Švajčiarska garda je malý vojenský oddiel, ktorého hlavnou úlohou je ochraňovať pápeža a Vatikán.[1] Má 110 členov čiže silu približne jednej roty. Niektorými je považovaný za najmenšiu armádu na svete.[1] Jej súčasným kapitánom-veliteľom je od 1. mája2015plukovníkChristoph Graf.[2]
mať ukončenú strednú školu alebo odborné vzdelanie.[4]
Uniformy
Pracovná uniformaUniformy gardistov
Príslušníci pápežskej gardy môžu nosiť dva druhy uniforiem: pracovnú a slávnostnú. Pri nepriaznivom počasí nosia gardisti cez uniformu tmavomodrý plášť.[5]
Pracovná uniforma sa používa pri bežnej stráži. Je tmavomodrej farby s širokým bielym golierom. K nej sa nosí čierna baretka.[5]
Pri slávnostných príležitostiach nosia gardisti pre nich tak typickú žlto-modro-červenú (farby rodu Medici) uniformu s bielym okružím na krku a moriónom na hlave, pri zvláštnych príležitostiach (napr. skladanie prísahy) aj kyrysom na hrudi. Morión je ozdobený pštrosím perom – u veliteľa a jeho zástupcu bielym, u dôstojníkov fialovým, u poddôstojníkov a halapartníkov červeným a u bubeníkov čierno-žltým na čiernom morióne.[5]
Vývoj uniforiem
Keďže pramene nespomínajú, čo mali oblečené prví gardisti pri príchode do Ríma22. januára1506, môžeme sa len domnievať, že boli oblečení ako všetci ostatní vojaci; je však tiež pravdepodobné, že odevy týchto gardistov boli prispôsobené na to, že išli slúžiť pápežovi – pravdepodobne používali kovové brnenie na ramenách, hrudi a rukách, na hrudi mali pravdepodobne prišitý švajčiarsky biely kríž alebo pápežské svätopeterské kľúče. V 16. storočí zvyčajne nosili dublet alebo kabát.[5]
Súčasné uniformy boli navrhnuté plukovníkom Julesom Repondom (1910 – 1921). Ten ich navrhol po dôkladnom skúmaní Raffaelových fresiek, na ktorých boli zobrazení gardisti v 16. storočí. Nákrčníky nahradil bielym okružím a klobúky na pracovnej uniforme nahradil baretkou. Prepracoval kyrys podľa pôvodného dizajnu. V súčasnosti sa nákrčníky a kyrys nosia len pri slávnostných príležitostiach.[5]
Pracovná uniforma zostala takmer nezmenená po viacero storočí, len s niekoľkými menšími zmenami (napr. nahradenie klobúkov baretkou).[5]
Najvýznamnejšia akcia, pri ktorej sa bojovníci Švajčiarskej gardy vyznamenali, bola Sacco di Roma, keď armáda Svätej rímskej ríše6. mája1527 vyplienila Rím. Počas útokov bol zabitý kapitán Kaspar Röist, veliteľ gardy. Zo 189 gardistov prežili len 42, ktorí na rozkaz Hercula Göldliho sprevádzali pápežaKlementa VII. do Anjelského hradu, ktorý je s Vatikánom spojený tajnou chodbou v hradbách. Armáda Svätej rímskej ríše spôsobila v Ríme nenapraviteľné škody na budovách, umeleckých dielach a cennostiach a páchala rôzne krádeže a svätokrádeže. Do 5. júna bol pápež väznený, keď bol prinútený vzdať sa. Jednou z podmienok, ktorú musel splniť bolo rozpustiť Švajčiarsku gardu. Pápež vybavil, aby gardisti mohli prejsť do Španielmi a Francúzmi ustanovenej novej gardy, ale len 12 z nich túto ponuku prijalo.[6]
6. mája1998 pápež Ján Pavol II. vymenoval za nového veliteľa gardy Aloisa Estermanna po dlhoročnej službe (známy je napr. obranou pápeža Jána Pavla II. vlastným telom počas atentátu v roku 1981). 10 hodín po vymenovaní ho však 23 ročný gardista Cedric Tornay zavraždil po tom, ako ho Estermann napomenul za neskorý návrat do kasárne. Tornay následne spáchal samovraždu. Niekedy je táto tragédia označovaná za jednu z najhorších v histórii Švajčiarskej gardy.[1]
