Vo svojej odpovedi na spor o ikony Druhý nicejský koncil špecifikoval správne chápanie úcty k týmto posvätným obrazom.
Koncil, s odvolaním sa na cirkevnú Tradíciu, definoval:
„... je dovolené stvárňovať podobu prevzácneho a životodarného kríža i úctyhodné sväté obrazy, maľujúc farbami ako i vo forme mozaiky či tvoriac z akýchkoľvek iných vhodných materiálov, zvlášť v svätých Božích chrámoch na posvätných nádobách a rúchach, na stenách alebo tabuliach, totiž ako obrazy nášho Pána a Boha a Spasiteľa Ježiša Krista ako i našej nepoškvrnenej Vládkyne, svätej Božej rodičky, a úctyhodných anjelov a všetkých svätých a požehnaných mužov.
Pretože čím častejšie oko hľadí na tieto obrazné stvárnenia, tým viac si budú tí, ktorí sa na ne dívajú, pripomínať ich (skutočné) predobrazy a prebúdzať v sebe túžbu po týchto (predobrazoch), uctievajúc ich bozkami a prednášajúc modlitby. Teda nie, že by týmto obrazom samotným prináležalo uctievanie, v zmysle viery v ne, aké patrí len Bohu!
Úcta preukázaná obrazu je (v konečnom dôsledku výhradne) úctou k jeho skutočnému predobrazu a kto sa modlí k obrazu, modlí sa vlastne k tomu, koho (v skutočnosti) obraz znázorňuje.“
V tejto záležitosti sa tak koncil v podstate pridal k argumentácii Jána Damascénskeho.
Ikonoklastický koncil, ktorý sa konal v roku 754 v meste Hiereia, bol vyhlásený za „pseudosynodu“ a jeho závery za neplatné.
K záverom Druhého nicejského koncilu patria o.i. aj nariadenia týkajúce sa voľby biskupa:
„... kandidáti na biskupský stolec musia poznať žaltár a byť preukázateľne schopní vykladať biblické texty. Každá voľba biskupa, kňaza alebo diakona, ktorú by ovládla svetská vrchnosť, sa vyhlasuje za neplatnú. […] Na voľbe biskupa sa musia zúčastniť všetci biskupi danej cirkevnej provincie, v prípade nejakých vonkajších prekážok však aspoň traja biskupi. K vysviacke sa má v takom prípade však pristúpiť až potom, čo na ňu dali písomný súhlas všetci ostatní biskupi. Dohľad nad týmito záležitosťami preberá metropolita.“
Koncil vydal resp. upresnil aj niekoľko disciplinárnych nariadení:
usporiadať raz za rok stretnutie biskupov danej cirkevnej provincie
vytvoriť funkciu správcu cirkevného majetku
vysvätiť lektorov vždy vkladaním rúk biskupa
Literatúra
LAMBERZ, Erich (ed.). Concilium universale Nicaenum secundum. Concilii Actiones I–III (Acta Conciliorum Oecumenicorum 2,3,1). Berlin, New York. 2008.
UPHUS, Johannes Bernhard. Der Horos des Zweiten Konzils von Nizäa 787. Interpretation und Kommentar auf der Grundlage der Konzilsakten mit besonderer Berücksichtigung der Bilderfrage. (Konziliengeschichte, Reihe B: Untersuchungen). Paderborn: Verlag Ferdinand Schöningh, 2004.
Die ikonoklastische Synode von Hiereia 754. Einleitung, Text, Übersetzung und Kommentar ihres Horos besorgt von T. Krannich, Chr. Schubert und C. Sode nebst einem Beitrag zur Epistula ad Constantiam des Eusebius von Cäsarea von A. von Stockhausen. STAC 15. Tübingen, 2002.
YANNOPOULOS, Panayotis A. Vom Zweiten Konzil von Konstantinopel (553) zum Zweiten Konzil von Nicaea (786–787). In: ALBERIGO, Giuseppe. Geschichte der Konzilien. Wiesbaden, 1998. S. 161–168.
