Bitka pri Kemeji

Bitka pri Kemeji
Súčasť bojov o trón medzi Arpádovcami

Miniatúra zobrazujúca župana Vida ako nahovára kráľa Šalamúna proti Gejzovi I., ktorý má v úmysle prijať byzantských vyslancov, Viedenská maľovaná kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť. Spory týchto bratrancov vyústili do bitky.
Dátum 26. február 1074
Miesto Kemej, oblasť rozprestierajúca sa od ľavého brehu Tisy až po Hortobágy, Uhorsko
Výsledok Dočasné víťazstvo Šalamúna nad Gejzom
Protivníci
Biharské vojská Vojská kráľa Šalamúna
Velitelia
Gejza Šalamún

Bitka pri Kemeji bolo vojenské stretnutie medzi uhorským kráľom Šalamúnom I. a jeho bratrancom a rivalom nitrianskym kniežaťom Gejzom. Gejza bol v bitke porazený, no následne po spojení sa s bratom Ladislavom a nitrianskymi oddielmi v bitke pri Mogyoróde dosiahli rozhodujúce víťazstvo, zosadili Šalamúna z trónu a Gejza sa stal uhorským kráľom Gejzom I. Bitka sa odohrala 26. februára 1074 pri Kemeji na od ľavom brehu Tisy v Maďarsku.[1]:280 Išlo o súčasť dlhoročných sporov o uhorskú korunu, ktoré v zásade trvali už od smrti prvého uhorského kráľa Štefana I. v roku 1038. Jediný syn Štefana I. Imrich zahynul počas lovu v roku 1031 a tak prvý uhorský panovník umrel bez priameho mužského potomka

Predohra

Po smrti uhorského kráľa Bela I. v roku 1063 vtrhol do Uhorska nemecký kráľ Henrich IV. a zamedzil Belovmu synovi Gejzovi nástup na uhorský trón. Gejza so svojim mladším bratom Ladislavom museli utiecť do Poľska a Henrich na uhorský trón dosadil ich bratranca Šalamúna. V roku 1064 sa spolu Šalamún a Gejza na čas zmierili, od roku 1072 sa ale medzi nimi objavili rozpory. Roku 1071 napadli južné Uhorsko Pečenehovia, ktorým byzantský veliteľ Belehradu dovolil prekročiť rieku Sáva.[2]:221 Šalamún zorganizoval vojenskú výpravu proti Belehradu, počas ktorej došlo k roztržke medzi ním a Gejzom. Po trojmesačnom obliehaní sa väčšina posádky a obyvateľov vzdala a podrobila Gejzovi, čo Šalamúna nahnevalo. Šalamúna rozhnevala aj to, že byzantský cisár Michal VII. Dukas uzavrel mier s Gejzom a jeho ako kráľa odignoroval. Šalamún bol rozhodnutý proti Gejzovi zasiahnuť. Šalamún sa s Gejzom stretol v bitke pri Kemeji 26. februára 1074, kde Gejza mal k dispozícii len biharské oddiely, ktorých časť ho navyše bola pripravená zradiť.

Bitka

„ Vojvoda sa so svojím vojskom zišiel s kráľom v Kemeji. Jeho veľmoži, vlastne zradcovia, potajomky poslali ku kráľovi poslov, aby mu oznámili, že ak ich ponechá v terajšej hodnosti a prijme na milosť, vojvodu v bitke opustia a zbehnú ku kráľovi. Kráľ im to prisľúbil, potvrdil aj prísahou a potom bezpečne prešiel cez zamrznutú Tisu proti vojvodovi. Keď sa priblížil k bojisku, pri Kostole Božieho Syna sa ozbrojil, šíky zoradil na boj a zaútočil na vojvodu. Za pomoci svojich prívržencov, ktorí ho (vojvodu) zradne opustili, nad ním zvíťazil. Počas bitky veľmoži Petrud a Bykas, (pôvodne) oddaní Gejzovi, podľa prísľubu prešli s tromi šíkmi hradských poddaných k Šalamúnovi. Hoci od vojvodu Gejzu prevažná časť vojska odišla a iba jediný jeho šík stál proti tridsiatim Šalamúnovým, ktoré ho obkľúčili, nezmocnila sa ho hrôza, ale pustil sa do ostrého boja. Utekajúci zradcovia zdvihli štíty na znamenie kráľovi – ako zradca Judáš –, aby ich jeho vojaci neprenasledovali. Kráľovo vojsko však nevedelo o tomto zradnom znamení a prenasledovalo ich takmer do úplného zničenia, takže zo zradcov iba málokto unikol smrti. Kiežby sa ani jeden z tých, ktorí svojho dobrotivého pána tak zlovestne zradili, nebol zachránil! Vojvoda sa po strate svojich vojakov vzdal boja, pri Kote prekročil Tisu a svojho kaplána Čierneho Juraja urýchlene poslal k svojmu bratovi Ladislavovi, klerika literáta poslal k Lampertovi.

... Kráľ a vojvoda bojovali v Kemeji pred Veľkým pôstom, vo štvrtok pred nedeľou, keď sa spieva Exsurge. V tejto bitke slávny rytier Opos, syn Martina z rodu Vencelinovcov, premohol veľmi udatného vojvodovho vojaka Petra, ktorý klusal na tmavohnedom koni pred ostatnými vojakmi v lesknúcom sa brnení a s pozlátenou prilbou a vyzýval ich do boja. Zo Šalamúnovho šíku vyrazil proti nemu na plavom koni v koženom brnení iba Opos. Ako blesk prerazil úderom kopije jeho brnenie a zasiahol Petra rovno do srdca. Početnými švihmi mečom Opos spôsobil v bitke značnú skazu. V dôsledku častého švihania mečom jeho pravica znecitlivela a bezmála zostala ako prikovaná k rukoväti. Kráľ Šalamún, ale najmä Nemci obdivovali Oposovu silu a odvahu v boji.

“
– Viedenská maľovaná kronika[2]:229

Dohra

Gejza sa stiahol do Nitrianska, kde sa spojil s moravskými vojskami olomouckého kniežaťa Ota I. Pekného,[3]:32-33 odovzdal zvyšky biharských oddielov Ladislavovi a sám sa postavil na čelo nitrianskych vojsk.[1]:280 Následne 14. marca 1074 v bitke pri Mogyoróde Gejza a Ladislav zvíťazili nad Šalamúnom a po tomto víťazstve bol Gejza korunovaný v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa.

Referencie

  1. ↑ a b STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo : počiatky stredovekého Slovenska. 1. vyd. Budmerice : Rak, 2004. 594 s. ISBN 80-224-0812-3.
  2. ↑ a b Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8. S. 229.
  3. ↑ PRAŽÁK, Richard. Dějiny Uher a Maďarska v datech. Praha : Libri, 2010. 536 s. ISBN 978-80-7277-391-6.