PROFILPELAJAR.COM

	Władysław Gomułka
	poľský komunistický politik
3. Prvý tajomník Poľskej zjednotenej robotníckej strany
	V úrade; 21. október 1956 – 20. december 1970
Biografické údaje
Narodenie	6. február 1905; Krosno, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	1. september 1982 (77 rokov); Varšava, PĽR
Politická strana	Poľská zjednotená robotnícka strana
Rodina
Manželka	Zofia Gomułková
Odkazy
	Władysław Gomułka; (multimediálne súbory)
	Politický portál; Biografický portál

Władysław Gomułka (* 6. február 1905, Krosno, Rakúsko-Uhorsko – † 1. september 1982, Varšava, PĽR) bol poľský komunistický politik. V rokoch 1956 až 1970 bol na čele Poľskej zjednotenej robotníckej strany a tým prakticky prvým mužom Poľska. Hoci pôvodne robil reformy, postupne sa podieľal na represiách proti demokratickým silám. Aktívne podporoval sovietske rozhodnutie o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v roku 1968.

Životopis

Władysław Gomułka sa narodil 6. februára 1905 v dedinke Białobrzegi Franciszkańskie, neďaleko Krosna, do robotníckej rodiny v rakúskej časti monarchie (Galícii). Jeho rodičia sa zoznámili a vzali v USA, kam šli hľadať lepší život na konci 19. storočia, ale vrátili sa do okupovaného Poľska na začiatku 20. storočia, pretože Władysławov otec, Jan si nemohol nájisť v Amerike lepšie platenú prácu. Jan Gomułka pracoval ako robotník v podkarpatskom ropnom priemysle. Władysławova staršia sestra Józefa, ktorá sa narodila v USA, sa tam potom vrátila, po dosiahnutí osemnástich rokov, aby sa pripojila k širšej rodine, z ktorej väčšina emigrovala a zachovala si svoje americké občianstvo. Władysław a jeho dvaja ďalší súrodenci prežili detstvo hlbokej galícijskej chudobe: žili v chátrajúcej chatrči a jedli hlavne zemiaky. Władysław dostal iba základné vzdelanie predtým, ako sa zamestnanal v regionálnom ropnom priemysle. Gomułka navštevovala školy v meste Krosno šesť až sedem rokov, až do veku trinástich rokov, keď sa musel začať učiť v kovoobrábacom obchode. Počas svojho života Gomułka bol vášnivým čitateľom a veľmi sa realizoval, ale zostal predmetom vtipov kvôli nedostatku formálneho vzdelania a správania. V roku 1922 absolvoval Gomułka svoje učňovské skúšky a začal pracovať v miestnych rafinériách. Obnovený poľský štát počas Gomułkovej mladosti, pol poznačený rastúcou politickou polarizáciou a radikalizáciou. Gomułka bol známy svojim aktivizmom v kovopriemyse a od roku 1922 v odboroch chemického priemyslu. Zúčastnil sa štrajku organizovaného odborovými zväzmi a v roku 1924 sa počas protestného stretnutia v Krosne zúčastnil polemickej diskusie s Hermanom Liebermanom. Publikoval radikálne texty v ľavicových novinách. V máji 1926 bol mladý Gomułka po prvýkrát zatknutý, ale čoskoro bol prepustený z dôvodu požiadaviek pracovníkov. Incident bol predmetom parlamentných interpelácií roľníckej strany. V októbri 1926 sa Gomułka stal tajomníkom rady Zväzu pracovníkov chemického priemyslu v okrese Drohobych a až do roku 1930 zostal zapojený v komunistami ovládaných odboroch. Učil sa ako samouk ukrajinský jazyk.

Do Komunistickej strany Poľska (Komunistyczna Partia Polski) vstúpil v roku 1926. V roku 1934 odišiel do Moskvy, kde prebýval rok. Po svojom návrate do Poľska bol zatknutý a až do začiatku druhej svetovej vojny strávil väčšinu času vo väzení. V priebehu vojny sa stal významným komunistom a v roku 1943 presvedčil Stalina, aby obnovil činnosť Poľskej robotníckej stany (Polska Partia Robotnicza). V Dočasnej vláde Poľskej republiky premiéra Edwarda Osóbky-Morawského bol od januára do júna 1945 podpredsedom a rovnakú funkciu vykonával v Dočasnej vláde národnej jednoty v rokoch 1945 – 1947 taktiež pod vedením socialistu Osóbky-Morawského. Zo svojej funkcie pomohol komunistom zvíťaziť v roku 1946 v ľudovom referende 3 x Tak (3 x áno) a vo voľbách v roku 1947. Vďaka tomu sa stal, ako sám povedal, hegemónom Poľska. Napriek tomu v rokoch 1951 – 1954 došlo v jeho strane k mocenským bojom medzi jednotlivými frakciami, Gomułka bol označený za reakcionára a bol zo strany vylúčený.

Návrat k moci (1956)

Po smrti stalinistického premiéra Bolesława Bieruta v roku 1956 nastalo krátke obdobie, kedy poľská spoločnosť dúfala v uskutočnenie reforiem. V Poznani došlo v júni k protestom robotníkov, vyvolaných nedostatkom potravín a spotrebného tovaru, zlou úrovňou bývania, poklesom reálneho príjmu obyvateľov, vývozom tovaru do Sovietskeho zväzu a obecne zlou ekonomickou politikou. Poľská vláda najprv odpovedala onálepkovaním protestujúcich ako provokatérov, kontrarevolucionárov a imperialistických agentov. Bezpečnostné zložky zabili a zranili väčšie množstvo protestujúcich. Skoro ale stranícke vedenie pochopilo, že protesty robotníkov získavajú podporu v celom Poľsku, a zmenilo svoj postoj. Teraz protestujúcich označovali za poctivých robotníkov s legitímnymi požiadavky. Platy boli zvýšené o 50% a vláda sľúbila ekonomické i politické zmeny.^[1]

Nový poľský premiér Edward Ochab pozval teraz rehabilitovaného Gomułku do funkcie prvého tajomníka PSDS. Gomułka si vyhradil skutočnú moc k prevedeniu reforiem. Jednou z jeho podmienok bol odchod sovietskeho maršala Konštantína Rokossovského,^[2] ktorý nariadil ozbrojený zásah proti poznanským robotníkom, z poľského politbyra a ministerstva vnútra, s čím Ochab súhlasil. 19. októbra 1956 bol Gomułka s niekoľkými spolupracovníkmi ustanovený prvým tajomníkom strany s podporou väčšiny vedenia Poľska, armády i tajnej bezpečnosti.

Moskva sledovala udalosti v Poľsku s obavami. Zatiaľ čo sa k Varšave sťahovali sovietske tanky a sovietske námorníctvo sa rozmiestňovalo okolo poľského pobrežia, do Varšavy dorazila delegácia Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR. Viedol ju Nikita Sergejevič Chruščov a jej členmi boli Mikojan, Bulganin, Molotov, Kaganovič, maršal Konev a ďalší. Gomułka dal jasne najavo, že poľské vojsko sa postaví na odpor, ak do jeho zemi vstúpia sovietske jednotky, ale uistil Sovietov, že poľské reformy sú len vnútornou záležitosťou zeme a neohrozia pozíciu Poľska ako člena sovietskeho bloku a spojenca Sovietskeho zväzu. sovietska delegácia ustúpila, Gomułka tak bol potvrdený vo svojej novej pozícii. Informácie o udalostiach v Poľsku, ktoré sa rozšírili do Maďarska prostredníctvom rádia Slobodná Európa, vyvolali študentskú demonštráciu budapeštianských študentov na podporu Gomułku, ktoré neskôr prerástli do povstania. Sovietske vojská sa ale stiahli v Poľsku do kasární až 17. decembra 1956 po podpise sovietsko-poľskej dohody.

„	Dnes sa obraciam k pracujúcemu ľudu Varšavy a celej zemi s výzvou: dosť zhromažďovania a manifestácií! Je čas vrátiť sa ku každodennej práci oživenú vierou a vedomím, že strana spojená s robotníckou triedou i národom povedie Poľsko po novej ceste k socializmu.	“
– Władysław Gomułka, z prejavu k demonštrantom vo Varšave, 24. október 1956^[3]

Gomułkov odmäk

Spočiatku bol Gomułka veľmi populárny vďaka svojim reformám a hľadaniu poľskej cesty k socializmu. Éru jeho vlády, prezývanú "Gomułkov odmäk" (poľsky odwilż gomułkowska), ale poznamenalo postupné oslabovanie jeho odporu voči tlaku Moskvy. V šesťdesiatych rokoch podporil represie voči rímskokatolíckej cirkvi a niektorým intelektuálom vo vedení strany (napr. Leszka Kołakowského). Aktívne podporoval poľskú účasť v intervencii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v roku 1968. Potrebu potlačenia Pražskej jari zdôvodňoval nebezpečím pripojenia Česko-Slovenska k NATO v dobe, kedy Poľsko nemalo vyriešenú otázku svojich hraníc s Nemeckom.

Bol tiež zodpovedný za prenasledovanie študentov a inteligencie a utužovanie cenzúry tlače. V marci 1968 inicioval prejavom na zjazde odborov antisionistickú propagandistickú kampaň, ktorá súvisela s nesúhlasom Sovietskeho bloku k Šesťdňovej vojne. Gomułka neskôr tvrdil, že to bolo neúmyselné.

V decembri 1970 došlo ku krvavým stretom armády s robotníkmi v Gdansku a ďalších pobaltských mestách, pri ktorých bolo zabitých niekoľko desiatok robotníkov. Nasledujúce nepokoje viedli ku Gomułkovej rezignácii. Jej oficiálnym dôvodom boli zdravotné problémy, v skutočnosti bol postihnutý infarktom. Do čela strany sa postavil Edward Gierek a napätie okolo Gomułky sa stupňovalo. Bol donútený odísť do dôchodku.

Po jeho smrti v roku 1982 (zomrel na rakovinu) bol jeho negatívny obraz vytváraný komunistickou propagandou revidovaný a v niektorých oblastiach bol uznaný jeho prínos. V roku 1994 vyšli prvýkrát jeho pamäti. Je pochovaný, rovnako ako jeho manželka Zofia (Liwa), na cintoríne Cmentarz Wojskowy na Powązkach vo Varšave.

Dôchodok a smrť

V roku 1974 a 1979, bol postupne zvolený do najvyššej rady organizácie Zväzu bojovníkov za slobodu a demokraciu (Związek Bojowników o Wolność i Demokrację, ZBoWiD). Zomrel na rakovinu pľúc v meste Konstancin-Jeziorna. Rakva s pozostatkami bola vystavená v Sejme. Bol pochovaný v Aleji cti na vojenskom cintoríne Powazky pri Varšave. Na pohrebe sa zúčastil I. tajomník strany Ústredného výboru, predseda rady ministrov armádny generál Wojciech Jaruzelski. Smútočnú reč predniesol za stranu člen politbyra Kazimierz Barcikowski a za priateľov Ignacy loga-Sowińska.

Ocenenia a vyznamenania

Order Budowniczych Polski Ludowej (Rád ľudových budovateľov Poľska)
Veľký kríž Rad Polonia Restituta (Rád Znovuzrodeného Poľska)
Partizánsky kríž
Rád Grunwaldského kríža, 1. stupeň

Referencie

↑ ROTHSCHILD, Wingfield. Return to Diversity: A Political History of East Central Europe Since World War. [s.l.] : Oxford Universtity Press, 2000. ISBN 0-19-511993-2. (anglicky)
↑ KOCHAŃCZYK, Jan. Polska-Rosja. Chorzów : Videograf, 2014. ISBN 978-83-7835-313-3. Kapitola Szósty rok juź nie śpi Bezpieka, s. 215. (poľština)
↑ Poznaň – Budapešt 1956. Společná cesta ke svobodě, 11. časť, web 1956.pl