Prilbica modrá (lat.Aconitum napellus) je trváca rastlina z čeľade iskerníkovitých. Považuje sa za najjedovatejšiu rastlinu v Európe.[1]
Popis
Prilbica modrá je trváca a mohutná rastlina s hľuzovito zhrubnutým koreňom a pevnou, väčšinou nerozkonárenou stonkou. Prilbica dorastá do výšky 0,2 – 2 m. Listy veľmi často siahajú k zemi, tiež sú dlaňovito delené na 5 – 7 dielov s ďalej delenými úkrojkami. Prilbica má aj tmavomodré kvety, ich stopky a ich okvetie sú zvonku chlpaté. Na vrchole rastliny sa nachádza najvyšší okvetný lístok, ktorý je prilbicovito vyklenutý, spravidla máva väčšiu šírku ako výšku. Prilbica modrá sa množí čiernymi semenami.[2]
Rozšírenie
Prilbica modrá rastie v horských oblastiach strednej a južnej Európy. Možno ju nájsť napríklad v Alpách, na Slovensku sa prilbica vyskytuje napríklad v okolí Téryho chaty. Nachádza sa v horských lesoch, krovinatých lúkach a pri potokoch, väčšinou na vápencovom podloží.[2]
Prilbica je v homeopatii často používaným prostriedkom, predovšetkým pri akútnych horúčkovitých infekciách. Liečia sa ním aj srdcové a nervové ťažkosti. V oficiálnom lekárstve sa hľuzy prilbice v minulosti podávali vnútorne pri chronických bolestivých ochoreniach kĺbov, bolestiach svalov a nervových bolestiach a zvonka v mastiach znižujúcich bolesť, najmä pri neuralgii trojklaného nervu. Alopaticky sa dnes droga už prakticky nepoužíva, pretože v minulosti aj po podaní terapeutickej dávky opätovne dochádzalo k otravám. Pre dospelého človeka môže byť smrteľná už dávka 1 – 2 g vnútorne podanej hľuzy! Akonitín je jeden z najsilnejších rastlinných jedov vôbec a telo ho vstrebáva i neporanenou pokožkou, takže trhanie rastlín alebo hranie sa s kvietkami môže byť nebezpečné.[2]
