Zlatá ulička (oficiálny názov Zlatá ulička u Daliborky) v Prahe leží medzi hradčanskými múrmi a starým Úradom najvyššieho hradného grófa. Domčeky boli obývané až do druhej svetovej vojny, ale už za prvej republiky sa dbalo na to, aby neboli príliš menené – aby nerušili pitoreskný ráz uličky. V súčasnosti tu sú galérie, originálne obchodíky a expozície. Celá ulička sa teší veľkej obľube turistov, možno i pre svoj rozprávkový vzhľad vyblednutých pastelových tónov, maličkých okien a dverí, nízkych striech a množstvo komínov.
Umiestnenie
Ulička bola vybudovaná v hradbových oblúkoch obranného múra až po dokončení severného opevnenia Hradu. Ulička leží v priestore severného parkánu, domčeky sú zvyšky zástavby Pražského hradu a v 16. storočí vznikli len ako núdzové obydlia.
Obyvatelia
Rudolf II., milovník alchýmie a astrológie
V 16. storočí tu asi bývali zlatníci. Najstarší názov uličky bol Zlatnická. V roku 1597 požiadali „strelci pri bránach Pražského hradu“ cisára Rudolfa II. o povolenia, aby mohli v novo opravenom múre oblúky zamurovať a zriadiť si v nich komôrky, ktoré by zaberali len hĺbku výklenkov. V reskripte datovanom 16. september1597 Rudolf ich zriadenie povolil. „Červení strelci“, ako sa im podľa farby uniformy hovorilo, nedostali nové príbytky darom. Stavali si ich na vlastné náklady a tiež ich predávali a kupovali, najskôr medzi sebou a neskôr i iným osobám nepatriacim do ich zboru. Zo začiatku to boli rôzni zamestnanci Hradu – vrátnici, strážcovia, zvonári a pod., neskôr aj ľudia, ktorí v Zlatej uličke sami nebývali a domčeky prenajímali. Veľmi skoro sa domčeky začali rozširovať do uličky rôznymi prístavkami. Nové prístavky vznikali i pri protiľahlom románskom múre a stene hradnej správy. Priestor uličky bol nakoniec tak stiesnený, že miestami nedosahoval na šírku ani jeden meter.
Pri asanácii v roku 1864 boli tieto prístavky a drevené kôlne odstránené a ponechané len domčeky pozdĺž severnej hradby.
Po druhej svetovej vojne Kancelária prezidenta Československej republiky domčeky od posledných majiteľov odkúpila a celková úprava Zlatej uličky bola dokončená v roku 1955 pod vedením architektaPavla Janáka. Farebné riešenie fasád navrhol maliar a filmový tvorca Jiří Trnka.[1]. V súčasnosti sa domčeky využívajú ako predajne.
Vzhľad domčekov
Celá ulica je dláždená tzv. mačacími hlavami, ulička je úzka a domčeky pripomínajú domčeky pre bábiky. Najvierohodnejšie ukazuje podobu obydlia v 16. storočí dom č. 20 s brázdeným poschodím a najlepšie pôvodnú veľkosť dokazuje dom č. 13, ktorého priečelie do ulice vôbec nevstupuje, pretože ako jediný dom z uličky dodržuje dodnes pôvodné ustanovenie o vložení komôrky do oblúku hradby. Podstrešie oblúkov hradbového múru tvorí obranná chodba spájajúca Bielu vežu s valcovou delovou vežoujagelovského opevnenia – Daliborkou (v domčeku č. 12 so schodišťom vstupuje na terasu pred touto vežou).
Veža Daliborka
Daliborka bola postavená v roku 1496 ako väznica. Jeden z príbehov hovorí, že je pomenovaná po prvom väzňovi – mladom šľachticovi Daliborovi z Kozojed. Z dlhej chvíle sa naučil krásne hrať na husle. Ľudia chodili k veži, čakali a počúvali jeho hru, raz sa jej už ale nedočkali. Bedřich Smetana, hudobný skladateľ 19. storočia, skomponoval podľa tohto príbehu svoju operu Dalibor. Ďalší známy väzeň Daliborky bol gróf František Antonín Špork – bol to známy mecenáš a milovník umenia (1662 – 1738).
Ulička si získala priazeň mnohých českých spisovateľov, výtvarníkov či básnikov. V dome č. 22 tu žil od novembra 1916 do marca 1917 spisovateľ Franz Kafka (umožnila mu to jeho sestra Ottla), napísal tu väčšinu poviedok zbierky Vidiecký lekár. V domčeku č. 12 sa schádzali spisovatelia a básnici – František Halas, Jaroslav Seifert alebo Vítězslav Nezval.
HEROLD, Eduard. Malebné cesty po Praze : Královský hrad pražský. Praha : Grégr, 1884. Dostupné online. Kapitola Ulička u Daliborky (bývalá Zlatá ulice), s. 353 – 355.
