Tatra T1 (pôvodným pravopisom TI) je typ najstaršej česko-slovenskej električky koncepcie PCC. Bol vyrábaný v 50. rokoch minulého storočia podnikmi Tatra Smíchov a ČKD Stalingrad. Vo výrobe bol nahradený modernejším typom Tatra T2, v pravidelnej prevádzke bol do 80. rokov 20. storočia.
Konštrukcia
T1 je motorový električkový vozeň odvodený z americkej koncepcie PCC, teda jednosmerný jednočlánkový štvornápravový vozeň s dvoma dvojnápravovými podvozkami a podlahou v jednej úrovni.[1][2] Na pravej strane vozovej skrine má troje skladacie elektricky poháňané dvere. Usporiadanie vozňa predpokladalo usmernený pohyb cestujúcich, teda nástup prednými dverami a výstup strednými alebo zadnými dverami. Miesta na sedenie tvorili pozdĺžne koženkové lavice pod oknami, len ostravské vozne mali koženkové sedačky v priečnom usporiadaní.
Električka bola štandardne vybavená tyčovým zberačom prúdu, ktorý bol v 60. rokoch nahradený pantografom (v Prahe bol skúšaný pantograf „poľského“ vzoru s jednotyčovou základňou), a elektrickou výzbrojou typu TR32 s odporovou reguláciou pomocou zrýchľovača.[2] Napájacie napätie pre výzbroj činilo 600 V jednosmerných; štandardná prevádzka je s normálnou polaritou (+ v troleje, − v koľajach), podľa požiadaviek dopravných podnikov možno vozy upraviť aj na obrátenú polaritu (Brno, Ostrava, Košice).
Vozne boli čiastočne vybavené prednými, zadnými či na oboch čelách zásuvkami mnohočlenného riadenia starého typu. Z čelného pohľadu ľavá zásuvka mala cca 32 kontaktov a slúžila na prenos informácií. Pravá zásuvka mala 4 kontakty a slúžila „len“ na vyrovnanie nulových potenciálov. V Prahe boli pomerne krátku dobu prevádzkované na l. 15 vo dvojiciach; v Ostrave boli takto prevádzkované (na l. 3) až do konca ich prevádzky.
Na čele mala električka T1 len jeden svetlomet (dvoma svetlomety boli z výroby vybavované až T3) a bola trochu užšia ako neskoršie typy. Tým bola pravdepodobne motivovaná prezývka žehlička.[3]
Pretože boli v prevádzke ešte v 80. rokoch, celý čas bol na čele umiestnený tzv. symbol vlády pracujúcich.
Prototypy
Vozeň č. 203 v Košiciach
Po niekoľkých rokoch konštrukčných prác boli v roku 1951 vyrobené dva prototypy električiek T1. Prvý z nich začal jazdiť v Prahe 22. novembra 1951 s evidenčným číslom 5001.[4] Druhý vozeň (ev. č. 5002) bol (po skúškach) spoločne s prvým nasadený do bežnej prevádzky o rok neskôr.
Vozeň ev. č. 5001 bol vyradený v roku 1976 a po zrekonštruovaní do pôvodného stavu bol zaradený do pražského Múzea MHD. Druhý prototyp bol vyradený až s poslednými vozňami tohto typu v Prahe (25. januára 1983), zostal odstavený, o dva roky neskôr bol prevezený do vozovne Střešovice. Po oprave mal byť určený pre komerčné jazdy, renovácia sa ale uskutočnila až v novom tisícročí, novo zrekonštruovaný vozeň bol predstavený v roku 2005.
Pražské vozy ev. č. 5036, 5050 a 5053 boli zničené už 7. 1. 1958 pri veľkom požiari ústredných dielní v Rustonce.
V roku 1966 bolo v Prahe 15 vozov T1 zmodernizovaných osadením novej vozovej skrine typu T3 na podvozky pôvodného vozňa T1 a v roku 1972 ešte jeden.
V Moste–Litvínove bolo v rokoch 1968 – 1970 a 1976 zrekonštruovaných obdobným spôsobom ako v Prahe celkom 18 električiek a ich technické preukazy prevzali novo dodané skrine električiek typu T3, u niektorých vozňov boli vymenené aj elektromotory.
Posledným mestom, kde električky T1 boli v prevádzke, bol Plzeň, kde bolo ešte v 80. rokoch nasadených 16 vozňov vyradených z Prahy.[5]
↑ abTramvajový motorový vůz T1 č. 528 [online]. Dopravní podnik Ostrava a.s., [cit. 2020-04-17]. Dostupné online. (po česky)
↑BEREŇ, Michael. OBRAZEM: V roce 1951 působila jako zjevení. Teď se tramvajová legenda vrátila. Pražský deník, 2019-01-06. Dostupné online [cit. 2020-04-17]. (po česky)
↑Ústav pro českou literaturu AV ČR, v. v. i. | Digitalizovaný archiv časopisů | RudePravo/1951/11/22/4.png [online]. archiv.ucl.cas.cz, [cit. 2020-04-17]. Dostupné online.
.jpg)
