Rozhlas je telekomunikačné zariadenie pre jednosmerný prenos zvuku na diaľku. V slovenčine sa tiež udomácnil cudzí výraz rádio. Obvykle ako prenosové médium slúžia vysokofrekvenčné, elektromagnetické (rádiové) vlny, ale používajú sa aj metalické linky (rozhlas po drôte). V poslednej dobe sa rozhlas šíri aj pomocou internetu a z vysielaní z družíc.
Dejiny
Rozhlasová technológia
Výskumom rádiokomunikačného spojenia sa na konci 19. a začiatku 20. storočia zaoberalo mnoho vedcov a vynálezcov, v prvenstve niektorých objavov preto dodnes existujú nejasnosti a kontroverzie, nižšie sú preto uvedené iba jednoznačne preukázané prvenstvá
1876 - Heinrich Rudolf Hertz prvý experimentálne dokázal existenciu týchto vĺn a popísal ich vlastnosti, skonštruoval predchodcu dnešnej dipólovej antény
1893 - Nikola Tesla predviedol prvú verejnú demonštráciu rádia a rádiového spojenia
1896 - Guglielmo Marconi telegrafuje na vzdialenosť vyše troch kilometrov za použitia štvorvlnného unipólu
1904 - Jozef Murgaš zdokonalil rádiotelegrafické technológie, v roku 1905 údajne uskutočnil prvý rádiový prenos hlasu (nepovažuje sa za jednoznačne preukázané)
1938 - Rozšírenie priestoru pre rozhlasové spravodajstvo
50. roky - Rozmach televízie – koniec zlatej éry rozhlasu
Princíp
Prenášaný zvuk sa mení na elektrické kmitočty nízkych frekvencií. Tento signál pre svoje nízke frekvencie nie je schopný šírenia sa na diaľku elektromagnetickými vlnami, preto sa moduluje na kmitočty vyšších frekvencií, ktoré sa potom menia na elektromagnetické vlny pomocou vysielačov. Používajú sa dva základné druhy modulácie: frekvenčná (FM) kde sa v malom rozsahu mení kmitočet nosnej vlny podľa nízkofrekvenčného signálu. Amplitúdová (AM) v ktorej sa podľa prenášaného nízkofrekvenčného signálu mení amplitúda (veľkosť a tým aj intenzita nosnej vlny).
V dnešnej dobe sú rádiá dostupné taktiež pomocou družicového vysielania. A to klasickým analógovým spôsobom alebo digitálnym. Územie na ktorom je možné prijímať vysielanie je pokryté rozhlasovými vysielačmi. Na tomto území súčasne vysiela viac rozhlasových staníc, preto im treba prideliť rôzne frekvencie. Pridelená frekvencia sa nazýva kmitočet alebo kanál. Kanály sú prideľované centrálnou autoritou (Slovenský telekomunikačný úrad), aby nedochádzalo k ich vzájomnému rušeniu.
Slovenský rozhlas je národná nezávislá, verejnoprávna, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania.
Špecifiká rozhlasu
Rozhlasové vysielanie ako jeden z typov masovej komunikácie má svoje špecifiká a obmedzenia:
Maximálna operatívnosť, vyplývajúca z vysokej frekvencie spravodajských relácií. Prináša rozhlasu konkurenčnú výhodu, napríklad v porovnaní s tlačou. Vďaka priamym prenosom dochádza k splynutiu času.
Nepretržitosť, rozhlasu umožňuje nepretržitý kontakt s poslucháčmi.
Prakticky stopercentné pokrytie územia rozhlasovým vysielaním a od objavenia tranzistorového rádia i možnosť počúvať rozhlasové vysielanie prakticky kdekoľvek.
Anonymita poslucháčov, rozhlasové vysielanie počúva široké spektrum poslucháčov rôzneho veku, vzdelania, svetonázoru, atď. V žiadnom prípade nejde o nejakú homogénnu masu, ale treba vychádzať z toho, že rozhlas počúva určitý počet jednotlivcov, ktorí počúvajú rozhlas individuálne, alebo v malých skupinách (napr. rodina)
Minimálna priama spätná väzba, v tzv. zlatej ére rozhlasu priama spätná väzba prakticky neexistovala. Jedinou príležitosťou vyjadriť svoj názor na vysielané programy boli prieskumy počúvanosti, prípadne vyjadrenie svojho názoru v liste redakcii. Neskôr sa vytvoril priestor pre limitovanú priamu spätnú väzbu tým, že poslucháči sa mohli prostredníctvom telefónu zapojiť do vysielaného programu. Počet tých, ktorým sa ušla takáto príležitosť bol však zanedbatelný v porovnaní s celkovým počtom poslucháčov. V ostatných rokoch sa k telefónu pripojili dve nové možnosti: SMS správy a e-maily. Na jednej strane sa tým značne rozšírila kapacita kanála spätnej väzby, na druhej strane sa stratila interaktívnosťkomunikácie a vytvorila sa možnosť „filtrovať“ v redakcii ohlasy poslucháčov.
Používanie zvukov ako jediných výrazových prostriedkov, prostredníctvom ktorého komunikuje s poslucháčmi. V dôsledku toho poslucháči môžu vysielaný rozhlasový program vnímať len sluchom. Prostredníctvom rozhlasového vysielania možno šíriť len tie informačné obsahy, ktoré sa dajú vyjadriť v zvukovej podobe. Týmto obmedzením sú určené i výrazové prostriedky, ktoré má rozhlas k dispozícii: reč (slovo), hudbu, špeciálne zvuky a šumy.
Spôsob vnímania rozhlasového vysielania
Medzi špecifiká rozhlasového vysielania môžeme zaradiť aj spôsob jeho vnímania. Vnímanie rozhlasového programu je založené výlučne na sluchovom vneme. Prakticky rozlišujeme nasledovné typy vnímania rozhlasového vysielania:
sústredený posluch, počúvanie rádia ako jediná činnosť. Takýmto spôsobom sa kedysi počúvali rozhlasové hry, prípadne novoročný prejav prezidenta.
súvislá pozornosť, počúvanie rádia len doplnkovou činnosťou k inej, hlavnej činnosti.
okrajová pozornosť, je typ vnímania, kedy popri počúvaní vykonávame i hlavnú činnosť, ktorá však plne nezamestná naše zmysly.
ako kulisu, je dnes najčastejším typom vnímania rozhlasového vysielania.
Rozhlasové relácie
Hudobné vysielanie
Vo vysielaní hrá hudba.
Súťaže
Väčšina rádiových staníc občas vyhlási nejakú súťaž, do ktorej sa poslucháči môžu zapojiť tak, že zavolajú na určené telefónne číslo.
Hádanie názvov a autorov piesní
Vedomostné súťaže
Vtipné súťaže - napr. vysloviť zadané slovo alebo slovné spojenie čo najviackrát v časovom limite
,_Acervo_do_Museu_do_Colono_(Santa_Leopoldina).jpg)
