Konštantínopolský patriarcha Maximos bol zbavený svojho úradu. Koncil pod vedením Meletia z Antiochie potvrdil za Maximovho nástupcu Gregora Naziánskeho. Ten po Melétiovej náhlej smrti dokonca istý čas aj predsedal koncilu.
Biskup Ascholius zo Solúna predložil požiadavky rímskeho pápeža Damaza I. Ten žiadal, aby bol Maximos dokonca poslaný do vyhnanstva a aby koncil zakázal presúvanie biskupov z jedného miesta na druhé.
Keď však prišiel na koncil biskup Timotheos z Alexandrie, označil voľbu Gregora za konštantínopolského patriarchu za neplatnú. Gregor Naziánsky pod tlakom okolností rezignoval na svoj úrad a za nového konštantínopolského patriarchu bol zvolený Nektarius, dovtedy len katechumen. Nektarius potom predsedal koncilu až do jeho ukončenia.
Koncil bol ukončený 9. júla381. Cisár Theodosius, na žiadosť biskupov, vydal 30. júla381 edikt, ktorým oficiálne ratifikoval závery tohto koncilu.
Závery
Prvému konštantínopolskému koncilu sa tradične pripisuje sedem kánonov, no za autentické možno považovať len prvé štyri z nich.
Chrám Hagia Irene v dnešnom Istanbule - miesto konania koncilu
Svätí otcovia, ktorí sa zišli v Konštantínopole, rozhodli: Vyznanie viery, prijaté tristoosemnástimi otcami na sneme v Nicei, ktorá leží v Bythínii, nech sa neodvoláva a zachováva bezo zmeny. Kliatba sa uvaľuje na akékoľvek kacírstvo, a to menovite: eunomiánov, ariánov, pneumatomachov, sabeliánov, marceliánov, fotiniánov a apolinariánov.[1]
Druhý kánon vymedzuje právomoci biskupov:
Diecézni biskupi nie sú oprávnení uplatňovať svoje právomoci v cirkvách, ktoré ležia za hranicami ich diecéz, aby tak nevznikal v cirkvách zmätok. Biskup alexandrijský riadi, v zmysle platných nariadení, len egyptské cirkvi, východní biskupi vykonávajú svoje právomoci len na Východe, nezasahujúc do výsad cirkvi antiochijskej, ako to bolo uznané kánonmi Nicejského koncilu; taktiež biskupi ázijskej oblasti pôsobia len v Ázii, biskupi pontskí spravujú len záležitosti pontskej oblasti, biskupi trácki spravujú len záležitosti Trácie. Biskupi nie sú oprávnení prekračovať hranice svojej diecézy za účelom vykonania vysviacky alebo iného cirkevného úkonu, okrem prípadov, keby boli osobitne pozvaní. Rozumie sa, že, za súčasného dodržania tohto kánonu o cirkevných oblastiach, riadenie záležitostí cirkevných oblastí prislúcha snemu danej cirkevnej oblasti, ako to ustanovil už Nicejský koncil. Božie cirkvi barbarských národov, mimo Rímskeho impéria, sa spravujú podľa platných zvyklostí otcov.[1]
Tretí kánon ustanovuje, že konštantínopolskému biskupskému stolcu patrí, čo do cti a dôstojnosti, druhé miesto, hneď po rímskom biskupovi:
Konštantínopolskému biskupovi prislúcha čestné poradie hneď po rímskom biskupovi, pretože Konštantínopol je novým Rímom.[1]
Štvrtý kánon odsudzuje Maxima I. Kynika a jeho nasledovníkov:
O Maximovi Kynikovi a nezákonnom čine, ktorého sa dopustil v Konštantínopole: Bez ohľadu na to, či Maximos bol biskupom alebo nie, vyhlasujú sa za neúčinné (neplatné) akékoľvek jeho ustanovenia týkajúce sa ktoréhokoľvek stupňa duchovného stavu, i všetko to, čo vykonal on alebo čo bolo vykonané pre neho.[1]
Z historického kontextu koncilu vyplýva, že druhý, tretí a štvrtý kánon mal predovšetkým oslabiť pozíciu Alexandrie.
Piaty[1] a šiesty[1]kánon prijala (zrejme až) synoda, ktorá sa zišla v Konštantínopole v roku 382.
Siedmy kánon[1] poznáme iba ako výňatok z listu, ktorý konštantínopolská cirkev poslala biskupovi Martyriovi z Antiochie.
Literatúra
SUNNUS, Gabriel - UPHUS, Johannes B. et al. Konzilien des ersten Jahrtausends. Vom Konzil von Nizäa (325) bis zum vierten Konzil von Konstantinopel (869/70). Paderborn: Schoeningh Ferdinand GmbH / Schöningh Paderborn, 2002. ISBN 3506798030.
ALBERIGO, Giuseppe (ed.). Conciliorum Oecumenicorum Generaliumque Decreta. Vol. 1. Turnhout, 2006. S. 35 – 70.
MCGUCKIN, John Anthony. St. Gregory of Nazianzus: An Intellectual Biography. Crestwood, NY : St Vladimir's Seminary Press, 2001. Dostupné online.ISBN 0-88141-229-5.
