Šang-tu (tu v prepise Ciandu, tak ako to napísal Marco Polo) na francúzskej mape Ázie, ktorú vytvoril Sanson d'Abbeville, geograf kráľa Ľudovíta XIV., z roku 1650. Šang-tu bol v dobe, kedy vznikla táto mapa, už tri storočia troskou. Aj keď Matteo Ricci a Bento de Góis už dokázali, že Cathay je jednoducho iné meno pre Čínu, anglický kartograf John Speed v roku 1626 pokračoval v tradícii zobrazovania „Cathaya, hlavného kráľovstva Veľkého Chána“ na severovýchode Číny. Na svoju mapu umiestnil Xandu východne od „kathajskej metropoly“ Cambalu (Pekingu).
Šang-tu (čín.上都, pchin-jin: Shàngdū), známe aj ako Xanadu, bolo letným hlavným mestom mongolskej dynastie Jüan do doby, kedy Chubilaj presunul svoj trón do bývalého hlavného mesta dynastie Ťin v meste Čung-tu, ktoré premenoval na Chanbalik (dnešný Peking).[1] Šang-tu sa nachádza v okrese Čeng-lan v provincii Vnútorné Mongolsko. V júni 2012 bolo zapísané na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO pre jeho historický význam a jedinečné miešanie mongolskej a čínskej kultúry.
Historické Šang-tu sa nachádzalo na území dnešného mesta Šang-tu, v okrese Čeng-lan Banner, Vnútorné Mongolsko, 350 kilometrov severne od Pekingu a asi 28 kilometrov severozápadne od moderného mesta Tuo-lun. Dispozícia hlavného mesta je zhruba štvorcového tvaru so stranami dlhými asi 2,2 km.[2] Pozostáva z „vonkajšieho mesta“ a „vnútorného mesta“ na juhovýchode, ktoré má tiež zhruba štvorcový pôdorys so stranami asi 1,4 km, a paláca, kde v lete býval Chubilaj. Palác má strany dlhé približne 550 metrov a pokrýva oblasť približne 40 % veľkosti Zakázaného mesta v Pekingu. Najviditeľnejšími novodobými pozostatkami sú hlinené múry, hoci v strede vnútorného krytu je aj prízemná kruhová tehlová plošina.
Mesto s pôvodným názvom Kchaj-pching (开平, Kāipíng, „otvorený a plochý“) navrhol čínsky architekt Liou Ping-čung v rokoch 1252 až 1256, ktorý implementoval „výrazne čínsku schému architektúry mesta“.[1] V roku 1264 ho Kublajchán premenoval na Šang-tu. Na jeho vrchole v ňom žilo viac ako 100 000 ľudí. V roku 1369 Šang-tu obsadili vojská dynastie Ming, zapálili ho a premenovali späť na Kchaj-pching. Posledný vládnuci chán Toghun Temür utiekol z mesta, ktoré bolo od roku 1460 opustené.[3]
V roku 1872 navštívil toto miesto Steven Bushell z britského veľvyslanectva v Pekingu a oznámil, že sa tam stále nachádzajú pozostatky chrámov, mramorové bloky a dlaždice. V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia už boli všetky tieto artefakty preč, s najväčšou pravdepodobnosťou ich zhromaždili obyvatelia neďalekého mesta Dolon Nor na stavbu svojich domov. Umelecké diela je stále vidieť v stenách niektorých budov v Dolon Nor.[3]
Dnes zostali len ruiny, obklopené trávnatým kopcom, ktorý bol kedysi mestskými hradbami. Od roku 2002 prebiehajú rekonštrukčné práce.[3]
Návšteva Marca Pola (1278)
Predpokladá sa, že benátsky prieskumník Marco Polo navštívil Šang-tu okolo roku 1275. Približne v rokoch 1298-99 nadiktoval o meste nasledovné:
„
Keď sa po odchode zo spomínaného mesta znovu vydáte na trojdňovú cestu na severovýchod, dorazíte do mesta Chan-du. Mesto dal postaviť Veľký chán a teraz z neho vládne. Stojí v ňom krásny palác z mramoru a iných vzácnych kameňov. Všetky izby má pozlátené a vymaľované podobizňami ľudí, ziverat, vtákov, rozličnými stromami a kvetmi, všetky obrazy spĺňajú najvyššie umelecké kritériá, preto sú podivuhodné.
Okolo paláca postavili hradby, ktoré majú po obvode dĺžku šestnásť míľ. V parku objavíte nádherné fontány, riečky, potôčiky, jazierka a prekrásne lúky so všetkými druhmi divých zvierat (okrem takých, čo naháňajú hrôzu). Zaobstaral a umiestnil ich tam sám panovník, čím sa postaral o potravu pre svoje sokoly rárohy a jastraby, ktorých chová veľké množstvo. Len rárohov loveckých má vyše dvesto, nepočítajúc jastraby. Každý týždeň sa chán chodí pozrieť na svoje dravce. Niekedy sa po parku nosí na koni a za ním vykračuje leopard. Len čo ho upúta nejaké zviera, poštve naň leoparda, ten ho usmrtí a mäso využije ako potravu pre jastraby. Chán si takto zvyčajne kráti dlhú chvíľu.
Navyše (uprostred parku, kde rastie prekrásny les) si dal z tŕstia postaviť ďalší palác, ktorý vám musím opísať. Od hora dolu je celý pozlátený a vnútri dokonale vyzdobený. Stojí na krásnych pozlátených a lakovaných stĺpoch, na každom je pozlátený drak, ktorý chvostom obopína stĺp a hlavou s vystrčenými pazúrmi podopiera architráv. Aj strecha je z pozlátenej trstiny, natretá takým odolným lakom, že neprepustí ani kvapku dažďa. Trstiny sú hrubé na dobré tri dlane a majú dĺžku od desať do pätnásť krokov. Skrátka, celý palác je postavený z trstiny, ktorá (musím pripomenúť) sa využíva aj na iné užitočné účely. Konštrukcia paláca je navrhnutá tak premyslene, že sa dá rozložiť na kusy a previezť tam, kam panovník rozkáže. Keď sa postaví, stiahnu ju vyše dvesto hodvábnymi povrazmi, aby odolala výčinom vetra.
Panovník trávi čas v parku, raz býva v mramorovom inokedy v trstinovom paláci. Tu sa zdržiava vždy počas troch mesiacov v roku, a to v júni, júli a auguste. Dáva prednosť tomuto sídlu, lebo je veľmi chladné. Keď nastane dvadsiaty ôsmy deň (mesiaca) augusta, odchádza a trstinový palác sa rozloží na kusy. Musím vám však povedať, čo sa stane, keď každý rok na dvadsiaty ôsmy deň augusta odíde z paláca...[4]
“
Samuel Taylor Coleridge (1797)
Anglický básnik Samuel Taylor Coleridge čítal v roku 1797 podľa svojho vlastného rozprávania o Šang-tu v knihe „Purchas his Pilgrimes“, ktorú v roku 1625 napísal anglický autor Samuel Purchas na základe knihy Marca Pola. Coleridge pri čítaní zaspal a mal sen inšpirovaný ópiom. Sen ho prinútil začať písať báseň známu ako "Kublaj-Chán“. Nanešťastie bolo Coleridgeovo písanie prerušené, čo spôsobilo, že veľa zo sna zabudol, no jeho obrazy Šang-tu sa stali jednou z najznámejších básní v anglickom jazyku.
Coleridgeova báseň sa otvára podobne ako Purchasov opis a potom sa pristúpi k fantastickému opisu rôznych potešení paláca:
„
V Xanadu sa Kublaj-chán Palác pôžitku dal vystavať. Tam, kde Alf, posvätná rieka preteká, Cez prielomy priveľké pre nohu človeka, Po moria, ktoré slnka jas nestíha zalievať.
Nuž dva krát päť míľ žírnej zeme, Vežami a múrmi opradené: Tam vinuté záhrady sa skveli, Kde kadidlovníky v tuctoch rozkvitali; A lesy staré sťa pohoria tu čneli, Čo zelené svetlo rozlievali.[5]
“
V populárnej kultúre
Názov Xanadu, ktorý pochádza od Coleridgea, sa vyskytuje vo viacerých dielach populárnej kultúry:
Filmy
Názov hradu vo filme Občan Kane (1941), ktorý bol plný starožitností a figuroval ako symbol bohatstva
Americký muzikál Xanadu (1980), v ktorom sa cituje z Coleridgovej básne
vo filme Sanctum (2011) sa taktiež recituje z básne
Literatúra
argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges sa vzťahuje na Colerdigeovu báseň v diele El sueño de Coleridge (Coleridgov sen) z roku 1951
britský spisovateľ Douglas Adams cituje Coleridgeovu báseň v diele Elektrický mních (1987)
americký spisovateľ Tad Williams v sérii Otherland (1996-2001) používa Xanadu ako označenie jedného z virtuálnych svetov
škótsky historik William Dalrymple napísal v roku 1989 cestopis In Xanadu, preloženú do češtiny ako Xanadu - Cesta za Kublajchánem[6]
bristká rocková skupina Frankie Goes to Hollywood bola inšpirovaná príbehom Xanadu, podľa ktorého nazvali svoj debutový album Welcome to the Pleasuredome (1984)
Referencie
↑ abUNESCO World Heritage Centre. Site of Xanadu [online]. whc.unesco.org, [cit. 2023-11-21]. Dostupné online.
↑Site of Xanadu (China) No 1389 [online]. UNESCO, [cit. 2023-11-21]. Dostupné online.
↑ abcMAN, John. Kublai Khan: From Xanadu to Superpower. London : Bantan Books, 2006. ISBN 9780553817188. S. 104–119.
↑POLO, Marco. Hodvábna cesta Marca Pola. Preklad Aloj Keníž. 1. vyd. Bratislava : SPN - Mladé letá, 2012. 272 s. ISBN 978-80-10-02205-2. S. 112-113.
↑COLERIDGE, Samuel Taylor. Kublaj-Chán, alebo zjavenie v sne. Preklad Jakub Absolon. 1. vyd. Nitra : ASAP-translation.com, 2020. 12 s. ISBN 978-80-89970-05-6.
↑DALRYMPLE, William. Xanadu - Cesta za Kublajchánem. Preklad Viktor Faktor. 1. vyd. Praha : Metafora, 2004. 292 s. ISBN 80-86518-52-3.
