Zábrus je vysústružená a zdrsnená plocha chemického skla, ktorá slúži na spájanie samostatných kusov laboratórneho skla.[1] Rozmery zábrusu sú normalizované. Zábrus má tvar zrezaného kužeľa: horný priemer zábrusu je väčší ako dolný priemer zábrusu. Horný priemer zábrusu sa využíva na klasifikáciu zábrusov: zábrus NZ29 alebo NZ14.[1] Číslo zábrusu označuje priemer hornej časti zábrusu v milimetroch.[1]
Plášť je zábrus na vnútornej ploche.[1] Využíva sa v hrdlách baniek. Jadro je zábrus na vonkajšej ploche. Využíva sa na zátkach.[1]
Zapečenie zábrusu
V prípade, ak nie je možné ľahko od seba oddeliť plášť a jadro zábrusu, hovorí sa o zapečení zábrusu.[1] Typicky dochádza ku zapečeniu vplyvom roztokov alkalických hydroxidov,[2] preto je nutné tieto roztoky skladovať v nádobách bez zábrusu, resp. namiesto zátky so zábrusom používať gumové, korkové alebo plastové zátky. K zapečeniu zábrusu môže dôjsť aj vplyvom zníženého tlaku v aparatúre.[2]
Uvoľnenie zapečeného zábrusu
Uvoľnenie zapečeného zábrusu sa môže realizovať rôznymi trikmi, ktoré však nemusia viezť k úspechu:
pohyb do strán pomocou rukavice (hrozí prasknutie skla a porezanie kože),
poklepanie po dreve,
ohriatie plášta zábrusu horúcovzdušnou pištoľou (plášť sa tepelne rozopne a uvoľní sa od jadra zábrusu).[1]
Predchádzanie zapečenia zábrusu
Zapečeniu zábrusu sa dá vyhnúť namazaním plášťa zábrusu a následným vsunutím jadra zábrusu a pootočením okolo osi. Vhodným namazaním sa nepriehľadný zábrus spriehľadní.[1] Ako mazadlo sa používa vazelína, zmes vazelíny a kaučuku alebo Ramsayov tuk.[1] Mazadlo sa nanáša sklenou tyčinkou na plášť zábrusu vo forme pozdĺžnej čiary po celej dĺžke zábrusu. Pootočenie jadra zábrusu okolo osi rozmaže mazadlo po celom zábruse a priehľadní ho. Množstvo mazadla je zbytočne veľké, ak mazadalo po zasunutí jadra zábrusu vytečie von alebo dnu do banky. Dôsledkom sú znečistené NMR spektrá produktov, ktoré nie sú publikovateľné. Hodnoty chemických posunov mazadiel sú súčasťou tabuliek NMR signálov. Zábrusy sa čistia od mazadla po použití aparatúry hexánom alebo etylacetátom.[1]
Referencie
↑ abcdefghijKOTEK, Jan. Laboratórní technika. Praha : Přírodovědecká fakulta Univerzity Karlovy, 2022. Dostupné online.
↑ abMAGDOLÉN, Peter; MEČIAROVÁ, Mária; VEVERKOVÁ, Eva. Praktikum z organickej chémie. 1.. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2016. ISBN 978-80-223-3958-2.