PROFILPELAJAR.COM

Silénos alebo Seilénos (starogr. Σιληνός, Σειληνός, lat. Silenus) je v starogréckej mytológii vychovávateľ a sprievodca boha vína Dionýza. Obvykle je zobrazovaný ako trochu pupkatý, plešatý a podgurážený starec s konskými ušami.^[1]

Pôvod

O jeho pôvode sa nevie nič určité. Niekedy sa uvádza, že sa zrodil z krvi zmrzačeného Úrana, inokedy sa za jeho otca považuje boh Hermes alebo Pan a za matku Kybelé. Nič nie je známe ani o jeho mladosti, lebo v mýtoch ho opisujú už len ako starca.^[1] Silénos bol daimón, ktorý predstavoval ducha divokej prírody. V umení bol často zobrazovaný ako napoly človek a napoly zviera, s ušami a niekedy i nohami a chvostom koňa. Často sa jeho meno uvádzalo v plurále (Siléni).^[2] Neskorší siléni boli opití stúpenci Dionýza; zvyčajne holohlaví a tuční s hrubými perami, skrčenými nosmi a s nohami človeka. Neskôr sa množné číslo „siléni“ prestalo používať a asociovalo sa to len so Silénom, učiteľom a verným spoločníkom boha vína Dionýza.^[3] Siléni boli starovekými autormi často zamieňaní so satyrmi a niekedy aj za boha Pana. Niekedy môže byť zložité rozlíšiť v umení zobrazenia silénov od satyrov, aj keď satyrovia mali kozie nohy a boli väčšinou mladí, kým siléni sa zobrazovali ako starí muži s konskými ušami.^[2]

Silénos bol notoricky známy konzument vína, býval zvyčajne opitý a museli ho podopierať satyrovia alebo ho niesol somár. Silénos bol opísaný ako najstarší, najmúdrejší a najopitejší zo stúpencov Dionýza a hovorilo sa o ňom, že je vychovávateľom mladého boha. Vďaka tomu spadá do kategórie učiteľov či vychovávateľov bohov, ktorá zahŕňa napríklad aj Priapa, Hermafrodita, Kédalióna či Cheiróna.^[4]

Keď bol Silénos opitý, tak mal jedinečné znalosti a moc proroctva. Najznámejší príbeh, ktorý sa so Silénom spája, je príbeh, kedy sa stratil a blúdil vo Frýgii, až kým ho roľníci nezachránili a nevzali k ich kráľovi Midasovi, ktorý sa k nemu správal láskavo. Na oplátku za Midasovu pohostinnosť mu Silénos porozprával niekoľko príbehov a kráľ, očarený Silénovým rozprávaním, ho zabával päť dní a nocí.^[5] Dionýzos ponúkol Midasovi odmenu za jeho láskavosť voči Silénovi a Midas si vybral silu premeniť všetko, čoho sa dotkol, na zlato.

Silénos bežne figuruje v rímskych námetoch pre sarkofágy, stelesňujúcich transcendentné prísľuby dionýzovského kultu.

Silénos ako člen dionýzovského sprievodu
Predná strana rímskeho sarkofágu zobrazujúca svadbu Dionýza a Ariadny, v ich sprievode figuruje starý Silénos (šiesta postava sprava), 150 – 160 n.l. (Glyptothek, Mníchov)
Papposilénos v dionýzovskom sprievode, nádoba z Paestum, Magna Graecia (Metropolitné múzeum umenia)
Satyr držiaci štít, podopierajúci opitého Siléna, vázy z Borghese, 1. stor. pred Kr. (Louvre)
Hermafroditos so Silénom a mainádou, rímska freska z Casa del Centenario, Pompeje
Hermafroditos a Silénos, vpravo maináda s tyrsom. Rímska freska z Pompejí, Dom M. Epidi Sabiniho, IX.1.22.
Dionýzos nalieva víno, zatiaľ čo Silénos hrá na lýre, obraz z Boscoreale, Campania, cca 30 pred Kr. (Britské múzeum)
Silénos hrajúci na lýre, detail fresky z Vily Mystérií, Pompeje, cca 50 pred Kr.

Papposilénos

Papposilénos „tatko Silén“ je reprezentácia Siléna, ktorá zdôrazňuje jeho starobu, často vykresľovaný v satirických hrách alebo komédiách. Na maľbách na vázach sú jeho vlasy často biele a ako aj na soškách, tak má vypuklé brucho či ochabnuté prsia. V týchto zobrazeniach je často jasné, že Papposilénos je herec, ktorý hrá rolu. ^[6]

Papposilénos hrá na aulos, bronz z 3. storočia pred Kr. (Walters Art Museum)
Dvaja papposilénovia ako speváci v Panaténaiách, cca 420 pred Kr.
Herec ako Papposilénos, okolo roku 100, originál zo 4. storočia pred Kr. (Altes Museum, Berlín)

Zobrazenia

V umení

Koncom 19. storočia bol v Nemecku a vo Viedni symbolizmus zo starovekého Grécka reinterpretovaný prostredníctvom novej freudovskej prizmy. Približne v rovnakom čase secesný umelec Gustav Klimt používa neúctivého Silena s bacuľatou tvárou ako motív v niekoľkých dielach. ^[7]

Piero di Cosimo: Objav medu od Bakcha, cca 1499 (Worcester Art Museum, Worcester)
Piero di Cosimo: Nešťastia Siléna, cca 1500 (Fogg Museum, Harvard University)
Peter Paul Rubens a David Rijckaert II: Spiaci Silénos, cca 1611 (Akadémia výtvarných umení Viedeň)
Jusepe de Ribera: Opitý Silénos, 1626 (Museo di Capodimonte, Neapol)
Jean-Baptiste Boudard: Skupina ticha, mramorová socha vo vojvodskom parku, Parma, 1766
Jules Dalou: Triomphe de Silène, bronzová socha, Jardin du Luxembourg, Paríž, 1897
Rupert Bunny: Silénos s niekoľkými dokonalými dámami z Frýgie usporiadali koktailovú párty, cca 1938

Galéria

Socha Siléna, Výstava v Taipei 2013
Silénos držiaci kantaros, tetradrachma z Naxosu na Sicílii, 461 – 450 pred Kr.
Silénos držiaci kantharos a lýru, Vulci, Etrúria, cca 475–425 pred Kr.
Etruská terakotová antefix s hlavou Siléna, 4. storočie pred Kr. (Walters Art Museum, Baltimore)
Socha Siléna, detail
Maska Siléna, detail z bronzovej situly, 330–310 pred Kr. Zbierka Vassila Bojkova, Sofia)
Zlatý falér (ornament, ktorý nosia kone) predstavujúci Siléna, Sýria, 3. storočie pred Kr.
Maska Siléna, prvá polovica 1. storočia pred Kr.
Dve rímske bronzové fulcry predstavujúce Siléna, 1. storočie pred Kr. – 1. storočie n.l. (Inštitút umenia v Chicagu)
Fragment Siléna a Erosa z Latia, začiatok 1. storočia n.l. (Cabinet des médailles, Paríž)
Mozaika s maskou Siléna
Socha Siléna, 2. storočie pred Kr. (Archeologické múzeum Delos)
Socha Siléna, Archeologické múzeum Delos, detail

Referencie

↑ ^a ^b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 427.
↑ ^a ^b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 344.
↑ Kerenyi, p. 177.
↑ Kerenyi, p. 177.
↑ J. Thompson (2010). "Emotional Intelligence/Imaginal Intelligence", in: Mythopoetry Scholar Journal 1.
↑ Albin Lesky, A History of Greek Literature, translated by Cornelis de Heer and James Willis (Hackett, 1996, originally published 1957 in German), p. 226; Guy Hedreen, "Myths of Ritual in Athenian Vase-Paintings of Silens", in: The Origins of Theater in Ancient Greece and Beyond: From Ritual to Drama (Cambridge University Press, 2007), p. 151.
↑ Carl Schorske Fin-de-Siècle Vienna – Politics and Culture, 1980, page 221