Zlatá bula Ondreja II. bolo privilégium uhorského kráľa Ondreja II. vydané v roku 1222. Bola to listina, ktorá zaručovala šľachte dedičnosť majetkov a možnosť vystúpiť proti kráľovi so zbraňou v ruke.

V tomto nariadení sa po prvý raz konkrétne formulovali povinnosti a práva uhorskej šľachty. Príčinou vydania Zlatej buly bola hlavne nespokojnosť najnižších výsadných vrstiev, kráľovských služobníkov (servientov) so svojím postavením, ktoré sa ešte zhoršilo v dôsledku povinnej osobnej účasti na častých zahraničných výpravách kráľa Ondreja II.

Zlatá bula sa skladala z 25 článkov. Panovník sa v nich zaviazal aspoň raz ročne na sviatok Štefana kráľa (20. augusta) v Stoličnom Belehrade súdiť spory servientov. V ďalších bodoch sa vymedzovala právomoc županov a ich zástupcov voči servientom a úplné oslobodenie servientov od platenia vojenskej dane ako aj od povinnosti poskytovať kráľovi alebo jeho hodnostárom pohostenie.

Dedičské právo sa upravovalo tak, že pri vymretí šľachtica po meči malo štvrtinu dedičstva dostať ženské potomstvo a s ostatným majetkom sa mohlo slobodne naložiť na základe závetu; ak nebol spísaný závet, mali dediť príbuzní, ak tých nebolo, prepadol majetok v prospech kráľa. V budúcnosti nesmel kráľ darovať celé komitáty a mali sa dodržiavať slobody hradných jobagiónov.

Servienti neboli povinní zúčastňovať sa na kráľových zahraničných výpravách (iba ak na kráľove náklady); pri vpáde nepriateľov do krajiny však boli všetci povinní narukovať.

Až po potvrdení pridaný 25 článok Zlatej buly uzákoňoval právo odporu šľachty voči panovníkovi nedodržiavajúcemu jej ustanovenia.

Paralelne bola v roku 1222 vydaná Zlatá bula zabezpečujúca výsadné postavenie cirkvi.

Už samotný Ondrej II. nedodržiaval všetky ustanovenia Zlatej buly, preto došlo k ďalšej nespokojnosti a opätovnému potvrdeniu modifikovanej Zlatej buly v r. 1231 a 1233, z ktorej už bol vypustený článok o práve odporu voči panovníkovi.

Zlatá bula, ktorej najstaršie archívne zachovanie (napriek tomu, že pôvodne z nej bolo vyhotovených údajne sedem exemplárov, uložených na rozličných miestach) je až z roku 1318, bola neskoršie niekoľkokrát potvrdená nasledujúcimi panovníkmi - napr. Ľudovítom I. Veľkým z Anjou (pozri Aviticitný zákon), naposledy Žigmundom Luxemburským v r. 1435 a Matejom Korvínom v r. 1464.

Až do vydania Verbőcziho Tripartita v r. 1514 bola Zlatá bula považovaná za základnú oporu výsad uhorskej šľachty a jej privilegovaného postavenia.

Text Zlatej buly 1222