Rímsky obrad

Omša slúžená čelom k ľudu (versus populum)
Omša slúžená smerom na východ (ad orientem)

Rímsky obrad je jedným z bohoslužobných obradov používaných v rímskokatolíckej (teda latinskej) cirkvi, ktorý bol pôvodne miestnym obradom Ríma. V súčasnosti je najrozšírenejším latinským obradom.[1]

Dejiny

Do tridentského koncilu

Za najstaršie zachované rímske liturgické texty sa považuje Hippolytova Traditio Apostolica,[2] ale ináč máme o liturgii 4. až 6. storočia veľmi málo informácií.[1] Pôvodne sa v rímskom obrade používala ako liturgický jazyk gréčtina, ale vo 4. storočí ju nahradila latinčina, ktorá bola dlho jediným bohoslužobným jazykom rímskeho obradu.[1][2] Vo 4. storočí máme Rímsky obrad doložený už ako plne vyvinutý vo Veronskom a neskôr v Gelaziánskom sakramentári.[1]

Pápež sv. Gregor I. vykonal počas svojho pontifikátu (590 – 604) významnú reformu Rímskeho obradu.[2] Rímsky obrad bol pôvodne určený len pre oblasť Ríma, čo vidno aj v samotnej liturgii (napr. zoznamy rímskych svätých v Rímskom kánone, lokálne rímske sviatky v kalendári alebo ešte donedávna v Misáli uvádzané rímske štácie). V 8. storočia sa začala pod vplyvom významného postavenia Ríma jeho výrazná expanzia, ktorá bola zavŕšená v 12. storočí, keď Rímsky obrad prevládol takmer na celom Západe okrem niektorých oblastí, ktoré si zachovali svoj vlastný obrad (napr. Miláno, Toledo, atď.).[1]

V polovici 10. storočia začali do Ríma prenikať zaalpské galikánske a germánske vplyvy, ktoré výrazne ovplyvnili aj rímsku liturgiu. Dôležitými činiteľmi tohto vplyvu boli napr. franské Ordines Romani. Zvlášť za pontifikátov sv. Gregora VII. (1073 – 1085) a Inocenta III. (1198 – 1216) však tento vplyv ustáva a v Rímskej kúrii sa ujímajú a ustáľujú vlastné liturgické knihy. Františkáni ich v skrátenej podobe prebral a následne rozšíril.[2]

Po tridentskom koncile

Tridentský koncil okrem iného reagoval aj na nedostatok liturgickej jednotnosti a nariadil, aby prebehla reforma rímskych liturgických kníh. Zreformované boli Rímsky breviár (1568), Rímsky misál (1570), Rímsky pontifikál (1598), Biskupský ceremoniál (1600) a Rímsky rituál (1614). Breviár a Misál boli vydané za pontifikátu sv. Pia V., ktorý rozhodol, že sa musia v takejto jednotnej podobe zaviesť v celej Cirkvi okrem miest a rádov, ktoré mali vlastný obrad starší ako 200 rokov.[2]

Niekoľko storočí ostal Rímsky obrad v podstate nezmenený a jeho postavenie sa neustále posilňovalo, čomu svedčí aj postupná romanizácia ostatných obradov, ktorá vyvrcholila v 19. storočí a ustala neskôr v 20. storočí.[2]

V 20. storočí prešiel Rímsky obrad výraznými zmenami. Pápež sv. Pius X. po mnohoročnom úsilí v roku 1911 zaviedol drastickú zmenu Rímskeho breviára[3] a v roku 1920 bolo tiež vydané nové vydanie Rímskeho misála s rozšírenými rubrikami, ktoré dal zhotoviť.[4] Pápež Pius XII. v roku 1955 významne obnovil obrady Svätého týždňa[5] a začal práce na reforme rubrík Misála a Breviára, ktorú zakončil v roku 1960 pápež sv. Ján XXIII. vydaním nového kódexu rubrík.[6]

Po Druhom vatikánskom koncile

Druhý vatikánsky koncil konštitúciou Sacrosanctum Concilium nariadil vykonať všeobecnú liturgickú reformu Rímskeho obradu, ktorá bola postupne realizovaná v nasledujúcich rokoch.[7] Reforma vyvrcholila novými vydaniami liturgických kníh: Rímskeho misála v roku 1970,[8] Liturgie hodín v roku 1971,[9] Rímskeho graduála v roku 1973,[10] Benedikcionála a Biskupského ceremoniála v roku 1984[11] a mnohých ďalších.

Podľa konštitúcie Sacrosanctum Concilium sa má použitie latinčiny v latinských obradoch zachovať a má sa dbať, aby veriaci ovládali po latinsky stále časti omšového poriadku, ale zároveň sa má pri omši dať viac priestoru národným jazykom.[12] Súčasný Kódex kánonického práva predpisuje, že sa omša môže sláviť vždy po latinsky alebo v inom schválenom jazyku.[13] Sacrosanctum Concilium ďalej nariaďuje, aby sa klerici podľa odvekej tradície modlili Posvätné ofícium v latinčine.[12]

Po II. vatikánskom koncile sa tiež postupne opustila všeobecná prax orientácie kňaza na východ (ad orientem) a pristúpilo sa k sláveniu omše tvárou k ľudu (versus populum), toto však nevychádza z požiadaviek samotného Koncilu, lež išlo o postupný vývoj, ktorý popri pokoncilových zmenách nastal, pričom aj pokoncilovú liturgiu možno sláviť ad orientem.[14]

Referencie

  1. ↑ a b c d e  FORTESCUE, A.. The Roman Rite. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. (angl.)
  2. ↑ a b c d e f FISCHER, B.. Liturgie VII. Abendländische Liturgien. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1961. [Cit. 2023-07-31]. 6, s. 1375. (nem.)
  3. ↑  WYNNE, J.. Reform of the Roman Breviary. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. (angl.)
  4. ↑ Missale Romanum. Rím : Marietti, 1949. 870+32 s. Kapitola Additiones et variationes in rubricis Missalis ad normam bullæ “Divino Afflatu” et subsequentium S. R. C. decretorum, s. xxviii. (lat.)
  5. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1955. 912 s. Dostupné online. Kapitola Decretum generale: liturgicus hebdomadæ sanctæ ordo instauratur, s. 838 – 847. (lat.)
  6. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1960. 1132 s. Dostupné online. Kapitola Rubricarum instructum, s. 593 – 595. (lat.)
  7. ↑ SÝKORA, Adam. Misál z r. 1962 — vhodná alternatíva? [online]. Christ-Net.sk, 2018-01-29, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online.
  8. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1970. 963 s. Dostupné online. Kapitola Decretum: Nova editio Missalis Romani promulgatur et typica declaratur, s. 554. (lat.)
  9. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1971. 1036 s. Dostupné online. Kapitola Constitutio apostolica Laudis Canticum, s. 527 – 535. (lat.)
  10. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1973. 762 s. Dostupné online. Kapitola Decretum: De cantibus in Missa quae lingua latina celebratur novo ordine disponendis, s. 274. (lat.)
  11. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1984. 1238 s. Dostupné online. Kapitola Decreta: Ordo Benedictionum Ritualis Romani fit publici iuris; Novum Caeremoniale Episcoporum fit publici iuris, s. 1085 – 1087. (lat.)
  12. ↑ a b §36, §54, §101. In: II. vatikánsky koncil. Sacrosanctum Concilium [online]. KBS, 1963-12-04, [cit. 2023-08-01]. Dostupné online.
  13. ↑ Kán. 928. In: Kódex kánonického práva [online]. KBS, [cit. 2023-08-01]. Dostupné online.
  14. ↑ SÝKORA, Adam. Postavenie sláviaceho spoločenstva vzhľadom k oltáru a oltár "versus populum" [online]. Christ-net.sk, 2016-07-13, [cit. 2023-08-01]. Dostupné online.

Iné projekty

Externé odkazy