Formovanie Tripoliského grófstva sa začalo v roku 1102. Po tom, čo Raimond IV. z Toulouse neuspel v mocenskom boji s Bohemundom z Tarentu a nestal sa antiochijským kniežaťom, začal bojovať s tripoliským emirom Banu Ammarom, ktorý bol spojencom Fátimovského Egypta. Prvým centrom novovznikajúceho panstva sa stalo mesto Tortosa.[1] V roku 1105 Raimond zomrel a jeho dedičom sa stal neplnoletý syn Alfonz, za ktorého ako regent vládol jeho bratranec Viliam Jordan. Viliamovi sa 12. júla1109 po dlhoročnom obliehaní podarilo dobyť Tripolis, avšak vládnuť v ňom už nemohol. Medzitým do Levantu totiž pricestoval Raimondov nemanželský syn Bernard, ktorý dovtedy ako regent vládol v Toulouse. Jeruzalemský kráľ Balduin, ktorému Tripolis podliehal rozhodol, že Tripolis pripadne Bernardovi a Viliam bude jeho vazalom. Alfonz žil Francúzsku a do Levantu sa vrátil počas druhej križiackej výpravy, keď bol pravdepodobne popravený.[5] Po jeho smrti sa Bernard stal vládcom celého územia Tripoliského grófstva.[6]
Tripoliská politika a dejiny boli úzko previazané s dejinami Jeruzalemského kráľovstva, ktorého vazalom križiacky štát bol. Narozdiel od Antiochijského kniežatstva mal Tripolis pomerne priateľské vzťahy s Byzanciou,[1] sám cisár Alexios I. rozkázal cyperskému stratégovi aby Raimondovi pomohol pri výstavbe pevnosti.[7] Samotné grófstvo Tripolis sa ďalej členilo. Asi polovica krajiny sa skladala z menších panstiev. Od roku 1142 na jeho území pôsobil aj Rád johanitov, ktorý nezávisle spravoval hrad Krak des Chevaliers.
Gróf Raimond III. sa vďaka príbuzenským vzťahom s jeruzalemským kráľom Balduinom stal aj galilejským kniežaľom a dvakrát bol jeruzalemským regentom (1174 – 1177 za Balduina IV. a 1185 – 1186 za Balduina V. Následne bol Raimund z Jeruzalema vypudený frakciou túžiacou po nových bojoch s moslimami.[8] Hoci sa Raimond snažil vyjednať mier s ajjúbovským sultánom Saladinom, paradoxne to bolo prepadnutie jeho panstva v Tiberias, ktoré spôsobilo príchod európskych posíl do Levantu. Križiaci sa následne aj napriek Raimondovým varovaniam so Saladinom stretli a utŕžili zásadnú porážku pri Hattíne4. júla1187.[8]
V roku 1287 zomrel Bohemund VII. a panovníčkou v Tripolise sa stala jeho sestra Lucia. Tá sa musela potýkať s tripoliskými mešťanmi a príslušníkmi stredomorských obchodných republík (najmä Janovčanmi a Benátčanmi), ktorí v meste získali veľký vplyv. Spor s Janovčanmi sa síce podarilo urovnať, avšak tým grófka naopak pobúrila Benátčanov. Protivníkom Tripoliského grófstva v tomto období bol najmä Mamlúcky sultanát, ktorý sa mesto pokúsil obsadiť už krátko po tom, čo padla Antiochia (v roku 1271). Tripoliský starosta benátskeho pôvodu, Bartolomeo Embriaco, preto následne požiadal o pomoc mamluckého sultána Kalávúna, ktorý mesto v roku 1289 obľahol a dobyl, čím grófstvo de facto zaniklo. Posledný z križiackych štátov - Jeruzalemské kráľovstvo Tripoliské grófstvo prežilo iba o dva roky (1291).
↑ abcHROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. 1. vyd. Praha : SPN - Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 288 s. (Knižnice všeobecného vzdělání. Horizont.) S. 74.
↑NORWICH, John Julius. Byzantium The Decline and Fall. London : The Folio Society, 2003. 537 s. S. 3-66.
↑ abZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 253.
↑NORWICH, John Julius. Byzantium The Decline and Fall. London : The Folio Society, 2003. 537 s. S. 3-66.
↑Barber, M., The Crusader States. Yale University Press, 2012. 256 s. ISBN 978-0-300-18931-5.
↑Asbridge, T. S. The Creation of the Principality of Antioch, 1098–1130. Boydell & Brewer, 2000. Ltd. 208 s. ISBN 978-0-85115-661-3. (anglický jazyk) S.119
↑HARRIS, Jonathan. Byzantium and The Crusades. 2. vyd. London, New York : Bloomsbury Academic, 2014. 288 s. ISBN 978-1-7809-3736-6. S. 79.