Ratio educationis (celý názov: Ratio educationis totiusque rei literariae per regnum Hungariae et provincias eidem adnexas, doslova Sústava výchovy a školského vzdelávania v Uhorskom kráľovstve a k nemu pripojených provinciách) bol organizačný poriadok pre školskú sústavu v Uhorsku, ktorý publikovala Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada za vlády Márie Terézie 2. augusta 1777.

V roku 1774 bol na popud Márie Terézie vydaný zákon, ktorý zostavil J. I. Felbiger, a ktorým sa prvýkrát pre rakúsku monarchiu okrem Uhorska zjednocovalo to, čo by sme dnes označili ako základné školstvo v materinskom jazyku. Zvykne sa nazývať Školský poriadok, celý názov znel Všeobecný školský poriadok pre nemecké normálne, hlavné a triviálne školy vo všetkých cisársko-kráľovských dedičných krajinách. Spomínané školy delil text na triviálne školy (nem. Trivialschule; v dedinách a mestečkách, jedno- alebo dvojtriedne), hlavné školy (nem. Hauptschule; v mestách, trojtriedne) a normálne školy (nem. Normalschule; v sídlach „provincií“, t.j. rozšírené hlavné školy). Pre Uhorsko bol tento „Školský poriadok“ v adaptovanej podobe schválený až o tri roky neskôr na základe dokumentu nazvaného Ratio educationis.^[1][2] Práce na jeho zostavovaní viedol Jozef Ürméni, zo Slovákov sa aktívne na práci zúčastnil Adam František Kollár, ktorého niektorí autori považujú za hlavného autora Ratia.^[3]

Položil základy veľkej reformy školstva, umožnil vytváranie škôl s vyučovacím materinským jazykom a vydávať príslušné učebnice. Obsahoval aj študijný a disciplinárny poriadok. Cieľom výchovy bol v zmysle osvietenských myšlienok občan.

Citát z odseku 1 (dôležitého pre nemaďarské národy v Uhorsku)^[4]:

Každý jednotlivý národ (pokiaľ je to, pravda, možné) by mal mať školy s vlastným vyučovacím jazykom, na čele ktorých majú stáť učitelia dobre ovládajúci nielen rodný ale aj iné jazyky, ktoré sa v kráľovstve častejšie používajú…

Vytvoril jednotnú školskú sústavu od národných škôl po univerzitu^[5][6]:

• Národné školy^[7] (iný preklad: ľudové školy; lat. scholae vernaculae/scholae nationales; žiaci sa v nich učili okrem písania, čítania, počítania aj základy hospodárenia; vyučovacím jazykom bol materinský jazyk - pozri aj článok ľudová škola):
  • typ 1 (na dedinách): 1 učiteľ, pre deti roľníkov (zodpovedá Feligerovej tzv. triviálnej škole na dedine)
  • typ 2 (v mestečkách): 2 učitelia, pre deti remeselníkov (zodpovedá Felbigerovej triviálnej škole v mestečkách)
  • typ 3 (v mestách): 3 učitelia, pre deti remeselníkov a obchodníkov (-zodpovedá Felbigerovej hlavnej škole)
  • typ 4 (v sídlach dištriktov): 4 učitelia (alebo viac), pre deti remeselníkov a obchodníkov, doplnené o výchovu učiteľov národných škôl (-tzv. normálky alebo vzorové školy)
• Latinské školy^[8] (vyučovací jazyk latinčina):
  • 1. stupeň: všeobecné vzdelávanie (tzv. gramatické školy)
  • 2. stupeň: rozšírenie všeobecného vzdelávania (tzv. humanitné triedy; spolu s gramatickými triedami tvorili gymnázium)
  • 3. stupeň: dva roky filozofie a práva (tzv. akadémie; určené pre šľachtické deti; celkovo ich bolo 5, z toho na Slovensku v Trnave a Košiciach)

Ľudové školy by sme dnes označili ako základné, prvý a druhý stupeň latinských škôl ako stredné školy a akadémie (s výhradami) ako vysoké školy.

• Ratio educationis v digitálnej podobe