Sláčikové kvarteto je hudobné dielo určené pre rovnomenné hudobné teleso.
História
Vznik tohto diela tesne súvisel so vznikom sláčikového kvarteta ako hudobného telesa. O rozvoj hudobnej formy kvarteta sa najviac zaslúžil Joseph Haydn. Na začiatku komponoval kvartety pozostávajúce z piatich častí, no postupne vyvinul typickú štvorvetú štruktúru diela s typickými rysmi každej vety. V takejto podobe ju od neho prevzali aj ďalší skladatelia, Haydn je preto právom považovaný za otca sláčikového kvarteta. Sláčikové kvartety ako prležítostné diela komponoval v období klasicizmu i Mozart. Kvarteto si postupne získalo pozíciu plnohodnotného hudobného diela a ukážky skladateľovho umenia. Beethovenove neskoré kvartetá sú považované za jedny z najlepších diel klasickej hudby vôbec.
Sláčikové kvarteto si zachovalo popularitu i v období romantizmu a tak samozrejme vzniklo množstvo skladieb určených pre toto hudobné teleso. Medzi ich najvýznamnejších tvorcov patrili Schubert, Dvořák a ďalší. Zlomovým dielom bolo originálne Sláčikové kvarteto g-mol od Clauda Debussyho. Najvýznamnejším tvorcom sláčikových kvartetov v 20. storočí bol Béla Bartók. Priniesol tiež mnohé inovácie týkajúce sa nielen obsahu kvarteta, ale i techniky hráčov.
Štruktúra
Sláčikové kvarteto ako hudobné dielo má typicky štyri vety:
- prvá veta - väčšinou najrozsiahlejšia, zvyčajne v sonátovej forme
- druhá veta - v pomalom tempe
- tretia veta - menuet a trio
- štvrtá veta - vo forme sonáty alebo ronda, v rýchlom tempe
Významné sláčikové kvartetá
Klasicizmus
- Joseph Haydn
- Sláčikové kvarteto č. 62 C-dur "Cisárske", Op. 76 (č. 3)
Romantizmus
20. storočie
- Leoš Janáček
- Sláčikové kvarteto č. 1 "Z podňetu Kreutzerovy sonáty"