PROFILPELAJAR.COM

Francúzska republika
République française

←

1870 – 1940

↓

vlajka

znak

Hymna: Marseillaisa

Motto: Liberté, égalité, fraternité
(Sloboda, rovnosť, bratstvo)

Geografia

Hlavné mesto

Paríž

Najvyšší bod

Mont Blanc

Obyvateľstvo

Počet obyvateľov

41 630 000 (v roku 1914)

Náboženstvo

Od roku 1905 oficiálne žiadne

Štátny útvar

Vznik

Zánik

Predchádzajúce štáty:

Druhé francúzske cisárstvo

Nástupnícke štáty:

	Francúzsky štát
	Nacistické Nemecko

Tretia francúzska republika (francúzsky: Troisième République) bol systém vlády prijatý vo Francúzsku od 4. septembra 1870, keď sa počas francúzsko-pruskej vojny rozpadlo druhé francúzske cisárstvo, až do 10. júla 1940, keď Francúzsko padlo počas druhej svetovej vojny, na základe čoho sa vytvorila vichystická vláda.

Počiatkom Tretej republiky dominovali politické rozvraty spôsobené francúzsko-pruskou vojnou v rokoch 1870–1871, ktorú republika naďalej viedla aj po abdikácii Napoleona III. v roku 1870. Tvrdé reparácie, ktoré si Prusi po vojne vymohli, mali za následok stratu francúzskych regiónov Alsaska (ponechali si Territoire de Belfort) a Lotrínska (severovýchodná časť, t. j. dnešný departement Moselle), sociálne otrasy a vznik tzv. Parížskej komúny. Prvé vlády Tretej republiky uvažovali o obnovení monarchie, avšak nezhody týkajúce sa povahy tejto monarchie a právoplatného držiteľa trónu sa nepodarilo vyriešiť. V dôsledku toho sa Tretia republika, pôvodne plánovaná ako dočasná vláda, namiesto toho stala trvalou formou francúzskej vlády.

Francúzske ústavné zákony z roku 1875 definovali zloženie Tretej republiky. Pozostávala z Poslaneckej snemovne a Senátu, ktoré tvorili zákonodarnú zložku vlády, a prezidenta, ktorý slúžil ako hlava štátu. Vo funkciách prvých dvoch prezidentov, Adolpha Thiersa a Patricea de MacMahona, dominovali výzvy na znovunastolenie monarchie, avšak rastúca podpora republikánskej formy vlády medzi francúzskym obyvateľstvom a rad republikánskych prezidentov v 80. rokoch 19. storočia postupne zmarili vyhliadky na obnovu monarchie.

Tretia republika zriadila mnohé francúzske koloniálne dŕžavy vrátane Francúzskej Indočíny, Francúzskeho Madagaskaru, Francúzskej Polynézie a veľkých území v západnej Afrike počas delenia Afriky, ktoré všetky získala počas posledných dvoch desaťročí 19. storočia. V prvých rokoch 20. storočia dominovala Demokratická republikánska aliancia, ktorá bola pôvodne koncipovaná ako stredoľavicová politická aliancia, no postupom času sa stala hlavnou stredopravicovou stranou.^{[chýba zdroj]} Obdobie od začiatku prvej svetovej vojny do konca tridsiatych rokov minulého storočia sa vyznačovalo ostro polarizovanou politikou medzi Demokratickou republikánskou alianciou a radikálmi. Vláda padla necelý rok po vypuknutí druhej svetovej vojny, keď nacistické vojská obsadili veľkú časť Francúzska, a nahradili ju súperiace vlády Slobodné Francúzsko pod vedením Charlesa de Gaulla (La France libre) a Francúzsky štát pod vládou Philippa Pétaina (L'État français).

Počas 19. a 20. storočia bola francúzska koloniálna ríša druhým najväčším koloniálnym impériom na svete hneď po Britskom impériu; na svojom vrchole v 20. a 30. rokoch 20. storočia sa rozprestierala na ploche 13 500 000 km2. Čo sa týka počtu obyvateľov, v predvečer druhej svetovej vojny malo Francúzsko a jeho koloniálne dŕžavy len 150 miliónov obyvateľov, v porovnaní s 330 miliónmi v samotnej Britskej Indii.

Adolphe Thiers nazval republikanizmus v 70. rokoch 19. storočia „formou vlády, ktorá najmenej rozdeľuje Francúzsko“; politika za Tretej republiky bola však ostro polarizovaná. Naľavo stálo reformné Francúzsko, dedič Francúzskej revolúcie. Na pravej strane stálo konzervatívne Francúzsko, zakorenené v roľníctve, rímskokatolíckej cirkvi a armáde.^[1] Napriek ostro rozdelenému elektorátu Francúzska a vytrvalým pokusom o jeho zvrhnutie, Tretia republika vydržala sedemdesiat rokov, čo z nej robí najdlhšie trvajúci systém vlády vo Francúzsku od rozpadu Ancien Régime v roku 1789.^[2]

Prezidenti Tretej republiky

Adolphe Thiers, 1871 – 1873
Patrice de Mac-Mahon, 1873 – 1879
Jules Grévy, 1879 – 1887
Marie François Sadi Carnot, 1887 – 1894
Jean Casimir-Perier, 1894 – 1895
Félix Faure, 1895 – 1899
Émile Loubet, 1899 – 1906
Armand Fallières, 1906 – 1913
Raymond Poincaré, 1913 – 1920
Paul Deschanel, február 1920 – september 1920
Alexandre Millerand, 1920 – 1924
Gaston Doumergue, 1924 – 1931
Paul Doumer, 1931 – 1932
Albert Lebrun, 1932 – 1940

Referencie

↑ LARKIN, Maurice. Religion, Politics and Preferment in France Since 1890: La Belle Epoque and Its Legacy. [s.l.] : Cambridge University Press, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-521-52270-0. S. 3.
↑ FITZSIMMONS, Michael P.. The Night the Old Regime Ended August 4, 1789 and the French Revolution. [s.l.] : Penn State University Press.. Dostupné online. ISBN 978-0-271-02899-6.