Samotnej bitke, ktorá mala nielen pre Čechy a českého panovníka tragické a ďalekosiahle následky, však predchádzal rad udalostí.
V roku 1272 zomrel rímsky kráľ Richard Cornwallský. O rok nato, v septembri 1273 bol kurfirstami na jeho miesto zvolený rakúsky vojvoda Rudolf I. Habsburský. Súčasne s voľbou kráľa ríšsky snem prehlásil, že všetky odumreté ríšske léna (od roku 1246) majú byť ríši vrátené. Toto nariadenie, týkajúce sa najmä českého kráľa Přemysla Otakara II. znamenalo, že sa Přemysl Otakar mal v prospech ríše vzdať Horného a Dolného Rakúska, Korutánska, Štajerska a Kranska. S pocitom krivdy a s protestom proti Rudolfovmu zvoleniu sa Přemysl obrátil na pápeža Gregora X. Ten nielenže neuznal Přemyslovu námietku, ale dokonca vyzval českého kráľa, aby Rudolfa ako novú hlavu rímskonemeckej ríše uznal. Súčasne mu ale ako kompenzáciu ponúkol pomoc v spore s Rudolfom o rakúske krajiny. Přemysl Otakar sa však s takýmto pápežovým rozhodnutím nechcel zmieriť a otvorene sa začal pripravovať na vojnový konflikt.
Český kráľ kontra rímsky cisár
Rudolf však na augsburskom sneme v júni 1275 na českého kráľa uvalil ríšsku kliatbu. Už v nasledujúcom roku sa na pláňach neďaleko Viedne uskutočnila predohra budúceho krvavého stretu. K bitke však neprišlo. Přemysl vidiac presilu nemeckého vojska, ktorému navyše prichádzal na pomoc uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky sa z miesta potenciálneho bojiska stiahol. A nielen to. Racionálne zhodnotil svoje vyhliadky do budúcna a podrobil sa rímskemu kráľovi v otázke alpských krajín. Rudolfa zároveň uznal ako nového rímskeho panovníka a 26. novembra1276 prijal z jeho rúk Čechy a Moravu ako ríšske léno. Potvrdením jeho vazalského postavenia mali byť sobáše medzi Přemyslovými a Rudolfovými deťmi.
Přemysl sa však vnútorne cítil pokorený a ponížený. Po urovnaní domácich pomerov (potlačení vzbury časti odbojnej českej šľachty) sa pustil do zhromažďovania vojska a príprav na otvorený boj s Rudolfom. V auguste 1278 sa obrnené šíky tvorené tridsaťtisícovou dolnonemeckou a českou ťažkou jazdou na strane českého kráľa a rakúskymi vojskami, podporenými štyridsiatimi tisíckami ľahkých jazdcov uhorského kráľa Ladislava IV. a malými oddielmi bazilejského biskupa na strane Rudolfovej, stretli pri dedine Dürnkrut v otvorenom boji.
Priebeh bitky
Bitku začalo nemecké vojsko. Přemysl vyčlenil zálohu pod velením Milotu z Dědíc a sám sa postavil do čela bojovej zostavy v strede. Rudolf vyčlenil ako zálohu iba asi šesťdesiat ťažkoodencov na čele s hornorakúskym rytierom Ulrichom z Kapellen. Sám velil hlavným bojovým šíkom (v druhom slede), uhorská jazda zaujala pozície na ľavom krídle. Tá začala bitku útokom na pravé krídlo Přemyslovho vojska a súčasne sa v boji stretli hlavné stredové sily oboch vojsk. České ľavé krídlo tlačilo protivníka a i samotný stred Rudolfovej zostavy ustupoval. Sám rímsky kráľ bol zrazený s koňom do koryta potoka a iba vďaka včasnému zásahu jedného z jeho rytierov sa mu podarilo dostať sa na breh. Pravé krídlo Přemyslovej zostavy bolo ale tiesnené terénom a tlačené k rieke Morava. Bitka bola takmer nerozhodná, pokým Rudolfove záložné sily nezaútočili zboku na české vojsko a zvrátili tak definitívne priebeh bitky. Na počudovanie české zálohy (tretí sled, zložený z Poliakov a Slezanov) do bitky vôbec nezasiahli a stred Přemyslovho vojska tak ostal obkľúčený nepriateľmi. Přemysl Otakar v boji padol.
Rudolf Habsburský a Ladislav IV. sa zdravia po bitke
Natíska sa otázka, prečo české zálohy do bojov nezasiahli. Podľa jednej historickej verzie im v tom zabránila uhorská jazda, ktorá ich napadla, podľa inej Milota z Dědíc plánoval obísť hlavné bojujúce sily a zboku udrieť na Rudolfovej voje. Samotný presun mu však údajne trval príliš dlho a než mohol do bojov zasiahnuť bolo už o výsledku bitky rozhodnuté. Poslednou verziou, ktorá sa dostala do popredia, však bola Milotova údajná zrada českých vojsk. Nehľadiac na to, ktorá verzia je pravdivá, české vojsko bolo porazené a na bojovom poli našiel svoju smrť i „železný a zlatý kráľ“.
I jeho skon ostáva záhadou. Podľa jednej z verzií bol zranený, čo mu znemožňovalo pokračovať v boji, zosadol z koňa, odhodil zbraň a vzdával sa. Očakával zajatie, uvedomujúc si, akú veľkú cenu má pre svojho protivníka. Spoliehal sa tiež na Rudolfove rytierske zásady. Napriek tomu ho niekto zabil. Následne bola kráľova mŕtvola vyzlečená donaha a orabovaná.
Príčin Přemyslovej prehry bolo niekoľko. V prvom rade to bola početná prevaha Rudolfovej armády (aj keď nie príliš veľká), ďalej pomoc uhorského vojska (pohybliví kumánskí jazdci de facto zabránili Přemyslovým „železným pánom“ previesť čelný útok plnou silou) a najmä úder zálohy vedenej rytierom z Kapellen. Pod výsledok bitky sa v Přemyslov neprospech podpísala i veľká horúčava, ktorá v ten deň panovala.
Výsledok bitky
Pamätník bitky na Moravskom poli
Porážka českého vojska bola jednoznačná. Asi 12 000 padlých bojovníkov na českej strane priamo na bojisku, mnoho sa ich utopilo pri ústupe v rieke Morava a mnoho ďalších padlo do zajatia.
Telo českého kráľa bolo po boji nabalzamované a vystavené vo Viedni. Pochované mohlo byť až v roku 1279 (po uplynutí pápežskej kliatby) v minoritskom kláštore v Znojme. Až v roku 1297 mohli ostatky veľkého českého kráľa spočinúť po boku jeho predkov v svätovítskej katedrále na Pražskom hrade.
Neblahým výsledkom prehratej bitky bolo i nastolenie anarchie a rozvratu českého štátu. Vtedajšími kronikármi (a po nich aj súčasnými historikmi) bolo toto obdobie nazvané „zlé roky“. Prejavovala sa najmä drancovaním a lúpením, postihnuvším predovšetkým malé mestá a dediny, ale nevyhli sa mu ani kostoly a kláštory. Morava bola Rudolfom odtrhnutá od Čiech, ktorých sa zmocnil ako zemský správca a poručník sedemročného kráľovho syna VáclavaOto V. Braniborský, Přemyslovov synovec. Tento stav trval až do roku 1283, kedy sa vlády ujal iba dvanásťročný Václav II.
Pre Rudolfa víťazstvo na Moravskom poli znamenalo odstránenie veľkého protivníka z európskej politiky a mocenský nástup habsburského rodu.
Bitku na Moravskom poli dnes pripomína pamätník inštalovaný na mieste bojov v roku 1978 pri príležitosti 700-tého výročia tejto udalosti.
Literatúra
Josef Žemlička, Století posledních Přemyslovců, Praha, 1986
Miloš Václav Kratochvíl, Památné bitvy našich dějin, Agave, Český Těšín, 2001
Jaroslav Perniš, Jej veličenstvo Smrť, Ikar, Bratislava, 2005
