Na bombardovanie bol získaný súhlas Spojeného kráľovstva, ako to vyžadovala Quebecká dohoda, a 25. júla vydal generálThomas Handy, zastupujúci náčelník Štábu Armády Spojených štátov, rozkaz na použitie atómových bômb proti Hirošime, Kokure, Niigate a Nagasaki. Tieto ciele boli vybrané, pretože išlo o veľké mestské oblasti, v ktorých sa nachádzali aj vojensky významné zariadenia. Dňa 6. augusta bola na Hirošimu zhodená bomba Little Boy a o tri dni neskôr bol na Nagasaki zvrhnutý Fat Man. V priebehu nasledujúcich dvoch až štyroch mesiacov zahynulo v dôsledku atómového bombardovania 90 000 až 166 000 ľudí v Hirošime a 60 000 až 80 000 ľudí v Nagasaki – približne polovica z nich v prvý deň. Mnoho ľudí ešte niekoľko mesiacov potom zomieralo na následky popálenín, choroby z ožiarenia a iných zranení, ku ktorým sa pridali iné ochorenia a podvýživa. Hoci v Hirošime bola početná vojenská posádka, väčšinu mŕtvych tvorili civilisti.
Vedci podrobne skúmali vplyv bombardovania na sociálny a politický charakter nasledujúcich svetových dejín a populárnej kultúry a stále sa vedú diskusie o etickom a právnom odôvodnení bombardovania. Podľa zástancov bolo atómové bombardovanie nevyhnutné na ukončenie vojny s minimálnymi obeťami a v konečnom dôsledku zabránilo väčším stratám na životoch. Podľa kritikov bolo bombardovanie pre ukončenie vojny zbytočné a bolo vojnovým zločinom, čo vyvoláva morálne a etické dôsledky. Málokto pritom poukazuje na fakt, že podobne krvavá, ak nie oveľa krvavejšia, bola kampaň konvenčného bombardovania japonských miest, ktorú viedli USA predtým.
Galéria
Hirošima
Atómový hríb nad Hirošimou odfotený zo vzdialenosti asi 10 km východne od výbuchu