Kýllode bol položený v lodenici vo Wilhemshavene, 30. júla1934 po zistení drobných nedostatkov rozobraný a znovupoložený 15. júla1935. Spustenie na vodu prebehlo 3. septembra1936. Odovzdaný nemeckej Kriegsmarine bol Scharnhorst 7. decembra1939. Keďže kvôli sklzu spôsobenému nedostatkami na počiatku stavby sa dokončenie oneskorilo, bola skôr spustená, dokončená a námorníctvo prevzatá Scharnhorstova sesterská loď Gneisenau. Vzhľadom na to býva trieda Scharnhorst označovaná (hlavne v anglosaských krajinách) aj ako trieda Gneisenau.
Vzhľadom na rozvinutý Nemecký priemysel, so skúsenosťami z I. svetovej vojny, a následným rozvojom v dobe nástupu nacizmu bolo pancierovanie veľmi kvalitné. Hrúbka trupu, bola v rozmedzí 170 až 320 mm. Menej dôležité časti boli pancierované slabšie, no strojovne, veliteľské stanovištia a muničné sklady boli pancierované veľmi kvalitne. Veže hlavného delostrelectva dosahovali hrúbku panciera až 350 mm. Trup sa zužoval z hrúbky 320 mm na hrúbku 170 mm. Klinovité zúženie spolu so zužovaním trupu spôsobovalo, že delostrelecké granáty sa po pancieri skôr kĺzali, ako ho prerážali. Nevýhoda bola na strane Scharnhorstu ak bola delostrelecká paľba vedená z menšej vzdialenosti, kedy granáty dopadali pod ostrejším uhlom, a mohlo dôjsť k prerazeniu panciera, avšak vzhľadom na maximálnu rýchlosť bol Scharnhorst schopný určovať si vzdialenosť delostreleckého súboja. Paluba bola chránená 48,3 mm pancierom, pod ktorým bol umiestnený (znova na najcitlivejších miestach lode) ďalší pancier o hrúbke 150 mm. V prednej časti mal prvý predel hrúbku rovnako 150 mm. Ako ostatné lode tej doby malo čelo lode skosenie pod uhlom 90°, ktoré bolo neskôr (kvôli hydrodynamike) zmenená na tzv. atlantický typ, s nižším skosením.
Na pohon bolo využitých dieselových motorov MAN a 12 kotlov Wagner, poháňajúcich tri Brown-Boveri turbíny s výkonom 165 000 ks, Motory a turbíny prenášali svoj výkon cez tri lodné vrtule ktoré ho mohli premeniť až na rýchlosť 32 uzlov, pričom by zásoba paliva s hmotnosťou 6 200 t. vydržala na vzdialenosť 2 200 námorných míľ. Najväčší dosah 9 020 míľ loď dosahovala pri rýchlosti 15 uzlov.
Výzbroj
Scharnhorst ešte s pôvodnou kolmou provou.
Hlavná výzbroj bola od začiatku plánovaná na 15 palcové kanóny, avšak nakoniec boli namontované 11 palcové (280 mm) s predpokladom, že predsa len dôjde ku zmene na vyšší kaliber 15 palcov (405 mm). Do konca kariéry sa ani Scharnhorst ani Gneisenau tejto výzbroje nedočkali. Zostalo tak pri troch vežiach Dreh C/34 jedna vzadu, a dve vpredu po troch hlavniach dela SK/LC28 kalibru 280mm/54,5 cal. ktoré dodali Kruppove závody. Munícia hlavného delostrelectva bola AP (protipancierová) a HE (bombardovacia). Dostrel bol na hranici 41 km, pričom granát AP dokázal ešte na vzdialenosť 27 km preraziť pancier s hrúbkou 205 mm (pri kolmom dopade na pancier).
12 diel SKC/28 kalibru 150mm (5,9"/55) z toho osem diel v štyroch dvojdelových vežiach Dreh LC/34 a štyri v jednodelových vežiach MPL C/35 tvorili pomocné delostrelectvo, ako proti menším hladinovým cieľom, tak proti lietadlám. Zaujímavé boli osvetľovacie granáty, ktoré mohli byť použité.
Proti lietadlám boli nainštalované kanóny SKC/33 kalibru 105 mm v počte 14 kusov v dvojvežiach LC/31. Kanón 37 mm bol v počte 16 kusov a 32 kanónov kalibru 20 mm.
Na lodi mohli byť umiestnené až tri lietadlá (pravdepodobne Arado Ar 196), pre ktoré boli namontované dva katapulty.
Prestavba
V roku 1939 Kriegsmarine vykonala rekonštrukciu, ktorej sa podrobil hlavný stožiar a vyššie spomenuté čelo.
Súčasnosť
Potopený Scharnhorst objavila v roku 2000nórska expedícia.
.svg)