Sándor Petőfi
maďarský básnik
Narodenie	1. január 1823 Malý Kereš, Uhorsko (dnes Kiskőrös, Maďarsko)
Úmrtie	31. júl 1849 (26 rokov) Segesvár, Sedmohradsko, Uhorsko (dnes Sighişoara, Rumunsko)
Rodičia	Štefan Petrovič, Mária Hrúzová
Podpis
Odkazy
Projekt Gutenberg	Sándor Petőfi (plné texty diel autora)
Commons	Sándor Petőfi
Literárny portál  Biografický portál

Sándor Petőfi, rodený Alexander Petrovič (maď. Petőfi Sándor, * 1. január 1823, Kiskőrös, Uhorsko – † 31. júl 1849, Segesvár, únia Uhorska a Sedmohradska) bol maďarský básnik slovenského pôvodu, jedna z najvýraznejších postáv Uhorskej revolúcie (maď. 1848–49-es forradalom és szabadságharc) v roku 1848.

Pôvodom Petőfiho sa podrobne zaoberal József Kiss (1923 – 1992) v knihe Petőfi adattár (1992). Podľa nej výsledky štúdií Lajosa Jakusa dokladajú slovenský pôvod vetiev oboch rodičov do roku 1685. Posledné známe miesto predkov otca sú Vaďovce v Nitrianskej stolici. V roku 1667 získali armáles.^[1] Predkovia matky boli z Necpál v Turci. Obidve vetvy boli evanjelici. Meno Petrovič je pôvodom zrejme srbské/chorvátske, z čoho sa usudzuje, že predkovia otca boli Srbi, ktorí prišli na Slovensko možno v 16. storočí, možno už v stredoveku (a niektoré zdroje zvyknú chybne uvádzať, že aj priamo Petőfiho otec bol srbského pôvodu). Otec sa volal Štefan Petrovič, bol mäsiarsky majster a maďarčinu ovládal len lámane (napr. podľa Gy. Illyésa).^{[chýba zdroj]} Podľa Júliusa Dolanského jeho otec už bol Maďar a v ich rodine sa hovorilo po maďarsky.^[2] Matka sa volala Mária Hrúzová a nevedela poriadne po maďarsky a komunikovala po slovensky.

Petőfi študoval na viacerých školách (Félegyháza, Kecskemét, Szabadszállás, Sárszentlőrinc, Pešť – evanjelické a piaristické gymnázium, Aszód, Banská Štiavnica, Pápa). V Aszóde na latinskom gymnáziu bol žiakom slovenského národovca Štefana Koreňa. V Banskej Štiavnici vraj bol spolužiakom Andreja Sládkoviča.^[3] V slovenskom evanjelickom chráme v Pešti ho po slovensky^{[chýba zdroj]} ako 10-ročného konfirmoval Ján Kollár a materským jazykom mu bola slovenčina.^{[chýba zdroj]} Keď bol študent, vysmievali sa mu pre jeho maďarčinu ovplyvnenú slovenčinou.^{[chýba zdroj]}

Považoval sa za Maďara. Vo svojej tvorbe sa tak tiež jednoznačne deklaroval.^[4] Pomaďarčenú verziu svojho mena používal od veku 20 rokov. Práve jeho slovenský pôvod mohol byť dôvodom pre jeho hungarofilskú horlivosť. Petőfi v duchu národného romantizmu prakticky celý svoj život zasvätil boju za nezávislosť a slobodu maďarského národa. Je dôležité poznamenať, že Petőfi (ako aj Kossuth) vyrastali v asimilovaných rodinách. Asimiláciu považovali za správny vzor pri výchove svojich synov, verili, že len tak môžu v budúcnosti prosperovať.^[5]

• 
  Rodičia (Orlai Petrich Soma)
• 
  Rodný dom (Petőfi Album 1907)
• 
  Rodný dom (2007)
• 
  Matričný (krstný) záznam

Keď mal Alexander dva roky, jeho rodina sa presťahovala do čiste maďarského mesta Kiskunfélegyháza, ktoré neskôr Petőfi vydával za svoje rodné mesto. Jeho otec sa pokúsil synovi zabezpečiť najlepšie školy. Navštevoval viacero škôl (1833 – 1834: piaristické gymnázium v Pešti, 1835 – 1838: evanjelické gymnázium v Aszóde, 1838 – 1839: luteránske lýceum v Banskej Štiavnici). V Banskej Štiavnici bol aktívnym riadnym členom Urodzeného maďarského spolku (Nemes Magyar Társaság) podľa niektorých pamätníkov sa tam priatelil len s maďarskými spolužiakmi. Podľa Róberta Milbachera to naznačuje, že „Petőfi si prehnane kompenzoval frustrácie zo slovenskosti svojej rodiny“.^[5] Tu sa zoznámil s Lajosom Szeberényim predsedom spolku, ktorí podporoval jeho rečnícke vystúpenia. Jeho učiteľ Štefan Boleman mu predvídal slávnu básnickú kariéru. Napriek chudobe rád navštevoval divadelné predstavenia. Jeho študijné výsledky však kvôli jeho zanietenosti divadlu a krivým obvineniam nedopadli dobre, kvôli čomu jeho otec odmietol ďalej financovať jeho štúdium.^[6] Vydal sa na cestu, aby sa stal hercom (podľa niektorých názorov boli dôvodom jeho ukončenia štúdia finančné problémy rodičov). Potom Alexander striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v Pešti bol pomocníkom v divadle, v Ostffyasszonyfa učiteľom a v Soproni vojakom (1839). V rokoch 1841 – 1842 študoval na kolégiu v Pápe, kde sa stretol so svojím neskorším priateľom Mórom Jókaim (maď. Jókai Mór). O rok neskôr, v roku 1842 prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v Atheneu ich vydali pod názvom A borozó, boli podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku 3. novembra boli vydané verše pod jeho pomaďarčeným menom „Petőfi“.

Popri poézii ho aj tak viac zaujímalo divadlo, a v roku 1842 sa pridal k jednej kočujúcej divadelnej spoločnosti. V roku 1844 putoval z Debrecína (maď. Debrecen) do Budapešti, aby našiel vydavateľa svojich veršov. V roku 1843 opisoval v Bratislave Správy zo snemu, súčasne vypomáhal v divadle. Prvú básnickú zbierku vydal v roku 1844 pod názvom Versek, v tom istom roku bol pomocným redaktorom časopisu Pesti Divatlap. Vo svojich populárnych básňach často spájal ľudové tradičné prvky s rytmom ľudových piesní. Najdlhšiu prácu napísal v roku 1845, bola to epickú báseň pod názvom János vitéz. V rokoch 1845 – 1846 prežíval umeleckú aj ľudskú krízu, v jeho diele sa prejavil pesimizmus.

V 1846 sa stretol v Sedmohradsku s Júliou Szendreyovou (maď. Szendrey Júlia). V nasledujúcom roku, napriek zákazu otca Szendreyho, sa s ňou oženil a svadobnú cestu strávili v kaštieli Petőfiho jediného aristokratického priateľa, básnika Sándora Telekiho (maď. Teleki Sándor).

Redigoval časopis Életképek. V roku 1848 neúspešne kandidoval do uhorského snemu. Pred voľbami v júni 1848 namiesto svojho rodiska Kiskőrösu – v tom čase osady so slovenskou väčšinou – uviedol maďarskú obec Kiskunfélegyháza, kde sa jeho rodičia presťahoval keď mal dva roky. Taktika nevyšla. Petőfiho volebná porážka naznačuje, že veľa ľudí dalo za pravdu ohováraniu jeho protikandidáta, ktorý básnika obvinil okrem iného z panslavizmu a proslovakizmu.^[5]

Jeho bratrancom bol maliar Orlai Petrich Soma. V roku 1842 spolu navštívili Jókaiho v Komárne. Spisovateľ v tom roku tiež namaľoval Petőfiho. V roku 1845 Petőfi napísal báseň Jókai Mórhoz. V roku 1846 bol Petőfi aj Jókai členom tzv. Spolku desiatich a neskôr boli hlavnými aktérmi revolúcie v Pesti. Spisovateľ začal používať svoje krstné meno skrátenou formou vraj na doliehanie básnika. Po svadbe Jókaiho sa však ich priateľstvo ochladilo a zmierili sa iba po dobytí Budína. Mór Jókai bol od založenia skoro do smrti predsedom (1876 – 1903) Spoločnosti Petőfi.

Vo februári 1847 sa Petőfi stal priateľom Jánosa Aranya. Po prečítaní jeho diela Toldi zdravil ho básňou. Pri návšteve Aranya napísal detskú báseň Arany Lacinak.^[7] Počas revolúcie v roku 1849 Petőfiho rodina bola u Aranyovcov v Salonte.^[8] Arany zomrel v roku 1882 na následky zápal pľúc, ktoré vraj dostal po nachladnutí pri odhalení Petőfiho sochy v Pesti. Dobové pramene to však nedokladajú a ide asi o mestskú legendu.^[9]

15. marca 1848 bol Petőfiho veľký deň. Ako jeden z vodcov skupiny nazvanej marcová mládež bol určujúcou osobnosťou vypuknutia revolúcie. Napísal Nemzeti dal (slov. Pieseň národa; doslovne: Národná pieseň)^[10], ktorá bola najdôležitejšou oduševňujúcou básňou revolúcie. Okrem toho spolupracoval na príprave 12 bodov (maď. 12 pont; Tizenkettő pont), ktoré obsahovali požiadavky Maďarov voči Rakúskemu cisárstvu. Pôvodne ľudové zhromaždenie, plánované na devätnásteho marca sa po správe o viedenskom povstaní preložilo na 15. marca.

Po brutálnom potlačení revolučných snáh v Ivano-Frankivsk husárska rota Jánosa Lenkeyho ušla do Uhorska. Rakúska vláda chcela rotu potrestať, verejná mienka však bola na strane „dezertérov“. Vtedajší nový uhorský minister obrany Lázár Mészáros, kvôli vzájomným vzťahom formálne ich musel potrestať. Na túto udalosť Petőfi napísal báseň s názvom Lenkei százada (Rota Lenkeyho). Po vpáde armády Jelačića 16. septembra sa prihlásil do armády. Po rôznych odbočkách v Pešti dostal vymenovanie za kapitána, a v januári 1849 v Sedmohradsku sa pridal k armáde poľského generála Józefa Zachariasza Bema. Vo februári sa však prvý krát vzdal svojej hodnosti, kvôli osobnému konfliktu s ministrom obrany Mészárosom.^[11] V apríli, keď sa znova hlásil na službu u Bema, ho generál znova vymenoval za kapitána. Po ďalších bojoch ho generál povýšil do hodnosti majora. To však museli potvrdiť na ministerstve, a po ďalšom konflikte tentoraz so zástupcom ministra Jurajom Klapkom, koho poznal už skoršie, sa znova vzdal vojenskej hodnosti.^[12] Klapka ho zobral do domácej väzby, odkiaľ ho prepustili na slobodu na príkaz Görgeiho. Počas májovom obliehaní Budína sa znova pohádal s Klapkom, znova ho zatvorili a znova sa zriekol vojenskej hodnosti a žiadal a písomné vybavenie. To viedlo k jeho finančným ťažkostiam, z čoho ho vypomohlo vyplatenie autorského honoráru od armády za použitie jeho básne A honvéd.^[13] Na správy ruskej intervencie sa vydal do Sedmohradska, aby sa vrátil do armády Bema.

Posledný raz ho videli pri Segesvári, 31. júla 1849. Okolnosti jeho smrti nie sú známe a v istých kruhoch sa do dnešného dňa vedú o tom početné spory. Legendy o jeho záchrane súvisia s všeobecnou atmosférou porazenej revolúcie v Uhorsku a s tým, že jeho telo sa dodatočne nenašlo. Podľa rakúskych vojenských hlásení telo básnika bolo identifikované, neskorší osud pozostatkov však nie je známy. Už v roku 1856 sa spomína to, že mnohí premýšlajú o jeho úteku do Ameriky.^[14] Pravdepodobne padol v bitke, avšak mnohí veria v alternatívnych možnostiach (napr. pochovaný na blízkych miestach po bitke alebo prežil v ruskom zajatí). Najznámejšia z nich je barguzinská verzia, kvôli čomu organizovali tzv. Megamorv expedíciu. Napriek negatívnym výsledkom vedeckých výskumov na pozostatkoch z Barguzinu ich nakoniec kruh veriacich pochoval v Budapesti pod menom básnika. Definitívne riešenie by bolo porovnanie DNA so vzorkami blízkych rodinných príslušníkov, čo však z pietnych dôvodov je nepravdepodobné.

Vzorom mu bola francúzska a nemecká romantika. Politicky bol zástancom sociálnej prestavby spoločnosti a revolucionizmu.

Petőfiho básne a ďalšiu tvorbu prekladali do mnoho jazykov. Prvým prekladateľom do nemčiny bol Adolf Dux. Do slovenčiny preložil jeho básne napr. Ján Botto, Viliam Paulíny-Tóth, Emil Podhradský, Pavol Országh Hviezdoslav^[15], Emil Boleslav Lukáč, Ján Poničan a Ján Smrek.

• Versek (1844) – zbierka básní
• A helység kalapácsa (1844) – komický epos
• János Vitéz (1845) – slov. Víťaz Janko (1902) – veršovaná rozprávka o ľudovom hrdinovi
• Cipruslombok (1845) – ľúbostná zbierka
• Szerelem gyöngyei (1845) – ľúbostná zbierka
• A magyar nemzet (1845) – revolučne ladená báseň
• A magyar nemes (1845) – revolučne ladená báseň
• A nép (1846) – revolučne ladená báseň
• Véres napokról álmodom (1846) – revolučná vízia
• Egy gondolat bánt engemet (1846)
• Felhők (1846) – cyklus reflexívnych básní
• Úti jegyzetek (1845) – próza
• Úti levelek (1847) – próza
• Szeptember végén (1847) – ľúbostná báseň
• Szabadság, szerelem (1847) – revolučná báseň
• Ha férfi vagy, légy férfi (1847) – revolučná báseň
• Háború volt (1847) – slov. Vojna najkrajšou je dumou – revolučná báseň
• A XIX. század költői (1847)
• A nép nevében (1847)
• Bolond Istók (1847) – básnická idyla o tulákovi
• Júlia – versek (1848) – ľúbostná lyrika
• Olaszországh (1848) – revolučná báseň
• Nemzeti dal (1848) – báseň, výzva k povstaniu
• Föltámadott a tenger (1848)
• A királyokhoz (1848)
• Ausztria (1848) – báseň kritizujúca rakúsku národnostnú politiku
• Respublica (1848)
• Az apostol (1848) – slov. Apoštol (1951) – epická báseň
• A honvéd (1849)
• Európa csendes, újra csendes (1849)
• Jött a halál (1849)
• Apostol (1848)

• 
  Socha Sándora Petőfiho v Medickej záhrade
• 
  Busta v Bratislave
• 
  Banská Štiavnica
• 
  Búč
• 
  Hucín (1999)
• 
  Komárno
• 
  Kráľovský Chlmec (1998)
• 
  Pomník v Prešove (1855)
• 
  Busta v Prešove (2024)
• 
  Rimavská Sobota
• 
  Rimavská Sobota
• 
  Sándor Petőfi: maďarská bankovka z r. 1932
• 
  dagerotypia (Gábor Egressy)

Petőfiho podobu nesie mnoho umeleckých diel. Na Slovensku je najznámejším súsošie v Medickej záhrade (sochár Béla Radnai), ktorú pôvodne odhalili v roku 1911 na Hviezdoslavovom námestí (vtedy námestie Lajosa Kossutha). Po prevrate bola poškodená, zadebnená a v roku 1921 rozobraná. V rokoch 1951/1956?-2002 stála v Petržalke, od roku 2003 je na dnešnom mieste. Je pamätným miestom na revolúciu a boja za slobodu v rokoch 1848 – 1849. Slávností sa prvýkrát zúčastnili slovenskí spisovatelia v roku 2011. Bola a stále je často poškodená vandalmi.^[16] Petőfiho pamätník sa nachádza na Slovensku ešte napr. v Búči (1998; István Szabó), v Hucíne (1999), v Komárne (2017; Györgyi Lantos – István Máté)^[17], v Kráľovskom Chlmci (1998), v Prešove (2024, Márton Borbás)^[18], v Rimavskej Sobote (2004; Lajos Győrfi – Imre Varga)^[19], vo Večelkove (2006, Gyula Mag) a vo Veľkom Mederi (2024).^[20] Pamätné tabule sa nachádzajú napr. v Banskej Štiavnici, v Bratislave, v Gemeri, v Hodejove (1971), v Kráľovičových Kračanoch (1998), v Lelesi, v Lučenci, v Plešivci (2000), v Rimavskej Sobote (1939), v Rožňave (1992), v Topoľníkoch (1995), v Tornali (1994), vo Večelkove (1999),^[21] a vo Vinici (2023).^[22] Mnoho miest sa týka jeho osoby, a mnoho pamätných organizácií a inštitúcii nesie jeho meno.

Zachovala sa jediná dagerotypia od priateľa Gábora Egressyho, ktorú Petőfi daroval manželke, ale on sám nemal rád portréty.^[23] Dagerotypia bola u rodiny, a neskôr sa dostala k Imrichovi Beliczaymu, priateľovi Zoltána Petőfiho. V 19. storočí sa snažili z nej spraviť rôzne kópie, kvôli zlej zachovalosti však ich kvalita bola slabá. Originál sa našiel nakoniec v rodinnej pozostalosti Beliczayovcov a reštauroval ho Károly Escher v roku 1955. Dnes sa nachádza v zbierke Petőfiho literárneho múzea v Budapešti.^[24]

• Tomiš, K. 1993: Petőfi a jeho poézia v slovenských prekladoch – recepcia v rokoch 1861 – 1918. In: K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku I. s. 99 – 113.
• Tomiš, K. 1994: Poetika slovenských prekladov Petöfiho básní (1861 – 1910). In: K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku II. Bratislava, s. 119 – 145.
• Tomiš, K. 2000: Maďarská literatúra v slovenskej kultúre 1. (1860 – 1918). Bratislava.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sándor Petőfi

• Zoznam básní Sándora Petőfiho v Maďarskej elektronickej knižnici (po maďarsky)
• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 1 – evanjelická farnosť Malý Kereš (maď. Kiskőrös); pokrstený ako Alexander, otec Stephanus Petrovics.