Šimon z Kézy (* koniec 13. storočia) bol autor (celej alebo časti) kroniky Činy Hunov a Uhrov (Gesta Hunnorum et Hungarorum).
Život
O živote Šimon z Kézy nie je dostatok informácií. Žil v 13. storočí a narodil sa niekedy pred rokom 1272. O miesto jeho narodenia sa medzi historikmi vedú spory. Dezső Csánky sa ako prvý zaoberal Šimonovým pôvodom, podľa neho pochádzal z oblasti pusta Kinza v župe Fehér. Išlo pravdepodobne o obec Kéza, ktorá sa nachádzala južne od dnešnej Bicske (leží 35 kilometrov západne od Budapešti). Kéza sa v 14. storočí vyľudnila a spustla. Meno obce si zachovala širšia oblasť jej okolia - pusta Kinza.[1]:307
Podľa Sándora Domanovszkeho sa Šimon narodil v dedine Keza v Zemplínskej župe, ktorá patrila rodu Bogát-Radvan. Toto tvrdenie je podložené Šimonovou dobrou znalosťou geografického priestoru a šľachty severo-východného Uhorska. K tomuto názoru sa prikláňa väčšina historikov napríklad: Richard Marsina, Peter Ratkoš a Ferdinand Uličný.[1]:304
V rokoch 1269 – 1271 sa zúčastnil cesty uhorského posolstva do Neapola, s cieľom upevniť dynastické zväzky Arpádovcov a Anjouovcov. 1272 sa meno Šimona z Kézy po prvýkrát objavuje v listine, kde sa uvádza, že bol klerikom kráľovnej Alžbety, vdovy po Štefanovi V. Neskôr nastupuje do služieb Ladislava IV. V roku 1283 bol notárom v kráľovskej kancelárii, pripravoval koncepty kráľom vydávaných listín. Na kráľovskom dvore pôsobil aj ako kráľov dôverník, o čom nás informuje v dedikácii svojho diela: „Invictissimo et potentissimo domini Ladislae tertio glorissimo regi Hungarorum, magister Simonis de Keza, fidelis clericus eius.“[1]:304 Od septembra do októbra 1283 sa zúčastnil ako kráľovský poverenec a svedok pri uvádzaní vdovy po šľachticovi Mojšovi do vlastníctva dvoch dedín v strednom Uhorsku. Uvedením bola poverená Budínska kapitula, v ktorej relácii bol Šimon uvedený. Uvedený je aj v donačnej listine Ladislava IV. z 19. októbra 1283. Dátum jeho úmrtia nie je známy.[2]
Dielo
Medzi rokmi 1282 – 1285 napísal kroniku Gesta Hunnorum et Hungarorum (Činy Hunov a Uhrov).[3] Táto kronika Šimona je jednou z najstarších uhorských kroník.
Referencie
Ďalšia literatúra
- Marsina, R.: Stredoveké uhorské rozprávacie pramene a slovenské dejiny. In: Zborník Slovenského národného múzea 78, 1984
