Piktorializmus je fotografický smer, ktorý sa objavil okolo roku 1885 a usiloval sa o priblíženie fotografie k maľbe alebo grafike. Najväčší rozmach dosiahol na začiatku 20. storočia a začal ustupovať po roku 1914 v súvislosti s nástupom modernizmu.
Názov tohoto umeleckého smeru prvýkrát použil Henry Peach Robinson v práci Pictorial Effect in Photography, ktorá bola vydaná v Londýne v roku 1869. Charakteristickým znakom piktorializmu bolo zhotovovanie fotografií procesmi ušľachtilých tlačí a používanie mäkko kresliacich objektívov a predsádok.
Piktorializmus je možné členiť podľa vývojových období na anglický, impresionistický, secesný a puristický.
George Davison v roku 1890 vytvoril snímku nazvanú Cibuľové pole (The Onion Field), bez ostrých kontúr na drsnom papieri, takže vyvolával dojem, že ide o maľbu. Býva považovaná za prvú impresionistickú fotografiu.[2][3]
Davison našiel ďalších nasledovníkov, ktorí ďalej znižovali ostrosť svojich fotografií použitím nekorigovanej optiky alebo špeciálnych objektívov alebo predsádzok vytvárajúcich neostrú kresbu, prípadne neostrosti dosahovali nanesením vazelíny na objektív, zámerne nepresným zaostrením alebo pohybom fotografického prístroja počas expozície. Impresionistickí piktorialisti sa inšpirovali impresionizmom v maliarstve s cieľom zobraziť nielen prostú realitu, ale tiež svetlo, náladu, atmosféru, a dosiahnuť kvality umeleckého diela, čo bolo v rozpore s dovtedajším poňatím fotografie s ostrou kresbou a prirodzenou tonalitou. Roku 1892 sa odštiepila skupina fotografov v čele s Davisonom od Fotografickej spoločnosti. Členmi Fotografickej spoločnosti zostali prevažne fotografi s vedeckým zameraním. Nový spolok, The Linked Ring Brotherhood, združoval britských fotografov s výtvarným zameraním v štýle impresionistického a secesného piktorializmu, a počas troch rokov sa rozrástol o významných fotografov z Francúzska, Nemecka, Rakúska a Spojených štátov.[4]
Pre puristický piktorializmus bolo príznačné používanie prostriedkov zmäkčujúcich fotografický obraz s cieľom vystihnúť atmosféru motívu. Požívali sa mäkko kresliace objektívy a špeciálne predsádky, uplatňovalo sa protisvetlo, svetelné kontrasty, zámerná neostrosť, neobvyklá svetelná atmosféra a šerosvit. Snímky pôsobili mlhavým, rozplývavým „impresionistickým“ dojmom.[9][10]
HLAVÁČ, Ľudovít. Dejiny fotografie. Martin : Osveta, 1987.
WARREN, Lynne. Encyclopedia of Twentieth-Century Photography. New York : Routledge, 2006. S. 1262–1266.
SCHLEGEL, Franz-Xaver. Das Leben der toten Dinge – Studien zur modernen Sachfotografie in den USA 1914–1935. Stuttgart : [s.n.], 1999. ISBN 3-00-004407-8. (nemecky)