Pes domáci
Drsnosrstý foxteriér
Vedecká klasifikácia
Doména eukaryoty Ríša (regnum) živočíchy (Animalia) Vývojový stupeň epitelovce (Eumetazoa) Skupina dvojstranovce (Bilateralia) Vývojová vetva druhoústovce (Dueterostomia) Kmeň (phylum) chordáty (Chordata) Podkmeň (subphylum) stavovce (Vertebrata) Nadtrieda (superclassis) čeľustnatce (Gnathostomata) Stupeň štvornožce (Tetrapoda) Trieda (classis) cicavce (Mammalia) Podtrieda (subclassis) živorodé (Theria) Nadrad (superordo) placentovce (Eutheria) Rad (ordo) mäsožravce (Carnivora) Podrad (subordo) suchozemské (Fissipedia) Nadčeľaď (superfamilia) Cynofeloidea Čeľaď (familia) psovité (Canidae) Rod (genus) pes (Canis) Druh (species) pes domáci (Canis familiaris)
Vedecký názov
Canis familiaris Linnaeus, 1758
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Biologický portál

Pes domáci alebo pes (latinské názvy pozri nižšie) je taxón z rodu Canis. Je to domestikovaná podoba vlka dravého (Canis lupus). Presné zaradenie tohto taxónu v rámci rodu Canis je sporné – pozri nižšie.

V najnovších textoch zvykne taxón pes domáci zahŕňať aj taxón dingo (=pes dingo, dingo austrálsky)^[1]. O psovi dingo pozri samostatný článok dingo austrálsky.

Presné zaradenie psa domáceho v rámci rodu Canis je sporné a sporný je teda aj latinský názov tohto taxónu. V literatúre sa vyskytujú tieto názvy a zaradenia:

• Canis familiaris (t.j. samostatný druh z rodu Canis) – v závislosti od autora buď zahŕňa dinga^[2][3][4][5] alebo ho nezahŕňa^[6][7][8][9]
• Canis 'familiaris' (t. j. atypický samostatný druh z rodu Canis)^[10]
• Canis familiaris familiaris (t. j. a) staršie (do r. 2003) ako úplné synonymum dnešného názvu Canis lupus familiaris u autorov, ktorí sa nazdávali, že názov Canis familiaris má prednosť pred názvom Canis lupus^[11][12], b) novšie ako poddruh druhu Canis familiaris nezahŕňajúci dinga^[13])
• Canis domesticus (t. j. samostatný druh z rodu Canis) – tento tvar je oveľa zriedkavejší než tvar „Canis familiaris“ a staršie označoval len jednu z podskupín psa domáceho (ktorú pôvodne Linnaeus nazýval Canis familiaris domestic(us))^[14][15][16]
• Canis canis (t.j. samostatný druh z rodu Canis) – tento tvar je oveľa zriedkavejší než tvar „Canis familiaris“^[17][18][19]
• Canis lupus familiaris (t.j. poddruh druhu vlk dravý – Canis lupus) – v závislosti od autora buď zahŕňa dinga^[20] alebo ho nezahŕňa ^{[18][21][22][23]}
• Canis lupus f. familiaris (t. j. forma druhu vlk dravý – Canis lupus) – nazahŕňa dinga^[24][25]
• Canis lupus var. familiaris (t. j. varieta druhu vlk dravý – Canis lupus)^[26]
• Canis lupus 'familiaris' (t. j. atypický poddruh druhu vlk dravý – Canis lupus) – nezahŕňa dinga^[27]

Ďalšie synonymá, ktoré sú ale prípadne platné len pre psy juhovýchodnej Ázie^[28]:

• Canis lupus pallipes f. familiaris (t. j. forma poddruhu vlk indický – Canis lupus pallipes)^[29]
• Canis lupus pallipes 'familiaris' (t. j. atypická podoba poddruhu vlk indický – Canis lupus pallipes) – nazahŕňa dinga^[27]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny psa

Na základe početných archeologických nálezov z rôznych kútov sveta sa pes považuje nielen za prvé domestikované zviera, ale aj za prvé zviera, ktoré človek cielene choval. K udomácneniu vlka došlo viackrát v rôznych častiach sveta a v rôznom čase nezávisle od seba (avšak najneskôr pred 10 000 rokmi). Tradične sa predpokladá, že k udomácneniu psov došlo na Blízkom alebo Strednom východe^[30], nedávna štúdia naznačila, že psy môžu mať európsky pôvod^[31]. Z kostrových nálezov niekoľkých druhov psov sa odvodzovali a dodnes odvodzujú dnešné plemená. Za najstaršie praplemeno bol označený takzvaný pes močiarny či rašelinný (lat. Canis familiaris palustris Rütimeyer), od ktorého sa dodnes odvodzujú početné plemená špicov, pinčov a teriérov. Skupina severských, vlkom podobných psov a pastierske psy sú odvodzované od psa, ktorého kostra bola objavená vo vykopávkach pri Ladožskom jazere, a ktorý dostal meno Canis familiaris Inostranzewi. Skupina dogovitých psov sa odvodzuje ešte aj dnes od predka nazvaného Canis familiaris decumanus. Z doby 4000 až 5000 rokov pred Kr. pochádza pes bronzový (lat. Canis familiaris matris optimae), z ktorého majú pochádzať ovčiarske psy. Najmladším psom má byť Canis familiaris intermedius, z ktorého sa zvyknú odvodzovať dnešné duriče a pudle.

Podľa teórie Gregoryho Aclanda, veterinára z Cornellskej univerzity v Itake v USA nie človek domestikoval psa, ale naopak, pes sám urobil prvý krok a začal spolužitie s človekom, pretože sa kŕmil jeho odpadkami. Na oplátku strážil „svojich“ ľudí pred nepriateľmi a pomáhal pri love. V dôsledku dlhodobej koevolúcie s ľuďmi sa u vlkov vytvorila celá rada behaviorálnych (napr. znížená agresivita), ale aj genetických adaptácií. Nedávne štúdie odhalili, že genómy vlkov a psov sa líšia až v 36 regiónoch (122 génov). 19 regiónov je zodpovedných za činnosť mozgu a 8 regiónov sa uplatňuje pri vývoji nervového systému (tieto regióny by mohli stáť za behaviorálnymi zmenami u vlkov). Navyše bolo identifikovaných 10 génov hrajúcich kľúčovú úlohu pri trávení škrobu a metabolizme tukov. Práve tieto nové adaptácie zrejme umožnili vlkom efektívnejšie sa priživovať na ľudskej strave. Nasvedčuje tomu aj fakt, že dnešné plemená psov sú oveľa lepšie prispôsobené k pojedaniu škrobovín ako typicky vlčej potrave, mäsu^[32].

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pes v dejinách

Pes patrí s mačkami domácimi nielen k najstarším, ale aj k najvšestrannejším domácim zvieratám. Zo všetkých domácich zvierat existuje v najväčšej plemennej variabilite. Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien. Túto variabilitu možno pripísať skutočnosti, že človek využíva psa pri rôznych úlohách: pes chráni stádo, prenasleduje a durí zver, prináša korisť, ťahá ťažké bremená, hľadá a zachraňuje ľudí, či stráži ich majetok. Podľa prostredia v ktorom žije a pracuje dané plemeno, musí pes vykazovať určité žiaduce fyziologické i povahové vlastnosti. Lovec v ázijskej stepi potrebuje psa rýchleho a loviaceho zrakom, zatiaľ čo lovec v hustých lesoch strednej Európy využije skôr psa vytrvalého, s vynikajúcim čuchom a schopným vyduriť zver. Vďaka selekcii teda človek vyšľachtil plemená, ktoré vyhovovali určitému účelu.

Telo psa sa skladá z niekoľkých sústav orgánov, z ktorých každá vykonáva určité funkcie. Osou kostry psa je chrbtica, na ktorej stranách sa nachádzajú rebrá a končatiny a ku ktorej je pripojená lebka. K lebke je pripojená sánka, ktorá v závislosti od určitého psieho plemena umožňuje silný záhryz. Na sánke a v čeľusti sú uložené zuby. Na kostre sú upevnené jednotlivé svaly psa. Tie umožňujú jeho pohyb, dýchanie. Svalovú sústavu pokrýva koža. Tá sa skladá z dvoch vrstiev – endodermy (vnútorná vrstva) a epidermy (vonkajšia vrstva). Epiderma nie je u psa taká hrubá ako u človeka, pretože neplní ochrannú funkciu v takom rozsahu, ako je to u ľudí. Ochrannú funkciu preberá srsť. V závislosti od plemena psa, majú niektoré psy srsť zloženú z dvoch druhov: podsady a krycej srsti. Korienky chlpov krycej srsti sú spojené s malým svalom, ktorý podľa potreby chlp vzprieči – pes sa tak vizuálne zväčší a srsť psa vďaka tomu plní okrem ochrannej funkcie aj funkciu komunikačnú. Pes má po celom tele umiestnené apokrinné potné žľazy, ktoré produkujú výlučky podobné ľudskému potu. Tento pot však nemá ako u ľudí termoregulačnú funkciu, ale zabezpečujú psovi jedinečný pach, vďaka ktorému sa odlišuje od svojich spolu-druhov. Termoregulácia u psa prebieha pomocou potných žliaz umiestnených na chodidlách psa a tiež pomocou srsti, ktorá má termoizolačné vlastnosti a zabraňuje prehriatiu organizmu. Najpozoruhodnejším psím zmyslom je zrejme čuch. Vďaka nemu sa pes orientuje v priestore, loví zver a zisťuje o okolitom svete dôležité informácie. Strata čuchu znamená pre psa asi toľko, čo strata zraku pre človeka. Pes, ktorý nemá možnosť vnímať čuchové podnety v dostatočnej miere, žije chudobným duševným životom. Najdôležitejším čuchovým orgánom psa je mozog. V ňom pes identifikuje pachy prijaté nosom. Ďalším dobre vyvinutým zmyslom u psov je sluch. Psí sluch je citlivejší ako sluch človeka. Okrem toho je ucho psa ovládané sedemnástimi svalmi, ktoré mu umožňujú hýbať ušami do rôznych smerov, vďaka čomu je pes schopný lepšie lokalizovať smer zvuku.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pohlavný život psa

Pohlavný život psa vedie k zachovaniu jeho druhu tým, že mu umožňuje plodenie potomstva. Malé a stredné plemená dosahujú sexuálnu, nie však fyzickú dospelosť vo veku 7 až 8 mesiacov, u veľkých plemien o niečo neskôr. V tomto období sa väčšinou ukazujú prvé sexuálne prejavy psa a u samice dochádza k prvému "háraniu" (háranie = obdobie ruje vyznačujúce sa u samice krvácaním).

Vnútorná telesná teplota psa je 39 – 39,5 stupňov Celzia a meria sa v konečníku lekárskym alebo veterinárnym teplomerom.

Dychová frekvencia zdravého neunaveného psa v pokoji pri bežnej izbovej teplote sa pohybuje od 18 – 30 nádychov za minútu u malých a stredných plemien, u veľkých plemien je to 10 – 26 nádychov za minútu.

Počet srdcových tepov je za rovnakých podmienok ako pri dychu je u malých a stredných plemien 90 – 130 úderov za minútu, u veľkých plemien 60 – 100 úderov za minútu.

Vek psa sa zohľadňuje aj podľa toho, o aké plemeno ide. Malé plemená dospievajú skôr, ale pomalšie starnú. To znamená, že napr. jazvečík, ktorý dosiahne vek 12 rokov, sa ešte nemusí javiť ako starý pes. Je ešte dostatočne čulý aj pohyblivý. Avšak veľké plemená až obrie dospievajú oveľa pomalšie, ale zato rýchlo starnú. Nemecká doga málokedy dosiahne vek 12 rokov. A pritom podľa tabuľky by mala zhruba iba 69 rokov pri prepočte na ľudský vek. Z toho dôvodu je potrebné brať do úvahy aj plemennú príslušnosť a kategóriu podľa toho, či ide o malé plemeno, stredné, veľké alebo obrie. Malé plemená dospievajú vo veku 6 mesiacov. Ročný pes malých plemien je už dospelý jedinec. Stredné plemená dospievajú zhruba v rovnakom období ako malé plemená. Veľké a obrie plemená dospievajú až medzi 2 a 4 rokom. Dovtedy sú to stále ešte dospievajúce jedince. Ale vo veku okolo 10 roku sú to už staré psy a preto sa treba aj tak k nim správať.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Exteriér psa

Exteriér psa je súbor vonkajších, fyziologických vlastností psa. Medzinárodná kynologická federácia (FCI) vydala pre jednotlivé plemená tzv. štandardy, ktoré obsahujú popis jednotlivých častí tela psa, čiže jeho exteriéru. Podľa štandardu rozhodca na výstave posudzuje, do akej miery sa daný jedinec približuje štandardu predstavujúcemu ideálneho psa daného plemena. Pri popise psa rozhodca zvyčajne postupuje tak, že zhodnotí najprv celkový vzhľad jedinca a potom venuje pozornosť jednotlivým častiam a detailom.

Postupným vývojom a neskôr aj cieleným chovom vzniklo nespočetné množstvo plemien psov. Postupne vznikali rôzne združenia a spolky rôznych plemien a dnes existuje niekoľko strešných organizácií združujúcich tieto spolky. Najväčšou medzinárodnou strešnou organizáciou je Fédération Cynologique Internationale (FCI), ktorá okrem iného dozerá na tvorbu a aktualizáciu štandardov jednotlivých plemien.

• Skupina 1: Ovčiarske a pastierske psy (bez švajčiarskych salašných psov) [4] Archivované 2005-11-08 na Wayback Machine
• Skupina 2: Pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske salašné psy [5] Archivované 2006-05-19 na Wayback Machine
• Skupina 3: Teriéry [6] Archivované 2006-05-19 na Wayback Machine
• Skupina 4: Jazvečíky [7] Archivované 2005-11-08 na Wayback Machine
• Skupina 5: Špice a pôvodné plemená [8] Archivované 2006-05-19 na Wayback Machine
• Skupina 6: Duriče, farbiare a príbuzné plemená [9] Archivované 2006-05-19 na Wayback Machine
• Skupina 7: Stavače [10] Archivované 2005-11-08 na Wayback Machine
• Skupina 8: Retrivre, sliediče a vodné psy [11] Archivované 2005-11-08 na Wayback Machine
• Skupina 9: Spoločenské a sprievodné psy [12] Archivované 2005-11-08 na Wayback Machine
• Skupina 10: Chrty [13] Archivované 2005-11-08 na Wayback Machine
• Skupina 0: Predbežne prijaté plemená [14] Archivované 2005-11-08 na Wayback Machine

• Kynológia
• Etológia
• Zoznam psích plemien
• FCI
• SKJ
• SPZ

1. ↑ Australian Biological Resources Study [online]. biodiversity.org.au, [cit. 2021-09-24]. Dostupné online.
2. ↑ The Wayward Dog: Is the Australian native dog or Dingo a distinct species? [online]. biotaxa.org, [cit. 2021-09-24]. Dostupné online.
3. ↑ Explore the Database [online]. mammaldiversity.org, [cit. 2021-09-24]. Dostupné online.
4. ↑ NOWAK, Ronald M.. Walker's Mammals of the World (Monotremes, Marsupials, Afrotherians, Xenarthrans, and Sundatherians). [s.l.] : JHU Press, 2018. 784 s. ISBN 978-1-4214-2467-5.
5. ↑ psovité. In: Malá encyklopédia biológie 1975, S. 407
6. ↑ WANG, Xiaoming; TEDFORD, Richard H.. Dogs (Their Fossil Relatives and Evolutionary History). [s.l.] : Columbia University Press, 2010. 219 s. ISBN 978-0-231-13529-0. S. 65-67, 162.
7. ↑ Svet živočíšnej ríše. 1984, S. 380-387
8. ↑ STANĚK, V. J. Veľký obrazový atlas zvierat. 1965, S. 488
9. ↑ DeBLASE, A. F.. Mammalia. In S.P. Parker, Synopsis and Classification of Living Organisms, vol. 2. McGraw-Hill, New York. 1982. S. 1015-1061
10. ↑ Corbet & Clutton-Brock 1984 citovaní in GROVES, C. P. On the nomenclature of domestic animals. 1995 [1] Archivované 2021-09-27 na Wayback Machine
11. ↑ CLASON, A. T.; PAYNE, Sebastian; Hans-Peter Uerpmann; CLUTTON-BROCK, Juliet. Skeletons in Her Cupboard (Festschrift for Juliet Clutton-Brock). [s.l.] : Oxbow Books, 1993. 259 s. ISBN 978-0-946897-64-3. S. 92.
12. ↑ GOMPPER, Matthew E.. Free-Ranging Dogs and Wildlife Conservation. [s.l.] : OUP Oxford, 2013. 360 s. ISBN 978-0-19-164011-7. S. Box 1.1.
13. ↑ Woodall, P.F., Pavlov, P. & Tolley, L.K. 1993. Comparative dimensions of testes, epididymides and spermatozoa of Australian dingoes (Canis familiaris dingo) and domestic dogs (Canis familiaris familiaris): some effects of domestication. Australian Journal of Zoology 41: 133-140
14. ↑ BREED, Michael D.; MOORE, Janice. Animal Behavior. [s.l.] : Academic Press, 2015. 552 s. Dostupné online. ISBN 978-0-12-801683-1.
15. ↑ SMITH, Charles Hamilton. “The” Natural History of Dogs (Canidae Or Genus Canis of Authors : Including Also the Genera Hyaena and Proteles). [s.l.] : W.H. Lizars, 1840. 386 s. Dostupné online. S. 137.
16. ↑ Canis. In: Linnaeus, C. 1758. Tomus I. Syst. nat., ed. 10. Holmiae, Laurentii Salvii
17. ↑ John C. McLoughlin. The Canine Clan (A New Look at Man's Best Friend). [s.l.] : Viking Press, 1983. 162 s. ISBN 978-0-670-20264-5. S. 73.
18. ↑ ^{a b} Canis lupus familiaris in: NCBI Taxonomy [2]
19. ↑ Molekuľaarnaja biologjja. [s.l.] : Naukova dumka., 1972. 944 s. Dostupné online. S. 123.
20. ↑ Wolf; Dingo. In: Lexikon der Biologie. [CD-ROM] München : Elsevier, Spektrum, Akad. Verl., 2005. ISBN 3-8274-0342-1.
21. ↑ Mammal Species of the World - Browse: lupus [online]. departments.bucknell.edu, [cit. 2021-09-24]. Dostupné online.
22. ↑ canids.org, [cit. 2021-09-24]. Dostupné online.
23. ↑ dog [online]. Encyclopædia Britannica, [cit. 2021-09-24]. Dostupné online.
24. ↑ WITTIG, Rüdiger; NIEKISCH, Manfred. Biodiversität: Grundlagen, Gefährdung, Schutz. [s.l.] : Springer-Verlag, 2014. 585 s. ISBN 978-3-642-54694-5. S. 61.
25. ↑ GAISLER, Jiří; ZIMA, Jan. Zoologie obratlovců. 3., přepracované. vyd. Praha : Academia, 2018. 693 s. ISBN 978-80-200-2702-3. S. 622, 628.
26. ↑ Lorenzo, N.; Wan, T.; Harper, R.J.; Hsu, Y.-L.; Chow, M.; Rose, S.; Furton, K.G. Laboratory and field experiments used to identify Canis lupus var. familiaris active odor signature chemicals from drugs, explosives, and humans. Anal. Bioanal. Chem. 2003, 376, 1212–1224
27. ↑ ^{a b} Dennler de La Tour 1968 citovaný in GROVES, C. P. On the nomenclature of domestic animals. 1995 [3]^{[nefunkčný odkaz]}
28. ↑ SIMA, Alexander. Tiere, Pflanzen, Steine und Metalle in den altsüdarabischen Inschriften (eine lexikalische und realienkundliche Untersuchung). [s.l.] : Otto Harrassowitz Verlag, 2000. 402 s. ISBN 978-3-447-04302-1. S. 104.
29. ↑ Ondrej Zicha; ondrej.zicha(at)gmail.com. Profil taxonu [online]. biolib.cz, [cit. 2021-09-24]. Dostupné online.
30. ↑ Vonholdt BM, Pollinger JP, Lohmueller KE, et al. Genome-wide SNP and haplotype analyses reveal a rich history underlying dog domestication. Nature. 2010;464(7290):898-902
31. ↑ O. Thalmann, B. Shapiro, P. Cui, V. J. Schuenemann, S. K. Sawyer, D. L. Greenfield, M. B. Germonpré, M. V. Sablin, F. López-Giráldez, X. Domingo-Roura, H. Napierala, H-P. Uerpmann, D. M. Loponte, A. A. Acosta, L. Giemsch, R. W. Schmitz, B. Worthington, J. E. Buikstra, A. Druzhkova, A. S. Graphodatsky, N. D. Ovodov, N. Wahlberg, A. H. Freedman, R. M. Schweizer, K.-P. Koepfli, J. A. Leonard, M. Meyer, J. Krause, S. Pääbo, R. E. Green, R. K. Wayne. Complete Mitochondrial Genomes of Ancient Canids Suggest a European Origin of Domestic Dogs. Science, 2013 DOI: 10.1126/science.1243650
32. ↑ Axelsson, E., Ratnakumar, A., Arendt, M.-J., Maqbool, K. Webster, M. T., Perloski, M., Liberg, O., Arnemo, J. M., Hedhammar, Å & Lindblad-Toh, K. 2013: The genomic signature of dog domestication reveals adaptation to a starch-rich diet. Nature, doi:10.1038/nature11837.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o pes
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému pes
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Pes domáci
• Wikislovník ponúka heslo pes

Kynologický portál

• Cunliffeová, J.: Encyklopédia PSY. Slovart, Bratislava, 2004, ISBN 80-7145-821-X
• Hanzal, V.; Vochozka, V.: Lovečtí psi. Výchova a výcvik. Dona. České Budějovice, 2003, ISBN 80-7322-036-9
• Tichá, V.; Tichý, J.: Atlas plemen loveckých psů. Jiří Flégl - VEGA. Praha, 2003, ISBN 80-903186-0-6