PROFILPELAJAR.COM

Dátum	17 február 1979 – 16 marec 1979
Miesto	Čínsko-vietnamská hranica
Výsledok	obe strany nárokujú víťazstvo

Čínsko-vietnamská vojna
	Súčasť studenej vojny
	; Mapka úderov vojsk čínskej armády na severný Vietnam
Dátum	17 február 1979 – 16 marec 1979
Miesto	Čínsko-vietnamská hranica
Výsledok	obe strany nárokujú víťazstvo
Protivníci
Čína	Vietnam
Velitelia
Jang Te-č'; Sü Š'-jou	Văn Tiến Dũng
Sila
Viac ako 600 tisíc vojakov a 400 tankov	Viac ako 100 tisíc vojakov
Straty
6 900 mŕtvych, 15 tisíc zraněných. Západné zdroje: 25 tisíc mŕtvych a 37 tisíc zranených; 21 900 strát	pod 10,000; Viac ako 20 tisíc mŕtvych a zranených, Čína uvádza 30 tisíc mŕtvych Vietnam uvádza 10 tisíc mŕtvých civilistov
	Historický portál

Čínsko-vietnamská vojna bolo osemnásť dní trvajúce vojenské stretnutie Číny a Vietnamu vo februári a marci roku 1979. Dejiskom bojov bol severný Vietnam.

Čínska ľudová oslobodenecká armáda (ČĽOA) zaútočila na severný Vietnam, prenikla na vietnamské územie a dobyla niekoľko pohraničných miest. Následne vyhlásila víťazstvo a stiahla sa späť na územie Číny.

Pozadie

Počas americko-vietnamskej vojny sa začal Vietnam viac zbližovať so Sovietskym zväzom. Čínsko-vietnamské vzťahy sa začali zhoršovať a Čína, ktorá mala od päťdesiatych rokov napäté vzťahy so ZSSR, vnímala sovietsko-vietnamské zbližovanie ako súčasť dlhodobého sovietskeho plánu obkľúčiť ČĽR.

K zhoršeniu čínsko-vietnamských vzťahov prispeli aj zrážky na vzájomných hraniciach, územné spory o Paracelské ostrovy, Spratlyho ostrovy a teritoriálne vody v Tonkinskom zálive, a spory ohľadom štatútu a činnosti čínskej menšiny vo Vietname. Snaha o vietnamizáciu spoločnosti viedla k diskriminácii miestnych etnických Číňanov, z ktorých 200 tisíc utieklo do Číny a 30 tisíc do krajín juhovýchodnej Ázie.^[4]

K zhoršeniu čínsko-vietnamských vzťahov došlo aj v dôsledku Vietnamskej invázie do Kambodže. ČĽR vnímala Kambodžu ako sféru svojho vplyvu a zvrhnutie režimu Pol Pota zasadilo ranu jej politike v juhovýchodnej Ázii. Vytvorením tlaku na severnej hranici Vietnamu chcelo vedenie ČĽR na čele s Teng Siao-pchingom donútiť Vietnam k stiahnutiu svojich jednotiek z Kambodže. Krátkodobo mala táto akcia oslabiť vojenské akcie Vietnamcov v Kambodži, dlhodobo mal byť Vietnam vojensky a ekonomicky vyčerpaný.^[5]^:244

Priebeh

Za hlavného veliteľa armády ČĽOA, ktorá mala vykonať vojenskú akciu proti Vietnamu, bol vymenovaný doterajší veliteľ vojenskej oblasti Kanton, generál Sü Š'-jou. Generál Li Te-šeng bol poverený obranou čínsko-sovietskej hranice, pri ktorej bolo rozmiestnených viac ako 1 500 000 mužov. 31 divízií ČĽOA o sile 330 000 mužov a 1200 tankov bolo premiestnených do blízkosti čínsko-vietnamskej hranice.^[5]^:245

Vietnamská armáda mala celkom 615 000 mužov, rozdelených do 25 peších divízií a väčšina jej jednotiek sa nachádzala v Kambodži. Na rozdiel od ČĽOA (ktorá sa v tom čase nezúčastnila väčšieho stretu viac ako dvadsať rokov) bola moderná, relatívne dobre vybavená a disciplinovaná. Vietnamci sa na čínsky vpád pripravili rozmiestnením prekážok a mín na prístupových cestách a ich pokrytím delostrelectvom a mínometmi.^[5]^:245

17. februára 1979 prekročilo po ťažkej delostreleckej príprave na celkom 43 miestach 100 000 vojakov ČĽOA čínsko-vietnamskú hranicu. Po prieniku 10 kilometrov na vietnamské územie sa ČĽOA na dva dni zastavila pre obnovenie zásob a prísun ďalších vojakov do oblasti.

Vietnam čínsky útok zaskočil, ale nespôsobil okamžitú paniku. Sovietsky zväz reagoval kritikou ČĽR, ale sovietsky vojenský atašé na veľvyslanectve v Hanoji vydal oficiálne vyhlásenie, podľa ktorého je Vietnam schopný sa ubrániť sám.^[5]^:245 Sovietske vojenské námorníctvo napriek tomu vyslalo do vietnamských teritoriálnych vôd dvoch torpédoborcov.

Po troch dňoch ťažkých bojov dobyla 22. februára 1979 ČĽOA dôležité vietnamské pohraničné mestá Lao Cai a Cao Bang a prvýkrát sa stretla s pravidelnou vietnamskou armádou. Vietnamci zvolili stratégiu vyčkávania. Strácali ale jednu pozíciu za druhou a do oblasti bola vyslaná 308. divízia vietnamskej armády. Jej príchod však nezabránil pádu ďalšieho pohraničného mesta Lang Son. Vietnam presunul do oblasti ďalšiu divíziu pravidelnej armády z Da Nangu a potom ešte ďalšiu divíziu z Kambodže, tá sa do bojov však už nestihla zapojiť.

4. marca 1979 vyhlásili oba štáty víťazstvo vo vzájomnom strete a boje sa zastavili. Nasledujúci deň vyhlásila vláda ČĽR dosiahnutie cieľov svojej operácie a stiahnutie jednotiek ČĽOA z Vietnamu. Sťahujúce sa čínske jednotky ničili na obsadenom území infraštruktúru. 16. marca 1979 bolo sťahovanie ČĽOA z Vietnamu dokončené a 18. marca 1979 vyhlásila vláda ČĽR definitívny koniec vojny. Podľa tvrdenia Vietnamu vojská ČĽOA pokračovali na desiatich miestach pozdĺž hraníc v okupácii vietnamského územia.^[5]^:246

Výsledok stretu

Obe bojujúce strany si nárokovali víťazstvo. ČĽR sa však nepodarilo dosiahnuť ani jeden z cieľov operácie. ČLOA nezasadila žiadnu podstatnú ranu ani jednej divízii pravidelnej vietnamskej armády, neoslobodila žiadne zo sporných území, nedonútila Vietnam stiahnuť svoje vojská z Kambodže a nezmenila vietnamskú politiku voči čínskej menšine žijúcej vo Vietname. Na druhej strane sa ČĽR podarilo zaútočiť na spojencov Sovietskeho zväzu bez toho, aby Sovietsky zväz vojensky reagoval. Vietnam sa v dôsledku konfliktu dostal do izolácie a bol vnímaný v rámci regiónu ako rozvratná sila s hegemonistickými sklonmi.^[5]^:247

Referencie

↑ ^a ^b ^c Zhang, Xiaoming (2005), „China's 1979 War with Vietnam: A Reassessment“, The China Quarterly 184: 851 – 874, https://doi.org/10.1017/S0305741005000536
↑ BLACK, Jeremy. Introduction to Global Military History: 1775 to the Present Day. London : Routledge, 2018. 356 s. ISBN 9781138484191. S. 215.
↑ China-Vietnam Border War, 30 Years Later [online]. time.com, [cit. 2023-12-23]. Dostupné online. Archivované 2009-05-08 z originálu.
↑ BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. 2. díl. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2003. 218 s. ISBN 80-244-0611-X. S. 168.
↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f HLAVATÁ, Lucie; IČO, Ján; STRAŠÁKOVÁ, Petra. Dějiny Vietnamu. Praha : NLN - Nakladatelství Lidové noviny, 2018. ISBN 978-80-7106-965-2.