Pythagoras (sochár z Rhégia)

Delfský vozataj, dielo, ktorého autorom môže byť Pythagoras z Rhégia, Archeologické muzeum v Delfách[1]

Pythagoras (starogr. Πυθαγόρας) bol grécky sochár z Rhégia v 5. stor. pred Kr.[2]

Pythagoras z Rhégia, sochár pochádzajúci zrejme z ostrova Samos, tvoril v 5. storočí pred Kr.[3] Podľa Pausania bol žiakom sochára Klearcha z Rhégia (táto písomná správa je však sporná[4]).[5] Preslávil sa realizmom svojich sôch.[6] Žiadne jeho dielo (alebo jeho kópia) sa zrejme nezachovalo, alebo nie je s určitosťou identifikovateľné. Niektorí znalci sa domnievajú, že bol autorom bronzovej sochy Delfského vozataja z obdobia okolo ruku 475 pred Kr., ktorú objavili francúzski archeológovia v Delfách. Túto sochu pôvodne pripisovali sochárovi Onatovi, ale neskôr sa dospelo k názoru, že môže byť aj dielom Pythagora z Rhégia.[6]

Plínius ho výslovne odlišoval od sochára Pythagora zo Samosu (Nat. hist. XXXIV. 59,60) a tiež aj Diogenes Laertios (VIII. 1. 47), ktorý uvádza: „Niektorí spisovatelia však tvrdia, že bol ešte iný Pythagoras, sochár z Rhégia, ktorého pokladajú za vynálezcu teórie a symetrii, a ešte iný, sochár zo Samosu...“ [7]

Pausanias uvádza, že sochár Pythagoras z Rhégia bol autorom sôch olympijských víťazov umiestnených v Olympii, a to zápasníka Leontiska z Messény (VI.4.3),[5] Prótolaa z Mantineie, víťaza dorastencov v boxe (VI.6.1),[8] Mnasea z Kyrény, víťaza v behu ťažkoodencov (VI.13.7)[9] a bronzovej sochy Kratisthena z Kyrény (víťaza v tethrippe), ktorá stála vedľa bohyni Niké na kovovom voze (VI.18.1).[10] Pausanias tiež zaznamenal, že Pythagoras (hoci Pausanias v týchto pasážach neuvádza Pythagorovu domovskú krajinu, zdá sa, že má na mysli toho istého umelca, ktorého dielo opisuje a chváli[11]) bol autorom sochy Dromea zo Stymfélu, dvojnásobného olympijského víťaza v dolichu,[12] Astyla z Krotónu, trojnásobného víťaza v behu[13] a trojnásobného víťaza v boxe Euthyma z Lokier (Lokroi Epizefyrioi, archeologická lokalita neďaleko talianskeho mesta Gerace v Kalábrii[14]).[15] Podstavec Euthymovej sochy so zachovaným nápisom (so signatúrou Pythagora zo Samosu) sa našiel oproti severovýchodnému rohu Diovho chrámu:

...Εὔθυμος Λοκρὸς ἀπὸ Ζεφυρίο ἀνέθηκε. Πυθαγόρας Σάμιος ἐποίησεν. preklad: ...Euthymovi z Lokier Epizefyrskych venovali. Pythagoras zo Samosu zhotovil.[16]

[17][18]

Tento epigrafický nález z Olympie (zrejme) objasnil, že sochár Pythagoras z Rhégia pochádzal z ostrova Samos a tým sa spochybnili písomné správy od Plínia a Diogena Laertia, že tu ide o dvoch odlišných sochárov (niektoré novoveké písomné zdroje ich stále odlišujú[2]).[19] Jeho rodina pravdepodobne patrila k odídencom zo Samosu, ktorí prišli do Rhégia a Messiny krátko po roku 496 pred Kr. (vládol tam tyran Anaxilas z Rhégia), a je možné, že sa počas svojej kariéry na svoje diela podpisoval ako rodák zo Samosu, hoci väčšina autorít ho už označovala ako sochára z Rhégia (je ale možné, že sa neskôr sám označoval za sochára z Rhégia[20]). Pravdepodobne práve táto zmena bydliska dala podnet k tradícii, že tu boli dvaja sochári menom Pythagoras, jeden zo Samosu a druhý z Rhégia.[11][21]

Plínius uváza, že Pythagoras z Rhégia v prevedení svojej sochy pankratistu, umiestneného v Delfách, prekonal Myróna, a že bol aj autorom sochy bežca Astyla, sochy mladého Líbyjčana a nahého muža držiaceho jablko, sôch, ktoré bolo možné vidieť v Olympii. V Syrakúzach ohúrila prizerajúcich jeho socha chromého muža, zhotovená tak realisticky, že pri pohľade na jeho rany doslova pociťovali bolesť. Stála tam aj socha boha Apolóna strieľajúceho šípy na Pythóna. Pythagoras z Rhégia bol podľa Plínia prvým sochárom, ktorý na svojich sochách venoval pozornosť najjemnejším detailom (stvárnil aj šľachy, žily, dôkladnejšie znázornil vlasy).[22][23][11]

Ešte aj Tatiana, ranokresťanského apologéta fascinovali Pythagorove sochy, a to bratov Eteokla a Polyneika.[1][24] Tatianos si údajne chcel vymazať z pamäti spomienku na ne, ale márne zatracoval sochy i autora.[6]

Referencie a bibliografia

  1. ↑ a b Leonard Whibley. A Companion to Greek Studies. Cambridge : Cambridge University Press, 2015. ISBN 978-11-0749-754-2. S. 19.
  2. ↑ a b Hilmar Schmuck. Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 798.
  3. ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Pythagoras [1]
  4. ↑ Ernest Arthur Gardner. A Handbook of Greek Sculpture, Part 1. Maryland : Wildside Press LLC, 2009. ISBN 978-14-3445-108-8. S. 244.
  5. ↑ a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 436-437.
  6. ↑ a b c José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 74.
  7. ↑ Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 309.
  8. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 440-441.
  9. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 457.
  10. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 467.
  11. ↑ a b c J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 44.
  12. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 445.
  13. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 455.
  14. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Nakladatelství Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 171.
  15. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 442.
  16. ↑ Fabiano Fiorello Di Bella. Il ritratto nell'arte greca. Roma : Giorgio Bretschneider editore, 2021. ISBN 978-88-7689-330-8. S. 77.
  17. ↑ Inscriptiones Graecae, Olympia IvO 144 [2]
  18. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 568.
  19. ↑ Pausanias. Pausanias's Description of Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 2012. ISBN 978-11-0804-726-5. S. 22.
  20. ↑ Nigel James Nicholson. The Poetics of Victory in the Greek West. Oxford : Oxford University Pres, 2016. ISBN 978-01-9020-909-4. S. 153-154.
  21. ↑ Alberdina Houtman, Albert de Jong, Magda Misset-Van de Weg. Empsychoi Logoi — Religious Innovations in Antiquity. Leiden : BRILL, 2008. ISBN 978-90-4743-322-4. S. 119-120.
  22. ↑ Plinius Secundus, Naturalis Historia, 34,59.
  23. ↑ Robert Germany. Mimetic Contagion. Oxford : Oxford University Pres, 2016. ISBN 978-01-9873-873-2. S. 74.
  24. ↑ Tatianus, Oratio ad Graecos, 34.I