Wilhelm Gustloff bola nemeckáloď, patriaca nacistickej organizácii Kraft durch Freude. Na hladinu bola spustená 5. mája1937. Bola 208,5 metrov dlhá a 23,59 metra široká, vážila 25 484 ton. Bola torpédovaná 30. januára1945, pri plavbe z Východného Pruska, počas 45 minút sa potopila. Zahynulo pri tom 5 300 až 9 400 cestujúcich a členov posádky, čo je považované za najväčšiu námornú katastrofu v dejinách. Loď bola od začiatku vojny zaradená do Kriegsmarine ako nemocničná (tzv. Lazaretschiff) toto ustanovenie však podľa Haagskych konvencií nikdy nespĺňala – bola ozbrojená, prepravovala príslušníkov armády, neoznamovala svoju trasu a bola sprevádzaná vojnovou loďou. Každý z týchto bodov ju jednotlivo vylučoval z kategórie nemocničných lodí.
Posledná plavba
Na svoju poslednú plavbu z Gotenhafenu (Gdyňa) (časť zdrojov udáva Gdansk[1], ale oba prístavy sú tesne vedľa seba a majú i spoločnú prístupovú plavebnú dráhu) do Kielu loď vyplávala večer 30. januára1945. Podľa nemeckých dokladov bolo nalodených 3 000 ranených a asi 918 (podľa niektorých 3 500) príslušníkov 2. cvičnej ponorkovej flotily (2. Unterseeboot-Lehrdivision), ktorí boli transportovaní do Nemecka, aby mohli prebrať nové ponorky. V prístave bolo 60 až 65 000 civilných utečencov a všetci sa pokúšali dostať na lode. Kapitán Petersen nariadil, aby loď zakotvila 4 metre od móla, aby sa dal regulovať prístup utečencov. Admirál Viktor Schultze, veliteľ flotily upokojoval utečencov, že i po nalodení ponorkárov pre nich zostane miesto. Ponorkári mali obsadiť 70 nových ponoriek. Po nalodení ranených a ponorkárov sa loď pohybovala malou rýchlosťou prístavným bazénom. Po celú dobu k nej plávali menšie lode a člny plné civilných utečencov z Východného Pruska a nastupovali na loď. Počet vtedy nalodených civilistov je dodnes predmetom diskusií. Podľa zachovaných svedectiev ich bolo niekoľko tisíc. Na lodi obsadili väčšinu voľnej plochy.
Na lodi sa nachádzali 4 vysokí námorní dôstojníci, ktorých právomoci sa čiastočne prekrývali – Friedrich Petersen bol civilným zástupcom majiteľa a kapitán obchodnej plavby. Námorný kapitán Wilhelm Zahn velil nalodeným posádkam ponoriek. Nie je známe, ako mali rozdelené kompetencie[2]. Okamžite po vyplávaní vypukol medzi dôstojníkmi spor akú trasu zvoliť. Strojovňa hlásila, že loď nemôže vzhľadom na poruchu motorov plávať rýchlejšie ako 13 uzlov. To znamenalo, že na otvorenom mori nemohla uniknúť ponorke, ale pri plavbe na šíre more by sa dostala do rána mimo dosahu sovietskeho letectva. Pred Gdanským zálivom boli položené mínové polia, cez ktoré boli uvoľnené dve plavebné dráhy. Jedna ďalej od pobrežia v hlbokých vodách, druhá cez Slupskú plytčinu pri pobreží. Na diskusii ako postupovať sa zúčastnili Petersen a traja vysokí ponorkoví dôstojníci. Nakoniec prevážil názor, podporený hláseniami mínoloviek, ktoré nestihli skontrolovať celý vonkajší koridor, a tak rozhodli, aby loď plávala po vnútornej trase. Argumentom bol i postoj ponorkárov, že v takých plytkých vodách nebude žiadna ponorka operovať.
Wilhelm Gustloff však bol aj napriek tomu spozorovaný sovietskou ponorkou S-13, ktorej velil kapitán Alexander Marinesko. Marinesko mal podľa rozkazov hliadkovať v oblasti, kadiaľ sa Wilhelm Gustloff mal plaviť podľa predpokladu velenia Baltickej flotily. Dráhu ale svojvoľne zmenil a hliadkoval tesne pri brehu. Útok viedol z plytčiny od pobrežia, pretože vedel, že Nemci budú sledovať otvorené more, ale nie breh.
Loď bola zasiahnutá troma torpédami o pol jednej v noci[3]. Každé torpédo malo svoje pomenovanie: č. 1 Za vlasť, č. 2 Za Stalina, č. 3 Za sovietsky ľud a č. 4 Za Leningrad. Torpédo číslo 2 ostalo zaseknuté v torpédovej komore. Zásahy boli tri, do provy, kúpeľného bazéna a do strojovne. V kúpeľnom bazéne boli ubytované príslušníčky pomocných jednotiek Kriegsmarine, ženy a dievčatá vo veku od 17 do 25 rokov, pri zásahu torpéda z nich 372 na mieste zahynulo. Willhelm Gustloff bol sprevádzaný iba jednou torpédovkou Löwe, na ktorú sovietska ponorka vypálila dve torpéda. Lowe útok sprvu vôbec nezaregistrovala. Jej kapitán začal konať, až keď jej radista zachytil prichádzajúci signál SOS z potápajúceho sa Gustloffa.
Vietor mal silu 7 stupňov podľa Beaufortovej stupnice, more malo vysoké vlny, vzduch mal teplotu približne −17 °C a bola tma, čo znamenalo, že šance na záchranu stroskotancov boli nízke. Teplota vody bola len 4 °C, čo malo za následok, že mnohí stroskotanci zomreli následkom teplotného šoku. Na lodi vypukla panika, posádka bola nútená použiť na udržanie poriadku zbrane. Napriek rozkazu zachraňovať ženy a deti bolo zachránených viac mužov. Celkovo bolo zachránených asi 904 stroskotancov. O život pri tom prišlo 5 300 až 9 400 cestujúcich a členov posádky. Podľa oficiálneho štátneho smútku zahynulo 11 000 ľudí. Z posádok ponoriek neprežil okrem najvyšších dôstojníkov nik, pretože boli ubytovaní na dolných palubách lode.
Podľa posledných výskumov zahynulo 9 300 ľudí[4][5]. Údaje sú veľmi rozdielne pre všeobecný chaos, ktorý v tom čase panoval v Gdyni. Keďže neexistovali presné dokumenty, ktoré by zaznamenali počet nalodených pasažierov (v rýchlosti pred postupujúcou Červenou armádou brali na loď čo najviac ľudí), nebolo po potopení možné zistiť počet mŕtvych. Išlo tak o jednu z najväčších námorných katastrof v dejinách moreplavby (pri potopení jedinej lode). Vrak leží v pozícii 55° 07' severnej zemepisnej šírky 17° 41' východnej zemepisnej dĺžky v hĺbke 50 metrov. Minimálna hĺbka nad vrakom je 30,8 metra[chýba zdroj]. Podľa námornej mapy Baltu bod 91. Prístup k nemu poľské úrady zakázali. V rokoch 1945-47 vrak prehľadávali sovietski potápači a výbušninami ho otvorili. Podľa neoverených domnienok hľadali Jantárovú komnatu a technické vybavenie výcvikovej ponorkovej školy. Sovieti nikdy nepriznali, čo vo vraku našli.[6]
Referencie
↑N.G. Kuznecov: Loďstvo pripravené na boj. Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, 1987, s. 158
