V roku 1804 bolo Srbsko vyhlásené autonómnym kniežatstvom v rámci Osmanskej ríše, ktorej moc však bola silne obmedzená. Osmani si zachovali iba právo na neveľký ročný poplatok a kontrolu nad šiestimi mestami a dvoma pevnosťami. Po Berlínskom kongrese v roku 1878 bolo 6. marca1882 kniežaťom Milanom, vyhlásené Srbské kráľovstvo a doterajší knieža Milan bol korunovaný ako kráľ Milan I., po ňom nastúpil na trón jeho syn Alexander I. Jeho vládu poznačili škandály okolo kráľovnej Dragy, rodenej Mašínovej, a kráľovská rodina bola nakoniec vzbúrencami v roku 1903 zavraždená. Následne sa už tretíkrát na trón vrátili Karađorđevićovci v osobe kráľa Petra I., ktorý bol v roku 1903 korunovaný za srbského kráľa. Ten žil takmer celý život po vyhnaní svojho otca Alexandra vo francúzskom exile, získal vysoké hodnosti vo francúzskej armáde, zúčastnil sa bosnianskeho povstania a bol ženatý s dcérou čiernohorského kniežaťa a neskôr kráľa Nikolu - Zorkou. Za jeho panovania Srbsko zažívalo veľký hospodársky a kultúrny rozkvet, takisto sa odpútalo od predchádzajúcej orientácie na Rakúsko a stalo sa spojencom štátov Dohody.
V rokoch 1912 – 1913 sa Srbsko zúčastnilo prvej balkánskej vojny spolu s Čiernou Horou, Bulharskom a Gréckom. Srbská 1. armáda pod vedením princa Alexandra zvíťazila nad tureckou armádou v bitke pri Kumanove. Turci boli definitívne vyhnaní z Balkánu a Srbsko dosiahlo rozšírenie svojho územia o väčšinu Kosova a Macedónska. Následne v druhej balkánskej vojne zvíťazilo nad Bulharskom.
Atentát na Ferdinanda d’Este, ktorého hlavnými páchateľmi boli mladí srbskí nacionalisti z Bosny, postavili Srbsko do ťažkej situácie. Rakúsko-Uhorsko vyvolalo ostrú kampaň proti Srbsku a proti Srbom žijúcich na území monarchie. Srbskí politici sa snažili vyvrátiť obvinenia a preto atentát ostro odsúdili. Rakúske ultimátum, ktorého prijatie by zo Srbska fakticky urobilo rakúskeho vazala, však odmietli a vojnu prijali. Srbský premiér Nikola Pašić po prečítaní správy o vyhlásení vojny prorocky zvolal: "Rakúsko nám vyhlásilo vojnu. To bude jeho koniec!"
Vojnu proti habsburskej monarchii zo začiatku Srbsko s pomocou čiernohorských vojakov viedlo úspešne. Prvú ofenzívu Rakúšanov odrazilo a srbské oddiely dokonca prenikli na územie Bosny a dobyli Sarajevo. Rakúsko-uhorská línia na rieke Kolubara sa zakolísala a rozpadla. Vzápätí bol oslobodený Belehrad, ktorý bol pod nadvládou Habsburgovcov iba 13 dní. Srbi sa vďaka víťazstvu nad mnohonásobnou presilou stali stredom obdivu spojencov zo západu aj z východu. Vydržali sa úspešne brániť ešte celý rok, ale koncom roku 1915 vstúpili do vojny proti Srbsku tiež Bulhari a Rakúšanom dorazila na pomoc tiež silná nemecká armáda pod velením generála Augusta von Mackensena.
Na prelome rokov 1915 a 1916 bola srbská armáda zatlačená na juh krajiny a územie štátu bolo rozdelené medzi Rakúsko a Bulharsko. Zatiaľ čo Rakúšania vo svojej okupačnej zóne neplánovali trvalé pripojenie, pretože sa obávali vyhrotenia národnostných rozporov v ríši, Bulharsko sa snažilo srbskú národnosť kompletne zlikvidovať a na ním okupovanom území začala silná bulharizácia. Srbská armáda ustupovala v krutej zime cez Albánsko a s pomocou francúzskej flotily sa znovu zhromaždila na ostrove Korfu a ďalších gréckych ostrovoch. Následne bolo asi 40 000 vojakov prevezených do Grécka na solúnsky front.
V septembri 1918 sa armáde Srbska s pomocou spojencov a povstalcov v bulharskom tyle podarilo preraziť nepriateľské línie a preniknúť znovu na srbské územie, kde dopĺňala stavy novonaverbovanými vojakmi. Bulharská a rakúska nadvláda sa rýchlo zrútila a po mesiaci ofenzívy dosiahli víťazné srbské vojská Belehrad. Ihneď po vojne sa začalo formovať Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov.
.svg)
.svg)
.svg)
.svg){kind=small}
