veliteľa 8. armády Ritchieho a po prvej bitke asi pri El Alameine v auguste 1942 Rommela zastavil asi 100 km od Alexandrie. Napriek tomu, že Briti organizovali ďalšie protiúdery nedokázali významne narušiť nemeckú líniu, ktorá sa zastavila pri Alameine, malej železničnej stanici v púšti. Obe strany sa v bojoch natoľko vyčerpali, že Auchinleck nehodlal pristúpiť na ďalšie protiúdery dokiaľ nebudú jeho sily doplnené. Kvôli tomuto rozhodnutiu bol následne vyšším velením odvolaný z funkcie veliteľa na Blízkom východe a nahradený generálom H. Alexandrom, velenie 8. armády prevzal generál B. Montgomery.

Montgomery ďalej pokračoval v Auchinleckovej taktike obrany Alameinu opierajúc sa o hrebeň Alam el Halfa^[3]. Po doplnení 8. armády, medzi iným aj novými tankmi M3 Lee a M4 Sherman, začal v noci 23. októbra 1942 sústredený útok, bol to počiatok operáciu Lightfoot. Britský útok v druhej bitke pri Alameine sa začal zhodou okolností v období kedy bol Rommel na dovolenke v Nemecku a jeho zástupca generál G. Stumme zomrel ráno 24. októbra na srdcový infarkt^[4]. Druhá fáza britskej ofenzívy 1. a 2. novembra 1942 je známa pod krycím označím operácia Supercharge. 3. novembra začali Rommelove vojská ustupovať z Egypta na západ. Montgomery síce Rommela prinútil ustupovať a zajal pri tom asi 30 000 vojakov Osi, nepriateľské sily však zostali bojaschopné a ustupovali organizovane. Nemecký dva a pol mesiaca trvajúci ústup cez celú Líbyu do Tuniska bol poslednou fázou kampane v Západnej púšti.

8. novembra 1942 sa začalo vylodenie amerických a britských vojsk v Alžírsku a Maroku. Vichystické jednotky kládli odpor iba v Orane a Moroku, ale nie v Alžírsku, kde došlo k povstaniu a puču, ktorý neutralizoval odpor francúzskeho XIX. zboru, keď došlo pred samotným vylodením k zatknutiu vichystických dôstojníkov. V priebehu troch dní sa im podarilo spacifikovať vichystické vojská a generál Mark a Eisenhower dohodli s francúzskym admirálom Darlanom a generálom Juinom prímerie.

Vylodenie v Severnej Afrike malo za následok nemeckú okupáciu Vichystického Francúzska. Francúzska flotila v prístave Toulon bola obsadená Talianmi, ale väčšinu lodí stihli francúzski námorníci potopiť, sily Osi ich tak nemohli viac použiť vo svoj prospech. Vichystické vojská v Severnej Afrike následne prešli na stranu Spojencov. Taliani zároveň obsadili Korziku a vojská Osi vtrhli do Tuniska aby si zaistili svoje pravé krídlo^[5].

Po vylodení Spojencov v Alžírsku začali Nemci a Taliani budovať v Tunisku novú armádu aby pripravili obranu pred útokom ich vojsk zo západu. Do Tunisu bola z Európy presunutá jedna nemecká (10. obrnená divízia) a 5 talianskych divízii. Nedostatok Spojeneckej leteckej podpory umožnil Nemcom pomerne rýchlo zastaviť nepriateľský postup asi 30 km od Tunisu. Nemci postupne zaistili horské priesmyky na západe krajiny.

23. januára 1943 britská 8. armáda obsadila Tripolis, Rommelove jednotky ďalej ustupovali z Líbye. V marci sa Rommel neúspešne pokúsil zastaviť Montgomeryho vojská postupujúce z východu na Maretskej línii, ktorej obranu riadil taliansky generál Giovanni Messe. Prvý Montgomeryho útok 19. marca bol síce odrazený, no ústup z tejto línie bol len otázkou času.

Spolu s generálom J. von Arnimom Rommel v druhej polovici februára zorganizoval útok na neskúsené francúzske a americké sily II. zboru generálmajora Lloyda Fredendalla v priesmyku Kasserine a Sbiba. Rommel následne plánoval napadnúť obchvatom ostatné Spojenecké sily v severnom Tunisku, ale taliansky štáb mu prikázal zaútočiť na spojenecké posily v Le Kef.

Spojenci medzitým reorganizovali svoje jednotky, velením II. zboru poverili generála Pattona. Američania 1. apríla 1943 obsadili Kasserine a približne v rovnakej dobe Montgomery prekonal nemeckú obranu na Maretskej línii. Nemci a Taliani v Tunise boli zatlačení zo všetkých strán k pobrežiu. 22. apríla začali Američania operáciu Vulcan. II. zbor, teraz už pod velením Bradleyho, útočil smerom na Bizertu a francúzsky IXX. zbor na Pont du Fahs. Montgomerymu sa síce zatiaľ nepodarilo prekonať nové obranné postavenia generála Messeho pri Enfidaville, ale sústredené údery zo západu nakoniec nemeckú a taliansku obranu prekonali. 13. mája 1943 vojská Osi v Severnej Afrike kapitulovali.

Taliani a Nemci stratili v Severnej Afrike obrovské množstvo živej sily i vojenského materiálu. Len v dôsledku bojov v Tunisku padlo do zajatia 230 000 mužov, ďalších asi 70 000 zahynulo alebo bolo nezvestných. Celkové straty vojsk Osi v dôsledku celej severoafrickej kampane sú odhadované na 620 000 až 950 000 mužov. Materiálne straty predstavovalo asi 8 000 lietadiel, 6 200 diel, 2 500 tankov a 70 000 vozidiel.

Briti samotní stratili počas bojov v Severnej Afrike okolo 220 000 mužov, ďalších asi 18 000 mužov stratili Američania.

Po spojeneckom víťazstve v bojoch v severnej Afrike sa mohla pripravovať invázia do Talianska. Boje na Sicílii sa začali 10. júla 1943. Nemecko bolo prinútené viesť v Európe operácie na novom fronte.

• Interaktívna prezentácia bojov na stránke BBC (anglicky)