Štefan Marko Daxner
slovenský politik, právnik, publicista a národný buditeľ
Narodenie	26. december 1822 Tisovec, Rakúske cisárstvo
Úmrtie	11. apríl 1892 (69 rokov) Tisovec, Rakúsko-Uhorsko
Odkazy
Commons	Štefan Marko Daxner
Biografický portál

Štefan Marko Daxner de Tótzabar (* 26. december 1822, Tisovec^[1] – † 11. apríl 1892, Tisovec) bol slovenský šľachtic, politik, právnik, ekonóm, publicista, národný buditeľ a spisovateľ. Patril k štúrovskej generácii. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Bol iniciátorom celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1848, spolutvorcom Žiadostí slovenského národa, iniciátorom Slovenského národného zhromaždenia v Martine v roku 1861, hlavným osnovateľom Memoranda národa slovenského a členom prvej slovenskej celonárodnej ustanovizne Tatrína. Zakladal spolky miernosti, nedeľné školy a taktiež sa zaslúžil o hospodársky rozvoj regiónov.^[2]

Bol veľkým zjavom slovenského národného, politického a kultúrneho života 19. storočia. Pochádzal z Tisovca, v Malohonte.

Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, v Spišskej Novej Vsi, na gymnáziu v Rožňave a v rokoch 1840 – 42 na Evanjelickom lýceu v Bratislave.

Právnické lýceum absolvoval v rokoch 1842 – 43 v Prešove, kde v spoločenstve s Jánom Čipkom prednášal históriu Slovanstva na základe Šafárikových Starožitností.^[2]

V Pešti pracuje po boku Alexandra Vrchovského ako námestný notár cirkvi evanjelickej slovenskej a v roku 1846 zloží advokátsku skúšku.^[2]

27. marca 1848 sa v Liptovskom Sv. Mikuláši sa zišiel Daxner spolu s Hodžom, Štefanovičom, Franciscim a Hroboňom, aby pripravili tzv. Liptovské žiadosti.^[3] Súčasťou dokumentu je žiadosť o výučbu v slovenčine, ale aj jej používanie na úradoch a súdoch či účasť ľudu v zastupiteľských orgánoch a uhorskom sneme. Liptovské žiadosti sa spolu s Nitrianskymi žiadosťami stali východiskom pre Žiadosti slovenského národa, na ktorých koncipovaní mal veľký podiel Štefan Marko Daxner. Lukáš Perný pripomína, že tento dokument obsahuje významné národné, demokratické a pokrokovo-liberálne, ako aj národno-hospodárske a sociálne motívy.^[2] Žiadosti boli odmietnuté podobne ako požiadavky Srbov a Rusínov.

V „meruôsmych“ rokoch bol odsúdený na smrť, no poprave unikol. Rozsudok bol nakoniec zmenený na trojročné väzenie, ale v r. 1849 ho vyslobodili Francisci a cisárske vojská. Krátko po návrate na slobodu vstúpil do slovenského dobrovoľníckeho oddielu.

Následne sa venoval povolaniu advokáta, právnika a úradníka vo viacerých mestách.

Od roku 1872 hospodáril na rodinnom majetku v Tisovci.

Pôsobil ako advokát, právnik a úradník vo viacerých župách:

• 1850 zástupcom štátneho komisára Gemersko-malohontskej župy v Rimavskej Sobote
• 1859 radca župného súdu v Nagykálló (Veľké Kállovo),
• 1861 druhý podžupan Gemersko-Malohontskej župy v Rimavskej Sobote,
• 1865 prísediaci zmenkového súdu v Debrecíne.

Z jeho popudu zvolali v júni 1861 národné zhromaždenie do Turčianskeho Svätého Martina. Predložil tam memorandový národný program, ktorého bol autorom. Ako pripomína Marián Gešper: „Autorom memoranda bol ideológ národného hnutia Štefan Marko Daxner, spoluzakladateľ Matice slovenskej, ale aj Slovenskej národnej strany. Memorandum žiadalo predovšetkým uznanie Slovákov za svojbytný politický národ, vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci, slovenské jazykové požiadavky a založenie Matice slovenskej. Onedlho po Memorande nasledovalo ešte konkrétnejšie Viedenské memorandum predložené 12. decembra 1861 slovenskou politickou reprezentáciou priamo cisárovi Franzovi Josefovi I."^[4]

Daxner založil už na bratislavskom lýceu humoristický časopis Buben a písal tiež balady a drobné prózy. Na námety ľudového slovenského folklóru písal básne i prózu, zbieral ľudové povesti. V Tisovci spolupracoval v Hospodárskom spolku s A. H. Škultétym a J. Čipkom; založili verejnú čitáreň; a na poli literárnom zbierajú prostonárodné povesti a tvoria zábavník pre deti – Zornička.^[2]

So Škultétym a Čipkom zbieral ľudové rozprávky, ktoré sú zdokumentované v Codexe tisovskom.^[5] Dominantne sa však venoval textom filozoficko-právneho charakteru.^[2] Úvahy o slovenskom národe a jeho postavení zhrnul v diele „Hlas zo Slovenska“. Daxnerovo dielo – ktoré vydalo v roku 1958 Slovenské vydavatel’stvo krásnej literatúry pod názvom V službe národa – je zdigitalizované v Zlatom fonde Denníka SME.^[6]

Dalimír Hajko uvádza že „všetky Daxnerove politické úvahy publikované v tlači boli bezprostredne spojené predovšetkým s otázkami praktickej etiky a filozofickými otázkami práva, pretože práve tieto problémové oblasti sa najaktuálnejšie spájali s národným emancipačným procesom…“^[7]

Rudolf Dupkala pripomína, že Daxner nadväzoval – v dielach ako Štátoprávne otázky, Slovenský demokratizmus, Strany politické, O rovnoprávnosti národnej, O národnosti – na štúrovské chápanie národa, koncepciu spoločenskej zmluvy podľa J. J. Rousseaua (spoločenský kontrakt) a Veľkú francúzsku revolúciu.^[8] Lukáš Perný zdôrazňuje, že Daxner transformoval Rousseauovu myšlienku rovnosti medzi ľuďmi na myšlienku rovnosti medzi národmi.^[2]

• Otec Ján Daxner de Tótzabar (29.9.1780 – 12.11.1847) bol synom Mathiasa Mateja Daxnera de Tótzabar (okolo roku 1760 prišiel do Tisovca) a Zuzany rod. Sotosovej
• Matka Anna Mária, rod. Banková
• Mal sestru a 4 bratov.
• Manželka Paulína, rod. Štepánová de Nagyvárád (22.6.1838 – 28.3.1895).
• Mal 4 dcéry a 4 synov
  • Anna Daxnerová de Tótzabar (1858 – 1930) sa vydala za Juraja Janošku (1856 – 1930)
  • Ivan Daxner de Tótzabar (1860 – 1935) sa oženil s Ľudmilou Jesenskou (1863 – 1941), dcérou Jána Baltazára Jesenského Gašparé (1825 – 1889) a Ľudmily Augusty Kuzmány (1839 – 1863), ktorá pravdepodobne umrela skoro po pôrode
  • Štefan Daxner de Tótzabar (1865 – 1933), ženatý s Elenou Albíni
  • Olga Daxnerová de Tótzabar (1874 – 1952), vydala sa za Eduarda Hubáčka (1863 – 1919)
  • Milina Daxnerová de Tótzabar – pravdepodobne umrela v detskom veku
  • Štefan Konštantín Daxner de Tótzabar

Rodný dom s pamätnou tabuľou (1922) v Tisovci, pamätná tabuľa Traja sokoli v Plešivci (1946), pomník v Bratislave (od L. Lacka a Virgila Droppu, 1972), po ňom pomenované sedlo v juhozápadnom hrebeni Kriváňa, náhrobník na Národnom cintoríne v Martine. Je po ňom pomenovaná ulica na ktorej sa nachádza jeho dom. Momentálne v ňom nacvičuje Mužský spevácky zbor Sama Daxnera.

V roku 2022 mu Matica slovenská pri príležitosti Roku odkazu štúrovcov odhalila bustu v Aleji národných dejateľov pre budovou Matice slovenskej v Martine za prítomnosti predsedu NRSR Borisa Kollára, predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera, poslancov NRSR, regionálnych politikov a zástupcov mesta Tisovec.^[9]

• 1861 – Hlas zo Slovenska
• 1868 – Slovaki i slovenskoje okolie v Ugorščine (In: Žurnal Ministerstva narodnogo prosveščenija, 1868, s. 555 – 645.)
• 1892 – Po roku 1849 (In: Slovenské pohľady, 12, 1892, s. 305 – 315, 321 – 334, 385 – 398, 449 – 462.)
• 1899 – Vlastný životopis (In: Slovenské pohľady, 19, 1899, č. 3, s. 129 – 139, č. 4, s. 185 – 190.)
• 1958 – V službe národa

• Záznam o narodení a krste v matrike evanjelického zboru v Tisovci; pokrstený ako Stephan August Julius Daxner
• Záznam o úmrtí v matrike evanjelického zboru v Tisovci;