P. Benedikt Hancko SJ (* 5. marec 1915, Likavka [1], Slovensko – † 6. august 1975, Urquiza, Argentína) bol slovenský jezuita.
Pochádzal z Liptova. V rodnej obci navštevoval ľudovú školu a po jej ukončení pokračoval vo vzdelávaní na gymnáziu v Ružomberku. Počas študijných rokov našiel ubytovanie u ružomberských jezuitov v internátnom domove Stanislavov. Ako stredoškolák pri sťahovaní sena doma padol do jamy a utrpel úraz, po ktorom mu zostalo po celý zvyšok života krívanie pre zle zrastené kosti v nohe.
Štúdium
V roku 1935 zmaturoval na gymnáziu a rozhodol sa pre rehoľný život. Pri birmovke si vybral meno Bruno, lebo jeho túžbou bolo dostať sa ku kartuziánom. Kartuziáni však nemali na Slovensku komunitu, a preto, aby realizoval svoj zámer, vybral si jezuitskú rehoľu.
Vstup do rehole
Do noviciátu bol prijatý na sviatok bl. košických mučeníkov 7. septembra 1935 v Ružomberku. Po prvých sľuboch Benedikt spolu s ďalšími štyrmi školastikmi (jezuita ktorý študuje) začal filozofické štúdiá v talianskom Gallarate. Trojročné štúdium ukončil licenciátom v r. 1940. Na Slovensku ho očakávala "magisterka" ako ďalší spôsob formácie, pri ktorej pracoval ako inštruktor školastikov – gymnazistov. Popri tom súčasne vyučoval latinčinu na gymnáziu v Ružomberku. Na jeseň 1942 začal teologické štúdiá v Banskej Bystrici a Mons. Andrej Škrábik ho 25. januára 1945 vysvätil na kňaza. Primičnú omšu mal v tamojšej nemocničnej kaplnke. Štúdium ukončil v nasledujúcom akademickom roku v Ružomberku, kam sa presťahoval jezuitský teologát. V jeseni 1946 odchádza na "tretiu probáciu" (časť formácie jezuitov) do Krakova. Túto časť formácie ukončil v júni 1947. V nasledujúcom akademickom roku mal v úmysle študovať na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave matematiku a botaniku, jeho destinácia sa však upravila a provinciál ho vyslal na vyššie štúdiá do Ríma. V Ríme počas nasledujúcich dvoch rokov študoval na Gregorovej univerzite cirkevné právo a v roku 1951 nadobudol aj licenciát aj z teológie. Po roku 1950 sa do ČSR nedalo vrátiť. Na podnet predstavených v Ríme prijal ponuku odísť do Argentíny.
Misie a život
V r. 1951 odcestoval loďou do Buenos Aires. V nasledujúcom roku začal s prednáškami z cirkevného práva v arcidiecéznom seminári na Villa Devoto a na teologáte jezuitov v San Miguel. Popritom vyučoval matematiku na jezuitskom gymnáziu Colegio del Salvador v Buenos Aires. Slávnostne sľuby zložil v tamojšom kostole Panny Márie 2. februára 1953. V hlavnom meste sa často stretával so slovenskými krajanmi. Rímska kongregácia ho v roku 1964 poverila aj duchovnou starostlivosťou o slovenských vysťahovalcov v Argentíne. V tíme slovenských kňazov misionárov mal na starosti misijnú prácu medzi Slovákmi v provincii Buenos Aires až do roku 1967. Počas tejto misie prerušil vyučovanie cirkevného práva, ale zároveň bol poverený v kolégiu Salvador službou ministra do r. 1973, ako aj vyučovaním matematiky v kolégiu. Československé úrady mu povolili vo februári 1967 navštíviť rodnú Likavku, kde mal chorú matku. Cestu do Európy využil aj na návštevu Švajčiarska, kde sa stretol s priateľmi, a 14. marca 1967 odplával loďou z Janova do Argentíny. Po ukončení služby ministra v kolégiu Buenos Aires sa vrátil k vyučovaniu cirkevného práva. Od roku 1973 ho prednášal v diecéznom seminári v Rosario a od r. 1974 v kňazskom seminári v Paraná. V paranskom seminári 24. júla 1975, po tom, čo neprišiel na večeru, ho seminaristi našli na izbe v bezvedomí pre zlyhávanie srdca. Počas nemocničného pobytu mu zistili aj tumor na mozgu a musel sa podrobiť operácii, z ktorej sa už neprebral. Zomrel 6. augusta 1975 v nemocničnom zariadení sestier v Urquiza. Na cintoríne Sestier sv. Františka z Gentu je aj pochovaný.
Písomné dielo, ktoré páter Benedikt zanechal po sebe, tvoria články, ktorými prispieval do náboženských a pedagogických časopisov (Posol Božského Srdca Ježišovho, Stanislavovské zvesti). V emigrácii písal náboženské úvahy a články vieroučného a výchovného rázu do novín a časopisov vychádzajúcich v Argentíne, v USA i v Európe (Juhoamerický Slovák, Jednota, Hlasy z Ríma a i.). Po celý život mal nevšedný záujem o matematiku, botaniku a šach. Keď sa v Argentíne viedla spoločenská diskusia o platnosti cirkevne uzavretého manželstva, na stranách časopisov udával v diskusii tón. V diskusiách vedel obhájiť svoje tézy i pochváliť názory protivníkov. Preložil diela Ugo Mioni: Saratambal (1947) a Henrik Baragli.: Svätý Otec prehovoril (1948). V Argentíne publikoval štúdiu z manželského práva pod názvom La disolubilidad del matrimonio civil y derecho canónico (Rozlučiteľnosť civilného manželstva a kánonické právo, Rivista La Ley, 28. 2. 1958).
Zdroj
- Info z jezuitského archívu.
Referencie
