Pád Konštantínopola
Súčasť byzantsko-osmanské vojny
dobytie Konštantínopola Turkami, francúzska miniatúra 15. storočie
Dátum 2. apríl – 29. máj 1453 Miesto Konštantínopol Casus belli osmanský princ a pretendent Orhan žijúci v Byzancii Výsledok Víťazstvo Osmanskej ríše Definitívny zánik Byzantskej ríše Dobytie Konštantínopola Turkami Ekonomické, sociálne a náboženské zmeny v Európe
Protivníci
Osmanská ríša Srbský despotát	Byzantská ríša Janovská republika Benátska republika Sicílske kráľovstvo Pápežský štát osmanskí dezertéri
Velitelia
Mehmed II. Zagan Paša Sulejman Baltoghlu Hamza Bey Hasan z Ulubatu †	Konštantín XI. † Loukas Notaras † Giovanni Giustiniani † Theofilos Palaiologos † kardinál Isidor Orhan Çelebi †
Sila
Útočníci Osmanské vojská (podľa posledných výskumov) 50 000–80 000 vojakov z toho 5 000–10 000 janičiarov 70 diel (14 veľkého a 56 menšieho kalibru) 70 lodí, 20 galér Srbský despotát 1 500 jazdcov	Obrancovia Byzantská ríša asi 7 000–12 000 vojakov Janovská republika asi 700 vojakov Benátska republika asi 800 vojakov Pápežský štát asi 200 lukostrelcov Západní dobrovoľníci 2 000 vojakov Grécki dobrovoľníci asi 5 000 vojakov Princ Orhan asi 600 osmanských dezertérov Sicílske kráľovstvo niekoľko lodí a malé posádky
Straty
Osmania značné straty, presné počty sú neznáme	Byzantská ríša a spojenci 4 000 padlých vojakov a civilistov asi 30 000 odvedených či zotročených
Historický portál

Pád Konštantínopola alebo dobytie Konštantínopola osmanskými Turkami bol vojenský stret prebiehajúci od 2. apríla do 29. mája 1453. Pád Konštantínopola predstavuje definitívny zánik Byzantskej ríše a oficiálny počiatok veľmocenského postavenia Osmanskej ríše v juhovýchodnej Európe. Udalosť býva historikmi považovaná i za jeden z medzníkov medzi stredovekom a novovekom, či za jednu z hlavných príčin hľadania zámorských ciest do Indie.

V 15. storočí bola Byzantská ríša už iba malý štát, ktorý sa koncentroval najmä okolo mesta Konštantínopol a niekoľkých ďalších panstiev na Peloponéze a marmarských ostrovoch. Byzantský cisár bol v tomto období navyše de facto vazalom tureckého sultána. Medzi ním a Byzanciou v období pred dobytím mesta existovalo krehké prímerie udržiavané sultánom Muradom II., ktorý Byzancii platil 3000 zlatých za to, že na svojom území držala osmanského princa Orhana, pretendenta Osmanskej ríše. Keď však v roku 1451 Murad II. zomrel a na osmanský trón nastúpil jeho syn Mehmed II., tento odmietol danú sumu naďalej platiť a vzťahy medzi krajinami výrazne ochladli. Postavenie Rumélijskej pevnosti bolo len ďalším náznakom chystaných príprav na obliehanie mesta. Konštantín XI., ktorý si uvedomoval ťaživosť situácie sa snažil získať, čo najväčšiu vojenskú silu na záchranu ríše, požiadal dokonca o pomoc západné krajiny a súhlasil aj s cirkevnou úniou medzi východom a západom. Zo západných krajín (najmä Janov a Benátky) Byzancii naozaj prišla vojenská pomoc, avšak ani táto nedokázala ubrániť vojenskej katastrofe, ktorá sa na mesto a ríšu valila.

Samotné obliehanie vzhľadom na počet útočiacich vojsk trvalo prekvapivo dlho - až dva mesiace. Odpor obrancov sa zlomil najmä po tom, čo bol zranený janovský žoldniersky veliteľ Giovanni Giustiniani a po tom, čo zahynul posledný byzantský cisár Konštantín XI. Na turíčnu nedeľu, 29. mája 1453 mesto Konštantínopol a spolu s ním i Byzantská ríša padli. Princ Orhan bol popravený po tom, čo bol zajatý pri pokuse o útek. Sultán Mehmed si i za dobytie Konštantínopola vyslúžil prezývku Fatih - Dobyvateľ.

Byzantská ríša už dlhé storočia bojovala proti nepriateľsky naladeným moslimským ríšam z východu. Po tom, čo sa dokázala vysporiadať s arabskými inváziami sa na východe objavil nový nepriateľ - agresívne turecké kmene. Po bitke pri Mantzikerte začali Seldžuci prenikať ďalej do vnútrozemia Malej Ázie a Byzantskej ríši sa ich i napriek jej snahám a pomoci križiakov nepodarilo vytlačiť.

Po tom, čo sa k moci v ríši dostali Angelovci začala ríša upadať a pre vzťahy so západom a nepopularitu vládnuceho cisára sa Byzantská ríša stala cieľom IV. križiackej výpravy. Po jej uskutočnení ríša dočasne zanikla zanechajúc za sebou niekoľko gréckych nástupníckych štátov a veľké množstvo menších a väčších križiackych panstiev.V roku 1261 sa dynastii Palaiologovcov podarilo znovu dobyť mesto Konštantínopol a Nikajské cisárstvo sa znovu stalo skutočnou Byzantskou ríšou.

Ríši sa podarilo taktiež obnoviť moc nad viacerými stratenými územiami v Európe, avšak zlá ekonomická situácia, veľká morová epidémia v rokoch 1346 – 1349 a nepriateľsky naladení susedia na všetkých stranách hraníc ríše znamenali pre ríšu veľké problémy a postupný úpadok. V päťdesiatych rokoch 15. storočia tak Byzantská ríša ovládala už len okolie hlavného mesta Konštantínopol, niekoľko drobných ostrovov v Marmarskom mori a pomerne autonómny peloponézsky Morejský despotát so sídlom v Mystre. Okrem Byzancie v regióne ešte existovalo samostatné Trebizondské cisárstvo a kniežatstvo Theodoro, ktoré prežili i pád Byzancie, no zanikli ešte v tom istom storočí.

Naopak osmanská ríša zažila v 14. – 15 storočí značný rozkvet. Za vlády sultána Orhana sa ríša rozšírila na väčšinu severovýchodnej Anatólie a v roku 1329 Osmani porazili Byzanciu v bitke pri Pelekanone, čo znamenalo definitívnu stratu Anatólie. Ríša Osmanov sa za jeho vlády taktiež rozšírila do Európy. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa Osmanom podarilo získať nadvládu nad Bulharskom a po tom, čo 15. júna 1389 v bitke na Kosovom poli porazili i Srbov stala sa Osmanská ríša hegemónom juhovýchodnej Európy. Definitívnu bodku nádejám kresťanskej Európy na odrazenie Turkov dala bitka pri Nikopole v roku 1396, ktorá skončila porážkou kresťanskej koalície. Začiatkom 15. storočia sa Osmanská ríša dostala do krátkodobej stagnácii v dôsledku timurovskej expanzie, avšak po tom, čo východná hrozba zanikla sa sultánom moc podarilo skonsolidovať a dokázali ríšu rozšíriť na východ i na západ. V roku 1422 sa uskutočnilo prvé osmanské obliehanie Konštantínopola. Po bitke pri Varne sa Osmani stali dominantným štátom celého Balkánu a zabrániť tureckej hrozbe nedokázala ani druhá bitka na Kosovom poli.

Keď v roku 1451 na turecký trón nastúpil sultán Mehmed II., vôbec sa netajil, že chce po dlhých rokoch byzantsko-osmanských vojen a dočasných prímerí urobiť za Byzantskou ríšou bodku a dobyť jej poslednú baštu - Konštantínopol. Hneď v nasledujúcom roku bola v priebehu troch mesiacov v tesnej blízkosti mesta, oproti pevnosti Anadolu hisar vystavaná pevnosť Rumeli hisar (Rumélijská pevnosť), ktorá mala slúžiť bezpečnému vylodeniu útočiacich vojsk.^[1] Byzantínci miesto nazývali Laimokopia - "rezačka prielivu", pretože prieliv sa vďaka pevnostiam stal osmanskou doménou. Cisár Konštantín XI. opätovne hovoril o cirkevnej únii (ktorá hoci bola v minulosti už prijatá skončila neúspechom), opäť prijal katolícky krst a viackrát ponížene žiadal západ o pomoc. Európa, ktorá sa však zmietala vo vlastných problémoch nedokázala na prosby účinne odpovedať. Viacerí benátski hodnostári taktiež Byzanciu už považovali za stratenú a chceli zlepšovať vzťahy s Osmanmi.

Prípravy na dobytie mesta prebiehali na oboch stranách. Do Konštantínopola na prosby zúfalého cisára prichádzali dobrovoľníci z Európy (najmä Janova a Benátok) a byzantskí vlastenci z gréckych zemí (najmä z ostrovov Rhodos a Chios). Z Janova prišiel žoldniersky veliteľ Giovanni Giustiani, ktorému cisár zveril obranu vonkajších hradieb.^[2] Benátske vojská v meste a niekoľko lodí viedol Girolomo Minotto. Samotné mesto malo vynikajúce čiastočne opravené hradby, ktoré v histórii mesta nikde neboli prekonané po súši, ale len z mora. Vo vnútri mesta bola situácia horšia, pretože mesto malo svoje zlaté obdobia už dávno preč. Odmysliac si obchodnú štvrť Galatu na druhej strane Zlatého rohu (ktorá zaujala neutralitu) malo mesto v 50. rokoch 15. storočia okolo 40 000 – 50 000 obyvateľov.^[3] Byzantské loďstvo, ktoré sa kedysi honosilo nadvládou nad morami (thalassokraciou) bolo takisto dávno preč, poslednú ranu byzantskému loďstvu zasadili Janovčania v 14. storočí. Okrem toho mesto niektorí obchodníci opustili.

Osmani už koncom roka 1452 sústreďovali v Edirne a okolí svoje vojská. Celkové počty osmanských vojsk nie sú úplne známe, dobové predpoklady, ktoré hovorili o 165 000 až 400 000,^[2] sú však zjavne prehnané. V januári 1453 sa k Osmanom pridal aj menší oddiel zo Srbska, ktoré bolo pod nadvládou Osmanov. Asi 1500 jazdcov viedol srbský bojar Jakša.^[4] Zo Srbska Mehmed získal takisto baníkov, ktorý mali podkopávať mestské hradby. V tureckých službách taktiež pôsobil uhorský vojenský inžinier Urban, ktorý pre nich vyrábal delá. Urban svoje služby najprv ponúkol byzantskému cisárovi, avšak ten si jeho služby nemohol dovoliť.^[2]

Koncom marca vojská sultána Mehmeda II. vytiahli z Edirne do boja. 2. apríla sa osmanské vojská objavili na dosah mesta. Cisár prikázal zavrieť mestské brány a zničiť mosty k nim, cez Zlatý roh bola natiahnutá reťaz.^[5] Bez boja obsadili opustené byzantské sídla v okolí mesta a poľahky obľahli mesto. Mehmedov hlavný stan ležal oproti bráne svätého Romana na Maltepskom kopci.^[6]

Mehmedov plán bol obsadiť mesto pokiaľ možno čo najrýchlejšie, aby ho náhodou neprekvapili európske vojská. Už od počiatku bojov preto turecké vojská mesto obliehali a ostreľovali jeho tisícročné hradby. Prvý riadny útok sa pravdepodobne začal 6. alebo 7. apríla, jeho cieľom bol najzraniteľnejší úsek hradby - tzv. mesoteichonský úsek, kde do mesta prechádzala rieka Lykus. Byzantské delá obsluhované Janovanmi avšak dokázali útočiacich Turkov úspešne zahnať. Situácia bola pre Byzantíncov na hradbách priaznivá, až pokým sa im nepokazilo ich najväčšie delo.

Okolo 17. apríla Turci opäť zaútočili na najzraniteľnejší úsek hradby, avšak znovu boli odrazení a ich straty boli obrovské, kým podľa benátskeho doktora Nicola Barbara nezomrel ani jeden kresťan.^[7] Aby si Osmani posilnili morálku, vyslal Mehmed svojho veliteľa Sulemana Baltoghlu a loďstvo na Princov ostrov (Prinkipo) v Marmarskom mori, ktorý patril Byzancii.^[8] Niekedy v tomto čase taktiež Osmania zaútočili na menšie pevnôstky severne od mesta.^[8]

20. apríla sa však turecké postavenie opäť zhoršilo po tom, čo sa mesta po mori dostala pomoc od pápeža, ktorý Byzancii poslal tri janovské galéry s dvomi stovkami vojakov. Západná pomoc s eskortou sicílskych lodí s byzantskými zásobami prerazila osmanskú blokádu a i napriek obrovskej snahe Osmanov o námornú odvetu sa im nepodarilo mestskú námornú obranu prelomiť a prístav zostal nedobytý.

Aby Mehmed II. prekonal prístavnú reťazovú ochranu, nechal po akomsi drevenom moste (nazývanom diolkos) preniesť lode z neďalekého Diplokoionského prístavu v Bosporskej úžine do prístavu Zlatý roh, čím prekonali reťaz chrániacu prístav. Turci sa následne rýchlo vysporiadali s byzantským loďstvom a od konca apríla tak mohli na mesto útočiť aj od mora i od pevniny.

Začiatkom mája začala morálka v meste klesať. Obrancom sa zmenšovali zásoby potravín a ich rady značne redli. Takisto pomoc od kresťanských panovníkov neprichádzala. Jedinou nádejou pre mesto zostávala benátska pomoc, ktorú žiadal miestny veliteľ Minotto, avšak pre skúsenosti Grékov s Benátčanmi sa na ich pomoc príliš nespoliehali. Definitívne nádej obrancov na benátsku pomoc zhasla po tom, čo sa do mesta podarilo prekĺznuť lode, ktorá mala pátrať po Benátčanoch v Egejskom mori. 8. - 12. mája Turci vtrhli do Blachernského palácového opevnenia, ktoré chránili Benátčania, boli avšak zahnaní.^[9] O pár dní neskôr sa srbským baníkom podarilo vyhodiť do vzduchu Kaligarovu bránu, ku ktorej sa presunuli po neúspechu pri Charísiovej bráne. V noci z 18. mája na 19 mája sa počas nočného útoku Byzantíncom podarilo zničiť tureckú obliehaciu vežu.^[9]

22. mája vojská zastihlo zatmenie mesiaca, ktoré si obrancovia i útočníci vysvetľovali negatívne. Byzantínci si znamenie vysvetlili ako znak toho, že ich Boh opúšťa, Mehmed II. naopak na radu svojich astronómov svoj názor zmenil.^[10] 23. mája cisára Konštantína navštívili osmanskí poslovia s ponukou na kapituláciu, čo však Konštantín odmietol. V meste sa následne uskutočnila veľká procesia všetkého kresťanského obyvateľstva, ktorej sa zúčastnil i samotný cisár. Procesia prešla okolo celých hradieb a konštatinopolský klér s ikonami žehnal obrancom. Takisto sa po piatich mesiacoch konala veľká omša, zrejme jediná, v ktorej sa prejavila predtým zjednaná, no nerealizovaná cirkevná únia.^[2] Cisár Konštantín XI. pri príležitosti držal veľkolepý prejav, ktorým sa pokúsil obnoviť morálku. Slová cisárovho prejavu sa zachovali v dvoch čiastočne odlišných verziách od mytilenského arcibiskupa Leonarda a štátneho sekretára Georgia Sphrantza.

Naopak v osmanskom tábore morálka i napriek dobrému znameniu klesala. Ťaženie, ktoré malo byť chvíľkovou záležitosťou, sa predĺžilo. Sultán zvolal 26. mája bojovú poradu a niektorí jej členovia (medzi nimi najmä Halil Paša) radili sultánovi od obliehania upustiť. Obávali sa najmä možného uhorského vpádu do krajiny, či neistej benátskej pomoci obrancom mesta. Nakoniec však prevážili hlasy za zotrvanie a tak bol o pár dní nariadený generálny útok na mesto.

Posledný útok na mesto sa začal skoro ráno v utorok 29. mája. Ako prvé poslal sultán do boja rozličné vojská kresťanov alebo konvertitov, ktorí mali najmä zamestnať ospalých obrancov. K hradbám sa však nedostali. Následne nasledovali ďalšie útoky a bombardovanie. Po piatich hodinách bojov sa pravdepodobne jednému osmanskému delu podarilo zraniť janovského veliteľa Giustianiho, ktorý bol z boja odvedený na janovskú loď.^[11] Zranenie veliteľa obrany výrazne demoralizovalo brániace sa vojská a janičiarskym oddielom sa podarilo dostať k vnútorným hradbám. Janovskí bratia Bocchiardiovci sa ešte pokúsili zaútočiť na turecký tábor, avšak ich misia bola viacmenej samovražedná.^[11] Boje pokračovali a niekde v nich krátko po prekonaní hradieb zomrel aj Konštantín XI. Jeho telo nebolo možné identifikovať. Vojaci v meste sa dali na útek. Benátčania a Janovčania sa nalodili na svoje lode, niektorí hľadali záchranu v Galate. Turecké vojská po prekonaní odporu začali rabovať mesto, plienenie trvalo podľa moslimskej tradície tri dni. Vyplienené boli mestské chrámy, kláštory i paláce, rabovania bol ušetrené len niektoré kľúčové budovy ako Chrám sv. Apoštolov, ktoré sultán uchránil v dôsledku potrebnej podpory patriarchu po dobytí mesta. Stovky kresťanov v meste bolo zotročených a desiatky žien znásilnených, tí, ktorí rabovanie prežili, boli následne oslobodení. Galata si za svoju neutralitu udržala svoje postavenie a privilégiá.^[2] Osmanský princ Orhan bol Turkami popravený po tom, čo bol v obleku gréckeho mnícha zajatý pri pokuse o útek. Sultán Mehmed II. si za dobytie Konštantínopola vyslúžil prezývku Fatih - Dobyvateľ a prehlásil sa sa rímskeho cisára (Kayser i Rum), podobne sa však za dediča Ríma prehlásili i ruskí cári a od 9. storočia sa k dedičom Ríma prihlasovali i Svätá ríša rímska, či iné krajiny.

Následkov pádu Konštantínopola bolo viacero. Definitívny zánik Byzantskej (resp. Východorímskej) ríše znamenal konečné preváženie hlasu katolíckej strany nad pravoslávím v kresťanskom svete, pretože východné patriarcháty sa dostali pod nadvládu moslimov. Keďže sa južné pravoslávne krajiny sa dostali pod vplyv Turkov, ťažisko ortodoxnej kultúry a umenia sa prenieslo do Ruska, ktoré nikdy neuznalo Florentskú cirkevnú úniu. Moskva sa vďaka manželským vzťahom s Palaiologovcami prehlásila za "Tretí Rím" a ako ochrankyňa pravoslávia získala veľkú medzinárodnú prestíž.^[2] Krátko po dobytí Byzancie padli i posledné zvyšky predchádzajúcej ríše - Morejský despotát a Trapezuntské cisárstvo, či jemu podriadené kniežatstvo Theodoro na Kryme a Gréci podobne ako iné národnosti na Balkáne prišli o svoj vlastný štát.

Konštantínopol sa stal novým hlavným mestom Osmanskej ríše a takisto sa postupom času menil názov mesta. Stále sa používal názov Konštantínopol "Kostantiniyye", (القسطنطينية), avšak začali sa presadzovať i názvy Islambol a Istambol (Istanbul). Väčšina kresťanských chrámov v meste bolo konvertovaných na mešity (napr. Chrám Hagia Sofia), druhý najväčší kostol Chrám svätých Apoštolov bol pre jeho chátrajúci stav zbúraný a na jeho mieste bola postavená mešita Mehmeda Dobyvateľa.

Pád Konštantínopola spôsobil taktiež odliv inteligencie z bývalého byzantského sveta. Byzantskí učenci pre seba hľadali miesta na dvoroch európskych rodov a mnohí z nich zakotvili v Taliansku. V bohatej Florencii vďaka podpore Cosima de' Medici vznikla dokonca Florentská Akadémia, kde pôsobili takí učenci ako Ján Argyropoulos, či Demetrios Chalkokondyles. I vďaka gréckym imigrantom sa v Európe podarilo obnoviť štúdium Platóna a helénskych autorov. Rozšírila sa taktiež znalosť gréčtiny u renesančných autorov (v stredoveku sa navzájom grécky východ a latinský západ vzďaľovali). Významnými gréckymi učencami na západe boli napr. aj kardinál Bessarion, či Manuel Chrysoloras. Známou sa stala aj Krétska umelecká škola, ktorej najvýznamnejším nasledovníkom bol El Greco.

Okrem priamych následkov, ako ďalší mocenský rozmach Osmanskej ríše a jej orientácia na mocenské dobývanie Európy a Ázie, malo dobytie Konštantínopola viaceré nepriamejšie následky. Nástup osmanského hegemónu v Stredomorí postupne vytlačil z gréckych ostrovov Janovčanov a Benátčanov, s ktorými pôvodne Osmani udržiavali priateľské vzťahy. To viedlo k definitívnemu odrezaniu európskych ciest do Orientu a hľadanie nových ciest na Západe, čo viedlo k zámorským objavom.

O dobytí Konštantínopola a zániku Byzantskej ríše bolo vytvorených, resp. touto udalosťou bolo inšpirovaných nespočítateľné množstvo diel. Nasledujúci zoznam je neúplný zoznam diel o danej udalosti.

• Fausto Zonaro, Sultán Mehmed II. vchádza do Konštantínopola
• Fausto Zonaro, Mehmed II. dobýja Konštanínopol, 1903
• Fausto Zonaro, Mehmed II. navštevuje naloďujúce sa vojská
• Theophilos Hatzimihail, Konštantín Palaiologos v bitke o Konštantínopol, 1932
• Theophilos Hatzimihail, Dobytie Konštantínopola
• J. J. Benjamin Constant, Vstup Mohameda II. do Konštantínopola, 1876

• Lew Wallace, The Prince of India alebo Why Constantinople Fell, 1893
• Mika Waltari, Čierny anjel I. (pôv..: Nuori Johannes) a Čierny anjel II. (pôv.:Johannes Angelos), 1951 a 1952
• John Bellairs, „The Trolley to Yesterday“, 1989
• Stefan Zweig, „Die Eroberung von Byzanz“, 1927

• Faruk Aksoy, Fetih 1453 (doteraz najdrahší film tureckej filmografie), 2012
• Burhanettin Üskan, İstanbul'un Fethi, 1951

S pádom Konštantínopola je spojených viacero legiend. Pravdepodobne najznámejšia hovorí o spiacom cisárovi Konštantínovi XI., ktorý sa má jedného dňa vrátiť, keď bude mesto znovu dobyté a Byzantská ríša obnovená. Legenda bola podporená najmä tým, že sa nepodarilo identifikovať cisárovo mŕtve telo. Podobné legendy o spiacich hrdinoch však neboli v byzantskej, gréckej, či i iných kultúrach ojedinelé.

• Georgios Sprantzes: Kronika (Χρονικόν)

Byzantský portál

• https://www.csfd.cz/film/810052-vzestup-osmanske-rise/komentare/

• Dobytie Konštantínopola (historyweb.sk)
• Dobytie Konštantínopola (anglicky)
• Diskusia o dobytí Konštantínopola BBC (anglicky)
• Dokument Dobytie Konštantínopola (anglicky)
• Dokument o Páde Konštantínopola (grécky, anglické titulky)
• Celý údajný prejav Konštantína Palaiologa (1), (2) (po anglicky)